Bravúrny sochár, ktorý nikdy nekráčal pohodlnou cestou istoty, bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského umenia. Výtvarnú scénu, ktorú od 60. rokov minulého storočia aktívne spoluvytváral, opustil v utorok vo veku sedemdesiatštyri rokov.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Bol umelcom naliehavej etickej výzvy, nového ,anti-estetického prístupu' k sochárskemu dielu,“ spomenula kunsthistorička Katarína Bajcurová. „Reflektujem spoločenský život, morálku, skrátka nadčasové veci, ktoré hýbu človekom i spoločnosťou,“ povedal pred časom pre Pravdu Juraj Meliš. Svojmu krédu sa nikdy nespreneveril. Ani v časoch, keď mal zákaz vystavovať.
„Bol známy ako spontánny autor obdarený vnútornou silou, ktorá ho vždy poháňala začať a dokončiť dielo v jednom veľkom výdychu,“ uviedol teoretik umenia Ivan Jančár. Sochárove originálne projekty boli natoľko buričské, naliehavé, výbušné a slobodné zároveň, že k ich posolstvu mnohí nedokázali preniknúť.
Vždy mal totiž naliehavý pocit, že musí zvečniť svoj pocit zo stavu sveta a civilizácie. „Chcel som ukázať svoje rozladenie nad ľudstvom. Som zatrpknutý z toho, že mu jednoducho niet pomoci. Vidina mamonu ho ženie pragmatickými kolami, ktoré nemajú konca. Všade a všetko je plytčina. Kde sa už stretnete s duchovným rozmerom,“ povedal pre náš denník na výstave Dies irae, ktorú otváral v Galérii mesta Bratislavy pred deviatimi rokmi.
Urobte mi posmrtnú masku!
Sochy Schöner Naciho a napoleonského vojaka skloneného nad lavičkou sa stali atrakciami Starého Mesta. Fotografujú sa pri nich návštevníci Bratislavy z celého sveta. Z Melišovej tvorby sa tak trocha vymykajú. Napokon, vytvoril ich na zákazku.
„Na podnet bratislavského magistrátu sme s kolegom Viktorom Hulíkom vymysleli viac ako štyridsať recesistických návrhov. Aj mi bolo ľúto, že výberovým sitom prešli najopatrnejšie nápady. Možno bol za tým strach, aby priveľmi neznechutili verejnosť,“ vysvetľoval s úsmevom Juraj Meliš.
Rodák z Nových Zámkov absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v roku 1966. Pár rokov po tom, čo vstúpil na slovenskú výtvarnú scénu, sa stal pre režim nepohodlným. „Čo som mal robiť, keď mi začiatkom sedemdesiatych rokov zakázali vystavovať? V paneláku na dvanástom poschodí som tvoriť sochy nemohol, tak som začal kresliť,“ spomenul. Širšej verejnosti predstavil svoje kresby, ktoré dovtedy poznali len priatelia a návštevníci jeho ateliéru, po prvý raz pred štyrmi rokmi.
V čase, keď sa pohyboval len na alternatívnej scéne, sa objavil v jeho tvorbe motív posmrtnej masky. Nápad sa zrodil náhodne a spontánne, keď mu prišli kolegovia blahoželať k štyridsiatke. „V eufórii a uvoľnenosti som po analýze vtedajšieho stavu spoločnosti vykríkol: Keď som pre túto spoločnosť mŕtvy, urobte mi posmrtnú masku! Už predtým som mal fórik s fotografiou tváre, do čela ktorej som vtĺkol veľký tesársky klinec. Tušil som, že aj myšlienku s posmrtnými maskami by bolo možné plasticky rozvinúť,“ spomínal pri príležitosti veľkej retrospektívy, ktorú otváral v Slovenskej národnej galérii v roku 2002.
Chytal na háčik humoru
Ani v čase, keď patril k vydedencom galérií, na osud nezanevrel. „Možno sú ľudia, ktorí majú veľký dôvod byť zatrpknutí, ja nie. Celý život som tvoril tak, ako sa dalo. V žiadnej spoločnosti sa nerobí v kozmických dimenziách. Každá má svoje limity, každý autor sa musí prispôsobovať,“ spomínal po „nežnej“.
V roku 1990 sa vrátil na svoju alma mater, na prelome tisícročí pôsobil na VŠVU v Bratislave ako vedúci katedry sochárstva. Jeho dielami sa pýšia renomované domáce i zahraničné galérie aj majitelia súkromných zbierok v rôznych štátoch Európy i v Spojených štátoch.
Vo svojich dielach rozprával o vážnych veciach – o ľudských nerestiach, nivelizácii hodnôt, ničení životného prostredia, rozčarovaní z ľudí aj zo smerovania spoločnosti. Napriek tomu v jeho tvorbe nechýbal vtip, humor, ironický nadhľad aj sebaironický osteň.
„Mám to v povahe. Spočiatku som si tento moment ani neuvedomoval,“ povedal sochár, ktorý na háčik humoru chytal ľudí aj v rámci bežnej komunikácie. „V prvom rade sa snažím osloviť humorným alebo anekdotickým spôsobom. Pochopiteľne, nechcem byť plytký. Aj keď netlačím ľuďom do hláv práve ,shakespearovčiny', usilujem sa celý život hovoriť o večných pravdách, o nadčasových veciach, ktoré sa nemenia ako egoizmus, hlúposť, nenávisť, láska… Aby úsilie, energia a peniaze, ktoré vkladám do každého výtvarného diela, nevyšli navnivoč. Aby moje sochy neboli po niekoľkých rokoch trápne a neskončili na smetisku,“ spomenul Juraj Meliš.
„Sochárska tvorba si – ako každá iná – nekoleduje o okamžitý úspech. Naopak, snahou každého autora je dostať zo seba istú výpoveď. Ak sa to podarí, je na svete veľká radosť. Až potom prichádza túžba podeliť sa s ňou s väčším počtom divákov,“ dodal Juraj Meliš. Sochár, ktorý sa vo svojej tvorbe i v živote so všetkým vyrovnával čestne, chlapsky a aj tak trochu hrmotne a monumentálne.
