Milan Adamčiak: Umelecké a existenciálne gestá, na aké sa nezabúda

Všetko nasvedčovalo tomu, že sa dožil zaslúženej slávy a v pokoji si ju užije. Pred mesiacom oslávil sedemdesiatku, ktorá ho zastihla v čase, keď doma i v zahraničí kulminuje záujem o jeho, síce donedávna prakticky neznáme, no o to originálnejšie interdisciplinárne dielo.

27.01.2017 12:00
debata
Milan Adamčiak v Banskej Belej (2014) Foto: Michal Murin
Milan Adamčiak Milan Adamčiak v Banskej Belej (2014)

Vyšiel posledný diel štvorzväzkovej monografie o jeho rozsiahlej tvorbe, prichádzali nové a nové ponuky a objednávky, Slovenská národná galéria mu práve chystá retrospektívnu výstavu. Milan Adamčiak, jeden z najzaujímavejších a najvplyvnejších slovenských umelcov, nás nečakane opustil 16. januára.

V skutočnosti to však bolo inak. Už roky mal podlomené zdravie a ak vynecháme prirodzený tvorivý nepokoj, aký je pre osobnosti jeho rangu príznačný a každú mimoriadnu tvorbu azda aj nevyhnutný, pokoj nemal nikdy. Mohol si za to sám. Byť mimoriadny znamená nekompromisne postupovať mimo akéhokoľvek rádu, čo bol Adamčiakov celoživotný status. Človeka by sme mali posudzovať najmä podľa jeho diela a Adamčiakovo dielo nevyhovovalo žiadnym konvenčným úzom či kategóriám. Bol to bytostne intermediálny a interdiscipli­nárny tvorca, neustále sa pohyboval „medzi“ – medzi médiami, kódmi, druhmi, žánrami, formami, nástrojmi, inštitúciami – a v tomto medzipriestore a medzičase sa cítil najlepšie.

Rozhľadený spiritus agens

Slovníky a iné informačné zdroje ho obyčajne predstavujú ako skladateľa, hudobníka a muzikológa, niektoré občas spomenú aj jeho výtvarnícke aktivity. Už menej sa uvádza, že bol aj performer, literát, tvorca zvukových objektov, inštalácií a podomácky vyrobených hudobných nástrojov. A takmer vždy sa zabúda na azda najdôležitejšiu zložku Adamčiakovej komplexnej osobnosti – na fakt, že to bol rozhľadený spiritus agens s neobyčajným darom usúvzťažňovať rozdielne javy do prekvapujúcich súvislostí a infikovať svoje okolie a spolupracovníkov tvorivými impulzmi.

Skrátka, taxonomický výpočet rozmanitých aktivít je pre Adamčiakov umelecký profil nepostačujúci.

Zabudnutý chorál pre rozličné spomienky a zvuky... Foto: Reprofoto: Miroslav Švejda
Milan Adamčiak Zabudnutý chorál pre rozličné spomienky a zvuky Zabudnutý chorál pre rozličné spomienky a zvuky (1966)

Schopnosť vidieť veci a javy v transverzálnych súvislostiach a pohotovo ich spájať do nečakaných konštelácií a neobvyklých foriem, je dôvod, prečo sa Adamčiakovo mnohostranné a mnohovrstevnaté dielo prieči konvenčným klasifikáciám a inštitucionálnym schémam. V slovenskom kontexte nemá takáto polymúzickosť obdobu, a tak môžeme s istotou konštatovať, že Milan Adamčiak bol priekopníkom intermediálnej tvorivosti na Slovensku. Jeho mimoriadne dielo sa zrodilo z nestability, neistoty a pochybností o zmysluplnosti akýchkoľvek hraníc.

Spoločnosť pre Nekonvenčnú hudbu

Narodil sa 16. decembra 1946 v Ružomberku. Na žilinskom konzervatóriu študoval hru na violončele a po absolutóriu v roku 1968 pokračoval v štúdiách muzikológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde ho ako prváka zastihla šokujúca správa o tragickej smrti Jana Palacha.

So spolužiakmi reagovali prístojne – protestnou hladovkou vo foyer univerzity. Adamčiak však školu napriek tomu úspešne dokončil a dlhé obdobie normalizácie prežil ako vedecký pracovník v Ústave hudobnej vedy (neskôr Umenovedný ústav) Slovenskej akadémie vied, kde sa zaoberal hudobnou semiotikou a vzťahmi medzi hudbou a výtvarným umením. Externe pôsobil aj ako pedagóg na Filozofickej fakulte UK a Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a spolupracoval s Experimentálnym štúdiom Slovenského rozhlasu.

Milan Adamčiak: akustická performancia na... Foto: NIPAF
Milan Adamčiak Milan Adamčiak: akustická performancia na festivale v Osake (2010)

Hneď po roku 1989 založil v rámci Slovenskej hudobnej asociácie Spoločnosť pre Nekonvenčnú hudbu (SNEH) ako životaschopnú platformu pre aktuálne hudobné a intermediálne prejavy. Posledných šesť rokov svojho života prežil v úzadí v Banskej Belej, malej dedinke pri Banskej Štiavnici, odkiaľ príležitostne podnikal výjazdy do sveta umenia. Ten sa síce o starnúceho rezignovaného velikána začal čoraz intenzívnejšie zaujímať, sotva to však mohla byť dostatočná kompenzácia pre nadčasového umelca, ktorý prežil jeseň života v nedôstojných sociálnych podmienkach, odkázaný na pomoc priateľov.

Výlet do ríše vizuálnej hudby

Adamčiak neodolal príťažlivosti avantgardného umenia a intermédií už na konzervatóriu. Konvenčná, tradične notovaná hudba mu nestačila, a preto podnikol vzrušujúci výlet do ríše vizuálnej hudby. Bez toho, aby úplne odvrhol tradičné hudobné vzdelanie, vytvoril si vlastný notačný systém, zohľadňujúci dobové hudobné myslenie a formy, ktoré boli otvorené hudobníkom i nehudobníkom. Bola to hudba pre kohokoľvek, kto bol schopný predstaviť si ju, zahrať alebo počúvať. Je pozoruhodné, že takýto trúfalý a nekonvenčný koncept sa zrodil v hlave mladého študenta, budúceho umelca a vedca, prakticky v úplnej izolácii od toho, čo sa v tej dobe dialo v kultúrnych centrách vo svete.

V Adamčiakových partitúrach z konca 60. rokov sa v jednej a tej istej osobe stretávajú chytrý a ústretový hudobník s exaktným muzikológom i s nadšeným konceptualistom, fascinovaným štruktúrami a rytmami abstraktného maliarstva. Mladý a neznámy Adamčiak tak jasne napomohol rozšíreniu a predefinovaniu západného poňatia notácie a prispel aj k intermedializácii a konceptualizácii hudobnej tvorby v medzinárodnom meradle.

Stratená partitúra (1990) Foto: Reprofoto: Miroslav Švejda
Stratená partitúra Milan Adamčiak Stratená partitúra (1990)

Na prvý pohľad zaujme najmä vizuálna, štruktúrna, algoritmická i performačná rozmanitosť jeho partitúr; niektoré vychádzajú z tradičného notopisu, iné sú abstraktné, ďalšie akoby rešpektovali organické tvary, vzorce a štruktúry, niektoré sú prísne, iné „uletené“, nájdeme medzi nimi kaligrafické, geometrické, bodové, lineárne, kontúrové, reliéfové, blokové, pôdorysné, priestorové, písmenkové, numerické, schematické, temperované, rastrové, vrstvené či inštruktívne. Napriek morfologickej a štruktúrnej pestrosti prezrádzajú osobitý štýl a rukopis svojho autora, posadnutého preskúmať všetky možnosti vizuálnej reprezentácie, fixovania a distribúcie zvukov.

Na rozdiel od grafických partitúr, v ktorých výtvarníci 20. storočia hľadali vizuálne paralely zvukových a rytmických štruktúr bez ohľadu na zvukovú realizáciu, Adamčiak vo svojich partitúrach vždy zostal hudobným skladateľom, a práve to z nich robí skutočné intermédiá. Hoci mnohé majú autonómnu výtvarnú hodnotu – sú to skutočné kresby alebo dokonca odkazujú na konkrétnych výtvarníkov – autor ich zakaždým vytváral s nejakou (viac či menej presnou) predstavou hudobnej interpretácie. Komponoval možnosti s myšlienkou eventuálnej realizácie, ktorá by načrtnutú otvorenú štruktúru dotvorila.

Poháňaný rituálnou vôľou

S interaktívnym zámerom koncipoval Adamčiak aj zvukové inštalácie a prostredia. Kolektívne ich dotváral na koncertoch so spoluhráčmi súboru Transmusic, comp., ktorý založil v roku 1989 a spojil v ňom rozdielne osobnosti i hudobníkov s nehudobníkmi. S jeho členmi testoval možnosti nekonvenčného uplatnenia tradičných hudobných nástrojov, najčastejšie violončela, ale konštruoval aj vlastné nástroje a experimentoval s nehudobnými zdrojmi zvuku. Spoločne tak dospeli k svojskej podobe hudobného divadla ako živého prúdu spontánnych i koordinovaných akcií, pulzujúcich v nepravidelných rytmoch gest. V rámci súboru spolupracoval aj s výtvarníkmi; angažoval ich buď ako performerov, alebo ako tvorcov akustických objektov a inštalácií.

Transžánrovým presahom sa Adamčiak venoval aj mimo hudby. Už na začiatku svojej tvorby spojil konceptuálne myslenie s rôznymi formami akčného umenia, pretože bol presvedčený, že ľudská skúsenosť je prirodzene časopriestorová, a preto nemá zmysel obmedzovať umeleckú tvorivosť konvenčnými druhmi či žánrami a zabíjať spontánnosť umelými inštitucionálnymi kritériami.

Hommage à A. Rimbaud (pôdorysná partitúra, 1969) Foto: Reprofoto: Miroslav Švejda
Milan Adamčiak Hommage à A. Rimbaud Hommage à A. Rimbaud (pôdorysná partitúra, 1969)

Poháňaný rituálnou vôľou, tvoril bez ohľadu na konvencie, nechával sa pohltiť procesom i médiom, a zaslepený tvorivým aktom nedbal na zaužívané spôsoby a princípy reprezentácie. Zámerne miešal médiá a spochybňoval zaužívané uhly pohľadu. Okrem partitúr a nekonvenčnej hudby vytvoril stovky listov a zošitov experimentálnej poézie, ktorú si v rokoch 1964 až 1972 sám vydával v niekoľkých strojopisových exemplároch. Niektoré básne veršoval v slovenčine, v iných sa pohrával s vizuálnymi a typografickými vlastnosťami umeleckého textu, takže ich zrozumiteľnosť a estetická účinnosť nie je podmienená znalosťou slovenského jazyka.

Ako odborníka na semiotiku (náuku o znakoch a významoch) ho výrazové prostriedky umenia – zvuk, tón, slovo, obraz, gesto a pod. – zaujímali predovšetkým z významového hľadiska – ako prirodzené prostriedky symbolického vyjadrenia. A hoci si vyskúšal aj elektronické médiá (skomponoval niekoľko kusov elektroakustickej a konkrétnej hudby), princípom jeho intermediálnej poetiky vyhovovali najmä také formy, v ktorých príjemca, jedno či divák, alebo poslucháč, s ľahkosťou rozpozná tvorivé autorské gestá a sám sa nechá k tvorivým gestám vyprovokovať.

Vždy ľudskejší než prostredie okolo

Milan Adamčiak bol výnimočný nielen ako umelec a vedec, ale aj ako „obyčajný“ človek. Bol obdarený vzletnou fantáziou a nevšedným rozprávačským talentom, čo oceňovali najmä študenti. A samozrejme zmyslom pre humor. Bol to veľký zabávač a „vymýšľač“. Aj skutočné príbehy rozprával tak, že ich ozvláštňoval a „zvýznamňoval“ vymyslenými dovetkami, dodávajúc bežným udalostiam ako pridanú hodnotu samoľúby, a predsa šarmantný pátos.

Bol to bezprostredný, urozprávaný človek so všestranným talentom a tvorivým potenciálom, napriek tomu však nezvládol súčasnú premenu zmysluplného vedenia na štylizovanú vyprázdnenú komunikáciu, čo z neho v podstate urobilo exulanta vo vlastnej kultúre.

Bol vždy ľudskejší než prostredie okolo neho, ktoré dokázal nakaziť všetkým možným, len nie bezprostrednosťou a úprimnosťou. Hoci sa nesnažil byť mimoriadny, mimoriadnosti sa zbaviť nedokázal celý svoj život. Jeho autentické umenie sa navždy zapísalo do dejín svetovej kultúry, našťastie je už zdokumentované, a tak sa k nemu budeme môcť stále vracať. Najbližšie v marci na retrospektívnej výstave v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.

Adamčiak žoviálny a zábavný rozprávač z mäsa a kostí je však nenahraditeľný a bude chýbať mnohým, nielen umelcom.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Milan Adamčiak #intermédiá #muzikológ #Spoločnosť pre Nekonvenčnú hudbu