Nie každý vás spája so značkou Collavino, pod ktorou fotíte pre divadlá. Ako vznikla?
Starý otec mojej mamy sa volal Angelo Collavino. Pochádzal z talianskeho Udine. Chcel som nejako oddeliť agentúrne fotenie od ostatnej práce, aj pre divadlo. Vymyslel som si preto tento pseudonym. Občas je to mätúce a ani mnohí známi si ma dlho nespájali s Collavinom.
Prvý fotoaparát patrí zväčša rodičom. Ako to bolo u vás?
Zdedil som ho po starom otcovi, vynikajúcu Prakticu aj s objektívmi. V dvanástich rokoch som sa na nej začal učiť fotiť. Sám, napriek tomu, že môj strýko Peter Jurík bol fotograf. Chcel som robiť také fotky ako on, ale nikdy mi nepovedal, ako na to. Musel som to zvládnuť bez jeho pomoci. Prešiel som si pionierskymi krúžkami a súťažami. Už v základnej škole som si zriadil fotokomoru, neskôr som učil siedmakov fotografovať. Po strednej elektrotechnickej škole som si fotil už len sám pre seba a podnikal som. Asi pred desiatimi rokmi mi zavolali z jedného týždenníka, či by som pre nich neurobil zopár fotiek. Neskôr som dostal ponuku z agentúry TASR, kde hľadali fotografa pre Nitru. Povedal som si, že to skúsim.
Nechýbali vám vzdelanie a skúsenosti?
Chýbali. Aj preto som v Prahe začal navštevovať víkendové fotografické semináre. Viedol ich fotograf, ktorý ma naučil remeslo. Dva roky som sa učil fotiť sklo, torty, lyžičky a rôzne iné predmety. Bola to veľmi dobrá škola, po ktorej som začal uvažovať o vlastnom ateliéri. V Divadle Andreja Bagara v Nitre som si prenajal opustený priestor, ktorý kedysi patril scénografom.
V tom čase ste začali fotiť divadlo?
Ako každý agentúrny fotograf, aj ja som z času na čas chodil na generálky divadelných predstavení. Hanke Kocincovej, ktorá pracovala na marketingu v nitrianskom divadle, sa moje fotky páčili. Pozvala ma nafotiť dve divadelné hry, fotografie ukázala režisérom a vtedy sa to rozbehlo.
Foto: Collavino
Spomeniete si na prvý divadelný záber, ktorý vám vyšiel?
Samozrejme, vznikol pri fotení Kabaretu v réžii Jozefa Bednárika v DAB Nitra. Pán Bednárik bol taký… no, svojský. Okrem hercov režíroval aj všetko ostatné – osvetľovačov, zvukárov aj fotografov. Vravel: „Poďte sem, nafoťte to odtiaľto, tento záber bude dobrý…“ V jeden deň som prišiel na skúšku, nafotiť predstavenie pre marketingové oddelenie. Potrebovali hercov, ktorí alternovali. Mal som to urobiť nenápadne, lebo vedeli, že s pánom Bednárikom to nie je jednoduché. V zákulisí som vedľa seba postavil Evu Pavlíkovú, s ktorou rolu kabaretiéra alternoval Csongor Kassai, a Zuzku Mauréry. Narýchlo som ich cvakol. Keď to pán Bednárik zbadal, príšerne ma zvozil. Vraj či som normálny, že alternujúci herci sa v tých istých kostýmoch predsa nefotia… Snažil som sa to vysvetliť, ale nenašiel som u neho pochopenie. Napriek tomu som dostal možnosť fotiť aj predstavenie Kabaret. A práve vtedy sa mi podarila jedna fotografia.
Pán Bednárik bol potom na vás menej prísny?
Akceptoval ma. Od istého momentu si ma prestal všímať.
Vždy vás bavilo viac fotiť ľudí, živé objekty?
V múdrych knihách sa píše, že fotograf by sa mal špecializovať na to, čo mu ide najlepšie. Ja robím všetko. Keby som mal možnosť fotiť len inscenácie, bol by som rád. Fotenie pre divadlo však limituje objednávka režiséra, dramaturga či marketingu. Je to príležitostná práca.
Dá sa na fotenie divadelnej inscenácie pripraviť?
Na divadle je úžasné, že si nemusím nič pripravovať. Keď prídem, všetko je hotové, nasvietené. Snažím sa len zachytiť moment, nájsť ten správny uhol, trafiť sa do vkusu režiséra a dramaturga. Samozrejme, splniť požiadavky marketingového oddelenia a do toho všetkého dať aj vlastné cítenie. Som veľmi rád, keď si pred fotením môžem predstavenie pozrieť. Hoci už vtedy ma myká a najradšej by som fotil. Väčšinou mám však len jednu šancu a tú musím využiť.
Foto: Collavino
Je to stresujúce?
Občas fotím už počas kostýmových skúšok, pretože fotky musia ísť do bulletinu. Potom sa stáva, že to, čo vyjde v bulletine, nekorešponduje so skutočnosťou. Sú v ňom scény, ktoré sa neskôr vypustili, alebo iný kostým, lebo ten „pravý“ nebol ešte hotový. Keby bolo na mne, najradšej by som fotil až piatu reprízu, keď sú herci bez stresu, uvoľnení.
Aká dôležitá je technika?
Veľmi dôležitá. Každý, kto fotí divadlo, by mal mať k dispozícii všetky možné objektívy, aké existujú, aby mal možnosť nafotiť predstavenie dobre. Je mi ľúto, keď mi nejaké „sklo“ chýba a fotka sa nemôže priblížiť k dokonalosti. Pred desiatimi rokmi, keď ešte technika nebola na takej úrovni, sa veľmi ťažko fotila nedostatočne osvetlená scéna. Raz v Nitre som išiel fotiť predstavenie Las Metamorfosis, v ktorom bola prvých dvadsať minút úplná tma. „Čo teraz?“ pýtal som sa. Našťastie, zažali.
Fotíte takmer tmu, ale aj nahotu, ktorá bola aj v tejto sezóne na javisku SND vo viacerých predstaveniach. Ako s ňou narábate?
V detektívnej hre Koniec hry, ktorú režíroval Roman Polák, som fotil nahú dablérku v protisvetle. Bola to výnimka. Nahé scény nezvyknem fotiť. Pravidlom je, že dôležité momenty, pointy z divadelnej hry sa neprezrádzajú, ani fotkami.
Moderné sú tiež minimalistické scény bez jedinej rekvizity. O čo sa vtedy oprie fotograf?
To sa fotí veľmi ťažko. V predstavení Cyrano v štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre som mal na úplne prázdnom javisku zachytiť len dvoch nasvietených hercov – Jána Kožucha a Adelu Gáborovú. Čo tam vymyslíte? Podarili sa mi len dve fotky. Dnes, keď je osvetľovacia technika na vyššej úrovni, scéna sa dá nafotiť minimálne v inom svetle. Aj pri fotení Bálu som sa potrápil. Sedemdesiat percent deja sa odohráva v kultúrnom dome – na jednej scéne, kde sa nemení svetlo. Nemá to žiadnu atmosféru. Musel som zabrať v posledných pätnástich minútach, keď sa zmenila scéna.
Montujete sa niekedy osvetľovačom do práce?
Občas áno. Keď viem, že nejaká scéna bude v tme, a mám dobré vzťahy s režisérom a osvetľovačom, dohodnem sa, aby mi ju trochu prisvietili.
Čo je najdôležitejšie pri divadelnej fotografii – predstavivosť, predvídavosť?
Snažím sa pochopiť, o čo v hre ide. Ak sa dá, prečítam si vopred niečo o predstavení a fotím scény tak, ako by ich mal vnímať divák.
Foto: Collavino
Pamätáte si niečo z predstavenia, ktoré fotíte?
Predstavenie vnímam len vizuálne, slová mi unikajú. Sústreďujem sa na hercov, svetlo, aby som sa o niečo nepotkol a nezabil som sa. Divácky si predstavenie užijem až na premiére.
Aké ťažké je naučiť sa pohybovať v hľadisku či dokonca na javisku?
Divadelná fotografia je jedna z najťažších, čo sa týka technického zvládnutia. Automatika je vylúčená, fotiť sa môže len pri manuálnom nastavení parametrov. Na javisku je tma, protisvetlo, prudké zmeny scény z tmavej na svetlú… Vďaka tomu, že pracujem v agentúre, mám dobrú prípravu.
Aké nástrahy na vás striehnu pod javiskom?
Po javisku behám výnimočne, aby som nerušil hercov. V hľadisku preskakujem prekážky, často odbieham, pretože vymieňam objektívy, aby bol výsledok dobrý aj po technickej stránke. Naposledy som si nechal v štúdiu SND zasunúť celé hľadisko, aby som sa mohol po ňom pohybovať. Viete, ja mám dva metre a niekedy to skutočne nie je jednoduché.
Dá sa byť pri vašej výške neviditeľný?
Obdivujem trpezlivosť hercov, ktorí hrajú svoje výstupy, napriek tomu, že im fotograf strká pred nos objektív. Ľuboš Kostelný má v Láskavých bohyniach na konci predstavenia krásny, dlhý dialóg. Snažil som sa ho zachytiť a prišiel som k nemu skutočne blízko. Fotil som dovtedy, kým ma neprerušil, aby som prestal, lebo sa nevie sústrediť…
Herci vám necenzurujú výsledok?
Nie, s hercami v Divadle Andreja Bagara aj v SND mám len dobré skúsenosti. Myslím, že aj oni so mnou. Po fotení predstavenia Láskavé bohyne za mnou prišiel Alexander Bárta a povedal, že som prvý, kto mu urobil normálnu fotografiu.
Foto: Collavino
Mali ste na začiatku rešpekt pred hercami?
Mal som rešpekt voči hereckému povolaniu, celému divadelnému kolosu. Postupne, ako som hercov osobne spoznával, naberal som odvahu a strácal som ostych. Už som vedel, čo si môžem dovoliť.
Na vašich fotkách sú najmä činoherné predstavenia. Trúfli by ste si aj na balet?
Myslím, že áno. Aj v činoherných predstaveniach sú tanečné čísla, pohyb. Som na to zvyknutý. Okrem toho fotím folklórne vystúpenia počas Akademickej Nitry a ja sám som sa kedysi súťažne venoval spoločenským tancom.
Ktoré predstavenie sa vám fotilo najlepšie?
Bezkonkurenčne Labyrinty a raje Jána Amosa v Národnom divadle. Fero Lipták navrhol nádhernú scénu, ktorú bolo radosť fotiť. Bol som tam až tri razy. Dobre sa mi tiež robilo predstavenie Prorok Ilja v Teatre Tatro.
Neuniknú vám ani zaujímavé momenty zo zákulisia?
Mám svoj súkromný archív s fotkami hercov, ktoré zachytávajú napríklad prezliekanie počas kostýmových skúšok. Herci mi dôverujú, môžem ich fotiť. Ak chcem nejakú fotografiu zverejniť, vopred si vypýtam ich súhlas. Vo svojom ateliéri fotím aj portréty hercov.
Zachytili ste aj nepríjemné chvíle na javisku?
Aj to sa stáva. Na generálke inscenácie Potkany sa mi podarilo odfotiť, ako si Kristína Turjanová vytkla nohu. A Martina Nahálku v hre Láskavé bohyne, ako si rozrezal ruku…
Sú dni, keď sa vám už nechce stláčať spúšť?
Stane sa aj to. Dátum generálky sa blíži a ja som chorý alebo unavený. Vždy sa naštartujem, lebo ma to baví, ale potom príde dvojnásobná únava. Keďže som zamestnaný v agentúre, stáva sa mi, že rovno z divadla idem fotiť futbal alebo vládu.
Agentúrna práca je náročná v tom, že nikdy neviete, kedy budete musieť ísť na pľac. Čo keď vás odvolajú z fotenia divadelnej hry?
S tým som sa naučil žiť. Keď idem fotiť generálku, beriem si dovolenku. Neexistuje, aby som tam neprišiel. Párkrát sa mi však stalo, že som musel odvolať fotenie. Agentúrna práca je na prvom mieste.
Podľa akého kľúča nakoniec vyberáte tie správne fotografie pre divadlo?
Prvá zásada je rýchlosť. Hoci fotky do bulletinu musia byť hotové v predstihu, odkladám fotenie tak dlho, ako je to možné – na poslednú chvíľu. Chcem, aby bolo predstavenie čo najviac naskúšané, aby bolo autentické. Môžem si to dovoliť, lebo v divadle vedia, že fotografie stopercentne odovzdám. Zvyčajne fotím dopoludňajšiu a popoludňajšiu generálku, na fotkách musí byť každý jeden herec. Ešte v ten istý deň vyberiem z tristo-štyristo požadovaný počet fotiek. Bez úprav ich posielam grafikovi.
Foto: Collavino
Dá sa ešte niekam posunúť?
Veľmi rád si pozerám fotografie iných autorov, ktorí robia divadlo. Inšpirujem sa nimi, ale divadelná fotografia je špecifická v tom, že sa nedá porovnávať. Nie je to ako na futbale, kde stojí vedľa seba dvadsať fotografov. Predstavenie fotí počas generálkového týždňa len jeden fotograf. Ako byť lepším? Treba veľa fotiť, a najmä dobré hry.
Na Divadelnej Nitre, ktorú dokumentujete už tretí rok, zaúčate remeslu aj nových adeptov…
Divadelná Nitra, to je šesť dní bdenia a behania medzi krásnymi pouličnými predstaveniami a divákmi. Zvyčajne si vezmem pod krídla zopár dobrovoľníkov, ktorí sa chcú venovať reportážnej fotografii. Majú možnosť pracovať vo všetkých možných podmienkach od rána do noci. Už zopár fotografov tam naštartovalo svoju kariéru.
Ak vás niečo zaujme, trebárs na ulici, zachytíte ten moment mobilom?
To nie, mobil na fotenie nepoužívam. Veľakrát mi bolo ľúto, že mi ušiel nejaký pekný záber, preto som si kúpil malý kompaktný fotoaparát, ktorý nosím stále pri sebe. Ale na dovolenky chodím bez foťáku.
Henrich Mišovič
Narodil sa 20. februára 1972 v Komárne. V tom istom meste absolvoval Strednú odbornú školu elektrotechnickú. V rokoch 2005 až 2007 študoval reklamnú fotografiu v Gray Card Studio v Prahe. Od roku 2004 pracuje ako fotograf pre TASR. Pod značkou Collavino sa od roku 2005 venuje divadelnej fotografii, je autorom fotografií pre SND (Láskavé bohyne, Labyrinty a raje Jána Amosa Komenského, Bál, Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov), DAB Nitra (Kabaret, Dámska šatňa, Ferdo Mravec, Potkany, Štyria v ringu, Veľký zošit, Piargy, Matka, Koniec hry, I. ako Ina, Dievča bez vena, Agáta hľadá prácu, Král Lear), Staré divadlo Karola Spišáka (Dracula, Janko a Marienka, Deti kapitána Granta, Svetská krása, Sherlock Holmes, Solitaire.sk) a Teatro Tatro (Prorok Ilja).
