Výtvarník uvádza diváka do súkromia, upriamuje pozornosť na miesta, kde je človek v najväčšej intimite a pokoji. Čo ho viedlo k tejto otvorenosti? „Zvláštne je, že obvykle nemám rád diela idúce až príliš do súkromia autora. Keď sa obzriem spätne na svoju tvorbu – za posledných 30 rokov – všetky fázy môjho umeleckého vývoja sú o mojom živote,“ hovorí Stano Bubán. „O mojich partnerských vzťahoch, o láske, sklamaniach, o konkurenčnom boji, o úspechoch aj zlyhaniach. Z tohto aspektu ani táto výstava nie je teda ničím výnimočná, možno len tým, že intimitu má už v názve. Ani sám neviem, ako k tomu pred dvoma rokmi došlo, že som začal maľovať kreslá, ktoré sme vyhodili. Azda som ich transformáciou na náhrobné kamene, tak ich nazývam, chcel pre seba zachovať. Posledné roky som veľa cestoval, vystriedal som množstvo hotelov, kde som nebol ako turista. Maľoval som tam, mal som stretnutia s galeristami, klientmi, mal som zážitky. V päťhviezdičkových hoteloch som zažil concierge služby, keď hotel vybavil transport obrazov do galérie v Portopiccolo, lekárske ošetrenie v Číne a podobne. Tie izby mi boli vždy po určitú dobu domovom. Obrazy postelí tak, ako som ich opúšťal, evokujú niečo tajomné, niečo, o čom sa nemusí rozprávať a fantázia pracuje aj tak. Po formálnej stránke na minimálnej ploche vzniká maximálny obrazový priestor. Vankúše a paplóny sa menia na záhadné krajiny, možno až pútnické miesta. Pýtate sa, či je tam aj moja konkrétna 13. komnata? Hahahaha. Áno. Je. Ale neprezradím viac, príďte sa pozrieť!“
Galeristka Dorota Vlachová k Bubánovým slovám dodáva: „Stano Bubán ma upútal tým, že sa na slovenskej výtvarnej scéne pohybuje viac ako 30 rokov, čo nie je bežné. Stále hľadá, skúma správny výraz, techniku, tému a stále prekvapuje. Nie je žánrovo vymedzený, prechádza plynule rôznymi štýlmi maľby: expresia, geometria, hyperrealizmus, figurácia. Jeho tvorba vždy vychádza z toho, čo prežil, a preto je prirodzený. Výstava je jedinečná témou aj technikou – všetky diela sú namaľované olejom, čo je dnes tiež pomerne zriedkavý jav. Okrem toho autor pri troch dielach využíva zvláštnu kombináciu lesklých a matných farieb, čo vytvára dojem, akoby dielo bolo nasvietené zozadu. Na výstave je 13 diel, sú to komnaty, ktoré sa „neotvoria“ na prvý pohľad. Výstava pôsobí harmonicky, som si istá, že neostane iba pri nakúkaní zvonku (je lákavá), ale farebnosť a téma vtiahnu mnohých do galérie. S autorom sa osobne poznám dva roky. Veľmi rada by som videla prierezovú výstavu Stana Bubána, lebo mnohé diela a obdobia jeho tvorby poznám len sprostredkovane. Obdivujem komplexnosť a univerzálnosť jeho tvorby. Stano Bubán je výborný portrétista – v roku 2013 ho vybrali spomedzi 2¤000 prihlásených do finále významnej portrétnej súťaže BP Portrait Award, ktorú organizuje od roku 1979 National Portrait Gallery.“
