Albín Brunovský sa narodil na Záhorí (Zohor, 1935 – 1997), a to bola jeho prvá „záhrada“. Mnohé zo skutočnej prírody Záhoria sa dostalo do jeho obrazov (účinkujú tam borovice aj hlávky kapusty, čiže záhorácke zelé), no prekvapujú a očarúvajú najmä jeho záhrady predstavivosti. Výtvarníčka Shiho Dono sa napríklad vyjadrila v rozhovore pre magazín Pravdy, že keď na výstave v Japonsku uvidela obrazy Albína Brunovského, začala sa zaujímať o Slovensko. Upútalo ju, že tento výtvarník mal celkom iný vnútorný svet než Japonci, a tak bola zvedavá na krajinu, kde majú ľudia v sebe niečo také.
Kde sa berie Brunovského fantázia, sa však pýtajú aj Brunovského rodáci, lebo v jeho dielach nachádzajú síce svoj svet, ale v nečakaných podobách. Brunovský išiel do hĺbky a svoje myšlienky a city kreslil v detailoch. Tieto detaily mali konkrétnu podobu (bol výborný a rozhľadený kresliar), obsahovali niečo stvoriteľské, nekonečné. V jeho diele sa neprejavovala únava, stále ako keby mal prebytok energie: do pozornosti sa mu tisli stále nové a nové výjavy. Kreslením rozmýšľal. Reagoval na náš každodenný život, reagoval na krivdy, na bezmocnosť, na situáciu, v ktorej sme žili. Snažil sa prekonať nízkosť vznešenosťou. V jeho dielach je oslava krásy, lásky, všetkého pozitívneho, čo život prináša, ale je tam zároveň aj veľký smútok z toho, že človek – hocako silný – často zlyháva. Jeho dielo je filozofické a dá sa v ňom čítať.
Brunovský pri tvorbe sa aj fyzicky namáhal – pracoval napríklad s lupou, hrbil sa, omínalo ho, tlačilo, ale on to vykonával s obrovskou zodpovednosťou a rád. Je až neuveriteľné, čo všetko urobil, lebo veľa času venoval aj priateľom, pedagogickej práci, cestovaniu (často mal výstavy vo svete), bol v porotách, mal rodinu. V minulom režime ho obviňovali z toho, že robí „magický realizmus“, čo malo byť niečo iné ako socialistický realizmus, a teda nežiaduce. Polemizovalo sa o ňom, nebol mocou prijímaný, aj keď už mal svetový úspech a uznanie. Inak však žil obyčajným životom, mal rád humor, najmä anglický (ale radšej pil vodku než whisky), bol sympatický, silná osobnosť a šarmantný. Stále mal v sebe tú ohromnú záhradu fantázie a zvláštneho uvažovania o svete, čo okolie cítilo.
Ľudia sa uchádzali o jeho záujem a náklonnosť. Žiaľ, nežná revolúcia ukázala, že mnohým ležal v žalúdku. Nevedeli mu odpustiť talent a úspech, alebo ho len jednoducho nechápali, a tak ešte dodnes nad jeho tvorbou ohrnujú nos. Zahraničná výtvarníčka nám povedala, aká bola prekvapená, keď hľadala na internete adresu bratislavského múzea Albína Brunovského, že taká neexistuje. Výstavy Brunovského však našťastie bývajú a Záhrada snov je jedna z tých, čo umelcovu tvorbu opäť priblíži. A Brunovský bude zasa bodovať.
