Firmy, ktoré majú dizajnéra, sú na trhu úspešnejšie

Výstava, predstavujúca to najlepšie zo slovenského dizajnu, pol roka putovala po európskych hlavných mestách. Diela dvadsiatich dvoch dizajnérov a dvoch dizajnových štúdií obdivovali v Berlíne, Madride, Londýne, vo Viedni i Varšave. „Mala byť aj v Aténach a Lisabone, ale Grécko a Portugalsko nestihli vybaviť výstavné priestory,“ hovorí kurátorka Katarína Hubová. Teraz je výstava Dialógy SK – Malé a väčšie témy slovenského dizajnu v bratislavskej Galérii Satelit.

Čo patrilo k diváckym magnetom?
V každej krajine niečo iné. Veľmi zaujali malé hudobné nástroje Tomáša Brichtu. Všade ich niekto chytal do rúk, dokonca sa našli aj takí, čo si na nich zahrali. Magnetom bolo aj lietajúce auto Štefana Kleina. Nebolo však vystavené ako objekt, ale len ako videoprezentácia. Ale aj ostatné produkty priťahovali pozornosť návštevníkov.

Bolo ťažké vybrať najlepšie práce, mapujúce súčasnú dizajnérsku scénu?
S kurátorkou Adrienou Pekárovou ju poznáme, vedeli sme, aký obraz o slovenskom dizajne chceme vyviezť do zahraničia. Nevedeli sme ale, v akých priestoroch putovná výstava bude, čo nás pri výbere limitovalo. Predstavili sme autorov, firmy aj značky, čiže celú škálu moderného súčasného dizajnu – od firiem, ktoré produkujú veľké série, až po malé značky, ktoré si založili sami autori. Hoci stoličky Michala Riabiča, ktorý pracuje pre českú firmu Ton, alebo kolekciu gumovej obuvi Tomáša Belianskeho z Novesty, ktorá nadviazala na tradíciu v Partizánskom.

Dokážu sa dizajnéri presadiť aj mimo vlastných štúdií, má výroba o ich tvorbu záujem?
Niektorí sa uplatnia, ale nie je ich toľko, koľko skončí štúdiá. Aj keď pri vzdelávaní sa počíta aj s tým, že majú potenciál na založenie vlastnej firmy a produkcie. S ich uplatnením v už existujúcich firmách je to ťažšie. Dôvody sú rôzne. Niektoré majú svojich dizajnérov, iné obsadili miesto niekým z rodiny. Problém je však na oboch stranách. Ako to poznám, firmy sa dizajnérov niekedy boja, že majú napríklad príliš umelecké nároky, ktoré nie sú ekonomicky realizovateľné. Alebo že dizajnéri majú veľmi vysoké nároky na finančné ohodnotenie. Ale pravda je, že slovenské firmy, ktoré dizajnéra majú, sú na trhu úspešné desiatky rokov. A tie, ktoré ho nemajú, sú úspešné možno chvíľu, ale onedlho prestanú byť konkurencieschopné.

Motivuje tvorcov súťaž o Národnú cenu za dizajn?
Z môjho pohľadu bývalej riaditeľky Slovenského centra dizajnu som nikdy nepovažovala za jej jediný význam súťaženie. Vždy som ju brala ako prezentáciu autorov, firiem a toho, čo v tejto oblasti na Slovensku vzniká. Považovala som to za dôležitejšie ako to, kto vyhrá a kto získa tú-ktorú cenu. Súťaž je motivačná aj dôležitá a niektorí autori a niektoré firmy z nej vedia vyťažiť, iní nie.

Majú firmy a výrobcovia najrôznejších produktov o súťaž záujem?
Veľká väčšina áno. Ale sú aj takí, ktorí majú pocit, že z nej nič nemajú a len sa prezentovať nie je pre nich zaujímavé. Ani sa im nečudujem, lebo ako poznám výrobcov, viem, že zápasia s rôznymi každodennými problémami. Ak majú ísť do súťaže a riešiť veci, z ktorých nemajú žiaden ekonomický zisk, možno dokonca stratu, tak si rozmyslia, do čoho investujú čas a peniaze.

Za múzeum dizajnu mnohí roky bojovali, nielen Slovenské centrum dizajnu. Konečne existuje. Po rokoch snáh rôznych ľudí a organizácií sa mi to zdá až neskutočné. Múzeum tu je, vďaka darcom – autorom, dizajnérom, firmám aj súkromníkom, ktorí nám veci nosia – má tisíce zbierkových predmetov. Máme depozity, určitý počet zamestnancov, ktorí sa tomu venujú, i keď je ich hrozne málo, aj výstavný priestor, tiež malý. Niečo ukázať môžeme, ale nebude to úplný obraz, lebo sa nám to tam nezmestí. V takto orientovaných múzeách vo svete majú veľké priestory, kde môže expozícia jednotlivé vývojové etapy lepšie zhrnúť. Dizajn je druh výtvarného umenia, ktorému ľudia rozumejú. Myslím si, že ich záujem o návštevu nášho múzea môže byť veľký. Spomínali ste, že o múzeu dizajnu uvažovali aj iní. Našli sa dokumenty z bratislavskej Školy umeleckých remesiel, ktorá chcela takéto múzeum založiť už v tridsiatych rokoch minulého storočia. Snahy mala aj Slovenská národná galéria, ale podarilo sa to nám – Slovenskému centru dizajnu.

Roky sa hovorilo o dizajne ako o popoluške. Platí to aj dnes?
Vnímanie dizajnu sa veľmi zmenilo. Niekedy možno len ťažko oddeliť dizajn od voľného umenia. Akceleruje nielen vo svete, ale aj u nás doma. Nemám pocit, že je popoluškou. Nakoniec, súdiť možno aj podľa toho, koľko mladých ľudí sa hlási na Vysokú školu výtvarných umení práve na dizajn, či už grafický, alebo produktový. A záujem je stále väčší.

Dokážu naši dizajnéri konkurovať zahraničným?
Svojou kreativitou autori konkurovať dokážu. Aj slovenské firmy, ktoré dizajnérov zamestnávajú, aby tvorili ich výrobný program. Ale tie, ktoré s dizajnérmi nespolupracujú, konkurujú zahraničiu oveľa ťažšie.

Po trinástich rokoch ste opustili post riaditeľky Slovenského centra dizajnu, v ktorom ďalej pôsobíte ako kurátorka zbierok Slovenského múzea dizajnu. Čo bolo za vaším rozhodnutím?
Mám pocit, že netreba nechať veci prezrieť a v najlepšom odísť. Vedela som, že máme schopných, erudovaných a aktívnych mladších kolegov. Mala som pocit, že bude múdre prenechať riaditeľský post niektorému z nich.