Jedna z najväčších kolekcií Feješových obrazov sa však nachádza na Slovensku v zbierke Ivana Melicherčíka. Až do 8. januára ju vystavuje Oravská galéria v Župnom dome v Dolnom Kubíne.
Emerik Feješ trel po celý život biedu. Začas stružlikal gombíky a hrebene, kedy-tedy pomáhal predávať koberce. Keď mal 45, zostal bez práce. Chatrné zdravie ho uväznilo v dome na periférii Nového Sadu, v temnej kuchyni s malým okienkom, cez ktoré videl iba na cintorín. V zúfalstve a beznádeji hľadal úľavu v maľovaní. Že nemal na farby? Miešal si ich sám v plytkých zátkach od piva. Chýbali mu štetce? Mizériu prekabátil tak, že na najlacnejší baliaci papier maľoval zápalkami, ba aj klincom.
Foto: Oravská galéria
Zo snov vystaval katedrály
Feješovo maľovanie postupne prerástlo vo vášeň. Večne chorľavému invalidovi pomáhalo ako zázračný liek. Doktori sa čudovali, čo Feješa ešte drží pri živote. Lenže on na ich prognózy nedal. Naopak, sníval čoraz väčšmi a chorobám začal utekať cez obrazy do ďalekého sveta. Plnil si odvekú túžbu vidieť hrdé mestá, prepychové paláce či gigantické katedrály. Tak cestoval po zemeguli chudobný maliar samouk – s papučami na nohách. Svoje slzy a bôľ pritom premieňal na veselé ulice, námestia, trhoviská, kostoly, chrámy či zámky v metropolách, ktoré nikdy nevidel na vlastné oči. Kreslil a maľoval ich podľa starých pohľadníc. Svojsky, neopakovateľne. Hrubá čierna obrysová linka sa prepletá v agonickom tanci ako alegória na perspektívu. Hustá sieť, ktorú vytkáva, zväzuje dohromady krehké plôšky farieb ponášajúce sa na karnevalové konfety. Mnohým Feješove obrazy pripomínajú gotické okenné vitráže, zavše farebný gejzír, ohňostroj či sklíčka v detskom kaleidoskope.
Aby ľudia chodili do galérií
„Vystavili sme 64 Feješových obrazov. Expozícia sa nachádza na prízemí Župného domu, v štyroch sálach s klenbami z 18. storočia. Reakcie ľudí na túto kombináciu sú senzačné. Teším sa, že Feješ oslovil dospelých a deti. To je najdôležitejšie, aby sa ľuďom u nás v galérii páčilo. Aby sa radi vracali,“ vysvetľuje riaditeľka Oravskej galérie Eva Ľuptáková. A čím chytil Feješ ju samotnú? „Životným príbehom. Duchom pokory. Silným kontrastom medzi nešťastným osudom a pestrofarebnými obrazmi.“ Eva Ľuptáková zdôrazňuje, že Emerik Feješ je pojem a nechýba v nijakej svetovej encyklopédii naivného umenia. „Je mi blízka aj energia, s akou sa Ivan Melicherčík venuje zberateľstvu. Má vycibrený vkus, ustavične študuje, pátra po nových úlovkoch. Navyše o každej zo svojich kolekcií vydá aj výpravnú knihu. Tá posledná, Sny Emerika Feješa, je jeho sedemnásta. A séria Feješových obrazov, ktorú dal za 20 rokov dohromady, je tiež unikátna,“ dopĺňa riaditeľka Oravskej galérie, ktorá sa môže pýšiť ocenením Galéria roku 2015.
Rozprávky o mestách
Jednu z najväčších kolekcií obrazov od Emerika Feješa opatruje Múzeum naivného umenia v Jagodine, asi 130 kilometrov južne od Belehradu. Majú ich tam vyše 40. Riaditeľka múzea Nina Krstić hovorí o Feješovi ako o modernom básnikovi. „Nerobil si ťažkú hlavu z perspektívy, nemal zásady ani pre kombinovanie farieb. Feješ vkladal farby do obrazov spontánne, vo voľnom rytme.“ Feješova poézia kunsthistoričke učarovala tak, že o ňom napísala štyri monografie. Jedna z nich má trefný titul Rozprávky o mestách. Nina Krstić ide v rozbore diela Emerika Feješa ešte ďalej. Tvrdí, že vďaka originálnej poetike vytŕča ponad všetkých naivistov. Ba dokonca ho posúva k rešpektovaným velikánom výtvarného umenia, akými boli Piet Mondrian, Paul Klee či Vasilij Kandinsky.
V podobnom duchu o Feješovi píše aj Ivana Bašičević Antić. Jej monografiu vydalo Múzeum súčasného umenia Vojvodiny v Novom Sade, kde maliar prežil väčšinu svojho života: „Feješ je jedinečný, rozpoznateľný. Fenomén, ktorý sa zrodil v izolácii. Mňa najviac fascinuje fakt, že každý z jeho magických obrazov, na ktorom farby priam tancujú, začínal sa pohľadom maliara na obyčajnú čiernobielu pohľadnicu nezriedka väčšiu ako 10-krát 15 centimetrov.“ Výtvarná teoretička dodáva, že Feješ nemá slabosť pre nijakú farbu.
Je teda ľudský, spravodlivý. Ako veľkorysý dirigent, ktorý nechá zažiariť všetky nástroje filharmónie.
Foto: ZBIERKA IVANA MELICHERČÍKA
Spojili ich pohľadnice a vášeň cestovať
„Prvý Feješov obraz som získal v Belehrade asi pred 20 rokmi,“ spomína zberateľ Ivan Melicherčík. „Volá sa Berliner Dom. Musí to byť premaľované z pohľadnice z tridsiatych rokov, pretože dóm počas vojny vybombardovali. Keď som pred ním stál v roku 1964 prvý raz, pozeral som na pusté, zarastené rumovisko.“
Čo zberateľa zaujalo na Feješovi? „Už ako malý chlapec som zbieral pohľadnice a väčšina z nich bola tiež ešte čiernobiela. Sám som si, prezerajúc ich, predstavoval, ako môžu tie miesta vyzerať v skutočnosti. Sem-tam som sa i pokúšal prekresľovať ich farebnými pastelkami. Podľa Feješových obrazov je zrejmé, že som mal v zbierke aj také pohľadnice ako on!“
Neskôr sa Melicherčík stal novinárom a veľa cestoval. „Dovedna som navštívil osem desiatok krajín, ale keďže Feješ namaľoval niekoľko stoviek obrazov, musel mať vďaka pohľadniciam svet určite lepšie "precestovaný“ ako ja." Zberateľ umenia upozorňuje na ďalší kontrast: „Často som stál zoči-voči staviteľskej perle, ktorú Feješ nikdy nevidel na vlastné oči. Jeho verzia však bola krajšia, živšia a ľudskejšia. Naivné umenie zbieram 40 rokov a dobre viem, že Emerik Feješ patrí v tejto kategórii výtvarnej tvorby k tomu najlepšiemu.“
