Tieto aj ďalšie diela rozprávajú o budúcnosti, ktorá stratila jasný cieľ. Aj o viere a nádeji, ale tiež o skepse a frustrácii súčasníka. Na výstave s názvom O strachu, čo príde, ktorú v utorok otvorili vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, provokujú otázkami.
„Prežívanie súčasnosti je rozdelené na rovinu praktického obstarávania v zmysle zamestnania a duchovného prežívania v podobe intímneho vzťahu k predstave o budúcnosti,“ hovorí kurátor Jakub Král. Podľa neho viera v pokrokovú bucúcnosť už nie je kolektívna, ale skrz-naskrz individuálna záležitosť.
Foto: ONDREJ RYCHNAVSKÝ
„Východiskom pri tvorbe koncepcie výstavy bola literatúra východo- a stredoeurópskych autorov – ako napríklad chorvátskeho filozofa Borisa Budena, ktorí sa vyrovnávali so situáciou v postkomunistických krajinách po páde veľkých ideológií a industriálnej moderny. Súčasnosť je roztrieštená a neexistuje cieľ, ku ktorému by mohla spoločnosť smerovať,“ vysvetľuje kurátor. Obrazy, plastiky, fotografie, inštalácie, objekty… Výstava predstavuje najrôznejšie médiá, ktoré využívali a s ktorými pracujú slovenskí a českí výtvarníci niekoľkých generácií. Od slovenských konceptualistov šesťdesiatych rokov ako Stano Filko, Rudolf Sikora či Peter Bartoš, cez staršiu strednú generáciu ako Jiří Kovanda a Antonín Střížek i mladšiu strednú generáciu, reprezentovanú dielami Jany Kapelovej, Matěja Smetanu či Svätopluka Mikytu až po najmladších ako Tomáš Kajánek a Matouš Lipus.
Výstavu otvára Střížkov obraz Mácha, romantický pohľad postavy rebelujúceho básnika do široko otvorenej krajiny. Môže vyvolávať predstavu melancholického ohliadnutia sa a zamyslenia, ale zároveň aj očakávania nových horizontov. Záverečný akord tvorí projekt Zdieľané sny Vladimíra Havlíka – na „staromódnych“ čiernych školských tabuliach svietia kostrbatým písmom zapísané citáty o snoch. Nechýba ani krieda, špongia a vedro s vodou, odkazujúce na proces vzniku. „Prostredníctvom snov môže dochádzať k expozícii nášho strachu a frustrácie, ktoré sme už dávno prestali bezprostredne vnímať,“ pokračuje Jakub Král.
Dômyselné architektonické riešenie výstavy vedie návštevníka „labyrintom“ oblúkov. Za každým zúžením, ohlasovaným sololitovými pásmi aj kumuláciou vystavených diel, ho čaká „neznámo“. Len čo jednu „tajničku“ vyrieši, vynorí sa ďalšia. „S architektom Matějom Smrkovským sme vytvorili choreografiu pohybu v priestore, ktorá má diváka zneistiť. Nevie, čo môže v novom priestore očakávať a každé zúženie jeho pohyb celkom prirodzene vtiahne ďalej,“ pripomína kurátor.
Inštalovaná expozícia nerozpráva príbeh, skor formou voľnej vizuálnej eseje nasvecuje rôzne témy, súvisiace so strachom, nádejou, skepsou či vierou v (lepšiu?) budúcnosť. „Pri esejistickom texte, či už náučnom, vedeckom alebo umeleckom, je interpretácia vždy na čitateľovi. A podobne to funguje aj na tejto výstave. Návštevník, ktorému predkladá určitý typ vizuality, s ním pracuje podobne, ako keď číta text,“ vysvetľuje Jakub Král.
Jeho ambíciou nebolo „intelektualizovať alebo teoretizovať“. Pri výbere autorov i diel sa riadil asociáciami a intuitívnymi pocitmi. Vyplývajú z toho aj nároky na diváka. Neponúka mu odpovede, žiada skôr jeho aktívnu účasť – aby sám v sebe hľadal osobné postoje, vlastné situácie aj interpretácie. Aby sa s myšlienkami vystavených diel konfrontoval – stotožnil, alebo polemizoval.
Podnetná výstava O strachu, čo príde bude vo Východoslovenskej galérii v Košiciach do 21. mája.
