Multimediálny umelec, ktorý novou vizualitou neprestajne čerí vody slovenskej výtvarnej scény. Provokuje svojím egom a zároveň odzbrojuje sebairóniou. V bratislavskej Galérii Nedbalka vystavuje najnovší cyklus Overheads.
Tichom galérie sa nesie buchot a odfukovanie. Časom návštevník objaví za jednou z „hláv“ video, zachytávajúce vznik portrétu s názvom George. Výsledok nestačil?
Portrét môže vznikať rôznymi spôsobmi: napríklad klasickou modeláciou, deštrukciou alebo karikatúrnou modifikáciou. Dielo George vzniklo tak, že som hlavu zdeštruoval gitarou. Tento akt je jeho súčasťou. Divák má možnosť vidieť autentický okamih samotnej deštrukcie. Hodil som gitaru do hlavy a nakoniec ju do nej zapichol. V spojení s videom tvorí dokument, performanciu, sochársky portrét až inštaláciu.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ako vôbec vznikol projekt netradičných portrétov?
Sochársky portrét je v podstate overený žáner a veľmi ťažko sa v ňom možno aspoň z môjho pohľadu niekam posunúť. Pre mňa to bola výzva, aby som sa do toho pustil. Chcel som v nich vyjadriť aktuálny pocit a aktuálne poznatky v tomto médiu. Zhruba rok som si modeloval v ateliéri hlavy a povedal som si, že by bolo dobré ich kolekciu vystaviť.
Vo vašich portrétoch neobjaví človek známe tváre, ale charaktery. Pripomínajú nedokonalých, zakomplexovaných či celkom obyčajných ľudí. Zámer či náhoda?
Keď som ich začal modelovať, nemal som konkrétnu predstavu „portrétovaného“. Hlava sa jednoducho narodila, až potom som do nej vniesol charakter. Vychádzal som z vlastných skúseností, z tváre nejakej panej z pošty alebo tučného spoteného úradníka. Do abstraktných portrétov som preniesol rôzne asociácie zo svojho života.
Jediný láskavý názov Gebuľka predstavuje zamračeného človiečika.
Vyjadruje môj vnútorný pocit, ktorý mám zo sveta. Je to taký autoportrét emócií, niečo medzi arogantnosťou a letargiou voči tomu, čo sa v spoločnosti deje, voči stereotypom a autoritám.
Prečo ste každý z portrétov dotvorili vlastnou architektúrou podstavca? Raz kobercom, potom matracom alebo vŕtačkou…
Myslím si, že v sochárskom portréte je sokel veľmi dôležitý, ale málo sa s ním pracuje. Na štyridsať až päťdesiat percent vie dopovedať samotný asociačný rozmer diela. Chcel som, aby mali hlavy charakter, ktorý dokresľuje aj ten sokel. Vytiahol som artefakty z prostredia, v ktorom ten-ktorý „portrétovaný“ žije, a považujem ich za súčasť sochy.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Názov Overheads ponúka rôzne interpretácie, čo ste mali na mysli vy?
Overheads sú vlastne mikrofóny, ktoré sa používajú na ozvučovanie bubnov. A inštalujú sa zhora. Anglické slovo Overhead možno preložiť aj ako réžia, režijné náklady. Ja som však mal na mysli skôr ten pohľad „zhora“ na rôzne hlavy.
Len jediný z dvanástich portrétov s názvom Ready for je datovaný až dvoma rokmi: 2001/2016.
Je to jedna z prvých hláv, ktorú som robil počas štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Jozefa Jankoviča. Ale nie prvá, ktorú som v živote urobil. Je to moja prvá kubistická hlava, vychádza tak trochu z Guttfreunda a z kubistických portrétov. Trošku som ju modifikoval a urobil jej nový inštalačný výstup. Preto tie dva dátumy. Povedal by som, že je to taký kubistický autoportrét.
So sklom pracujete už roky, ale tentoraz celkom inak. Používate ho ako podklad, na ktorý maľujete hlavy.
Dostal som z múzea staré vyradené sklenené rámy a rozhodol som sa vytvoriť na ne sériu malieb. Bola to viac-menej náhoda, nie cielene pripravovaný projekt. Napokon aj počet tých rámov je limitovaný.
Foto: DSC GALLERY
Pár dní po bratislavskej vernisáži ste otvárali výstavu v pražskej DSC Gallery. Prečo ste ju nadpísali názvom Viktor Frešo: Now?
Ide o esenciu všetkých mojich predošlých prác, ktoré vznikli v priebehu minulého roka. Nešlo len o portrét či sochárstvo, aj jej tematika je širšia. Nevychádzal som z konkrétneho konceptu. V prvej miestnosti je kompresia mojich hudobných sôch. V druhej, ktorej dominuje bordová liturgická farba, pokračujú gitary, srdcia a ikony. Má ekumenický, až spirituálny a duchovný rozmer. A poslednú možno vyložiť ako postmongoloidný popart, portrét seba samého.
Rôzni kurátori sa snažia charakterizovať, čo je typicky „frešovské“ Čo je to podľa vás?
Hraničná poloha v mojej tvorbe. Mám rád diskusiu. Napríklad o niektorých objektoch, ktoré vystavujem v Prahe, veľa ľudí povedalo, že sú „prepálené“. Že je to už veľa, ale to bol zámer. Moje objekty sú dotiahnuté až do názorovej radikality. Mám rád, keď sú diela „prehnané“. Keď vyvolávajú debaty, či sú ako umenie ešte akceptovateľné, alebo už nie.
