Vyšiel z chudobných pomerov v rodine, kde koluje taliansko-portugalská krv a už v mladom veku zbieral po ulici črepiny skla a papier, aby pomohol poľnohospodársky zameranému, no nie veľmi bohatému príbuzenstvu. Jeho nasmerovanie prorokoval už v ranom detstve vizionársky kňaz, ktorý si pozrel namaľovaný obrázok Ježišovho srdca od štvorročného chlapca.
V súčasnosti je Adélio Sarro takým žiadaným umelcom, že tvorí doslova v pokluse, v aute pri dlhších cestách a jeho skice neskôr dostávajú podobu olejomalieb. V Paríži ho nazývajú podľa známeho kunsthisorika Globálnym Brazílčanom.
Sarro však nikdy nezabúda na pomery, ktoré nútili jeho rodinu často meniť miesto bydliska ani na vidly, ktoré prirástli jeho otcovi k rukám. Maľuje pre všetky vrstvy a vekové kategórie. Nezabúda ani na tých, ktorých postihla nekonečná a nemenná pliaga zvaná slepota. Jeho obrazy sú namaľované s výrazne štruktúrovaným a členeným povrchom so zapracovanými odkazmi v Braillovom písme. Na pravej strane takého obrazu je „legenda“, ktorá obsahuje vzorku štruktúry a slovo v Braillovom písme, obsahujúce verný popis namaľovaného obrazu.
Sarrove postavy sú mohutné a cítiť z nich túžbu po živote. Keby mohol, Sarro by ich všetky vytvoril s istou dávkou melanchólie, empatie a nehy. Pozná však život zo všetkých jeho stránok, takže to čo uvidíte na Sarrových obrazoch sú hlavne ruky a nohy ako lopaty. Práve tieto údy pomáhajú ľuďom prežiť a aj keď Sarrove diela nepostrádajú empatiu, ich prvotným znakom je strohosť. Tá protirečí jasnej farebnosti, ak budeme trochu zhovievaví, farebnosť obrazov podčiarkuje ich zemitosť.
Umelcove témy sú večné. Láska, priateľstvo, príbuzenstvo, vzťahy, zvieratá a kvety, biblické motívy a to v rôznych variantoch a stále dokola. Každý obraz je však iný.
Môžete sa o tom presvedčiť do 14. apríla 2017 v banskobystrickej Štátnej vedeckej knižnici, pozýva aj kurátorka výstavy PhDr. Ildikó Gúziková
