Aj kaštiele, ktoré chátrajú, môžu vstať z popola

Sklad obilia, posilňovňa, diskotéka či priestor na balenie vajec. Aj tak sa dnes využívajú kaštiele na Slovensku. Mnohé sú spustošené a hrozí im zánik. Ich smutný osud približuje fotografická kniha Châteaux po našom, ktorá bude v predaji od 14. júla. "Kultúrne dedičstvo a ochrana pamiatok sa nikdy nechápali ako priorita. Je načase, aby sa to zmenilo," tvrdí autorka knihy, fotografka Jana Šturdíková.

19.06.2021 16:00
08 - upravene Foto:
Kaštieľ v Jablonici pri Senici slúžil za prvej republiky ako sýpka, počas druhej svetovej vojny v ňom ubytovali nemecké vojsko. Po vojne vnútro hlavnej budovy prestavali na základnú školu a naposledy slúžil ako zberné suroviny. Dnes sa kaštieľ úspešne obnovuje.
debata (3)
Jana Šturdíková Foto: Archív Jany Šturdíkovej
Jana Sturdikova - upravene Jana Šturdíková

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste začali fotiť kaštiele?

To, že problém chátrajúcich pamiatok bez zmysluplného využitia môže byť silnou témou, som si uvedomila ešte v roku 2007, keď sa mi náhodou dostal do rúk časopis s článkom o kaštieli v Želiezovciach. Pôsobil v ňom slávny skladateľ Franz Schubert aj svetoznámy cukrár Franz Sacher, ktorý tam piekol dnes už legendárne Sacherove torty. Text sa niesol vo veľmi kultúrnom duchu, a vedľa neho bola fotografia kaštieľa, ktorý vyzeral na spadnutie. Pripadalo mi to ako veľký nepomer. Na jednej strane sa chválime bohatou históriou, no na druhej strane sa o ňu nedokážeme postarať.

So spracovaním témy som však dlho váhala. Zdalo sa mi to časovo príliš náročné – cestovať dlhé vzdialenosti po krajine, netrúfala som si na to. Rozhodnutie začať prišlo počas štúdia na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave, keď som si mala vybrať tému bakalárskej práce. Myslela som si, že v roku 2015 bude už väčšina kaštieľov dávno opravená a nebude čo fotografovať. Nebolo to tak.

Z vyše 443 kaštieľov evidovaných na zozname pamiatok je asi tretina v narušenom alebo dezolátnom stave. Prečo ste fotili práve tie chátrajúce a nie tie pekné a zachované?

Práve chátrajúce kaštiele potrebujú najviac pomoc. Na Slovensku máme množstvo pamiatok. Pri správnom prístupe, ochrane, obnove a nastavení turistickej infraštruktúry by sme mohli byť pamiatková veľmoc. Je dobre, že mnoho kaštieľov je v použiteľnom stave, ale nemali by sme zatvárať oči pred tým, že je aj mnoho tých, ktoré sú na tom podstatne horšie. Naše historické a kultúrne dedičstvo má obrovský potenciál. Ak ho prehliadame či zanedbávame, sami sa pripravujeme o možnosť zúročiť ho spoločensky aj ekonomicky. To je škoda. Stále máme šancu niečo s tým urobiť. Bolo by smutné, keby sme ju premrhali. Štát doteraz pre obnovu a efektívne zúročenie nášho kultúrneho dedičstva mnoho nerobil, vždy boli iné priority. Je načase, aby sa to zmenilo.

Kniha Châteaux po našom prvý raz vyšla v roku 2019, keď ste do nej zaradili 104 fotografií. Prečo ste sa rozhodli znova ju vydať? Čím sa odlišuje od tej pôvodnej?

Predovšetkým je doplnená o ďalšie fotografie. Spresnila som posledné využitie kaštieľov, v knihe sú aj nové texty z oblasti fotografie, pamiatkovej ochrany a histórie šľachtických sídel na území Slovenska.

V novej knihe ponúkate vyše 130 snímok. Podarilo sa vám už nafotiť všetky chátrajúce kaštiele alebo ešte nejaké zostali?

V určitej fáze som bola odhodlaná odfotiť všetky kaštiele. Postupne som však zistila, že to nie je možné. Niekedy sú stavby či ich pozostatky príliš zarastené a vôbec ich nevidno, inokedy sa nachádzajú v ťažko prístupnom teréne (na kopci, v hustom poraste), kde nedokážem získať potrebný odstup, aby som objekt zachytila celý. Snažila som sa zdokumentovať všetky stavby, ktoré sa dali odfotiť v jednotnom štýle – odstup, čelný pohľad, jednotný horizont v tretine obrazu.

kastiel cunovo Čítajte viac Začali s rekonštrukciou Kaštieľa v Čunove

Zachytili ste aj kaštiele, ktorých osud je už spečatený?

Áno, to bolo pre mňa veľmi dôležité. Aj keď sa niektoré už zrejme nepodarí zachrániť, informácia sprostredkovaná fotografiou je svedectvom, že tu kedysi boli. Zároveň zobrazuje ich súčasný stav, ktorý nie je lichotivý, čím núti diváka premýšľať nad tým, prečo a ako sa do toho stavu dostali. Pripomína tak zložitú nedávnu minulosť, s ktorou sa divák týmto spôsobom konfrontuje. Veľakrát máme tendenciu veci, ktoré sú príliš citlivé, nevidieť alebo „vymazávať“. Ja som sa snažila zachytiť reálny stav v danom čase. Z niektorých kaštieľov zostali už iba torzá či prakticky nič – Arma-Maláš, Glabušovce, Žíp, Galanta-Nebojsa, Banská Bystrica-Radvaň, Mikšová, Kočovce-Rakoľuby…

Zároveň však treba povedať, že aj keď niektoré vyzerajú beznádejne, nikdy to nie je stratené. Existujú prípady kaštieľov, ktoré doslova vstali z popola – napríklad apponyiovský kaštieľ v Oponiciach. Pred dvadsiatimi rokmi to bola ruina, dnes je obnovený a využíva sa. To isté platí o vzácnej knižnici, ktorá je jeho súčasťou. Po nástupe komunistov v roku 1948 sa v nej osem rokov skladovalo obilie spolu s knihami, drevený interiér neskôr spálili v parku. Pri obnove ju podľa zachovaných pohľadníc, výkresovej dokumentácie a fotografií postavili nanovo. Pred dvadsiatimi rokmi by málokto veril, že je to možné, dnes je to realita. Podobne sa z ruiny v súčasnosti obnovuje zámok Kunerad.

Prečo je tak veľa kaštieľov v katastrofálnom stave? Zlyhal štát, samospráva alebo pamiatkari?

Je to jednoznačne zlyhanie štátu. Od vzniku Slovenskej republiky sa kultúrne dedičstvo, starostlivosť, údržba a ochrana pamiatok nikdy nechápali ako podstatná téma. Vždy boli iné priority. V súčasnosti neexistuje dlhodobá stratégia pre rozvoj kultúrnej infraštruktúry a na ňu naviazaného turistického ruchu, ani pre zmysluplné využitie týchto stavieb pre budúce generácie. Keby sa od vzniku samostatného štátu systematicky prideľovali aspoň malé finančné prostriedky na základnú údržbu a ochranu pred rozkradnutím, nemuselo by dnes mnoho kaštieľov skončiť v takom katastrofálnom stave. Ich obnova by si nevyžadovala také obrovské investície.

Nehovorím tu o kompletných opravách, hovorím o malých pravidelných sumách na zabezpečenie strechy alebo správcu určeného na ochranu stavby, ktorý by bol za tie základné opravy platený. Na Slovensku máme veľa nadšencov a občianskych združení, ktoré sa snažia zachraňovať chátrajúce kaštiele aj celkovo pamiatky, a v mnohých prípadoch sa im to darí. Za to majú môj veľký obdiv. Je veľká skupina ľudí, ktorí sa o pamiatky zaujímajú a ich osud im nie je ľahostajný. Často sa však stane, že aj keď je pamiatka vo vlastníctve obce a tá ju chce opraviť, nedostane potrebnú dotáciu od štátu a nedokáže to urobiť.

Milan Kolesár, Jelšava, kaštieľ Čítajte viac Kaštieľ už nie je dominantou, ale strašiakom

A čo pamiatkari?

Rada by som povedala pár slov na ich obranu. Vládne mýtus, že môžu za súčasný stav chátrajúcich kaštieľov a ďalších pamiatok – že „nič nerobia“. Nie je to pravda. Pamiatkari sú „iba“ zamestnanci Pamiatkového úradu. Pamiatkový úrad je štátna inštitúcia, ktorá podlieha pravidlám a zákonom. Pokiaľ ochrana a obnova pamiatok nebude pre štát prioritou a neupraví sa podľa toho príslušná legislatíva, pamiatkari ako radoví zamestnanci musia rešpektovať dané nastavenie a zákony. Samozrejme, môžu vytvárať tlak na to, aby sa to nastavenie zmenilo. Ale v pozícii zamestnanca štátnej inštitúcie to nie je jednoduché. Na presadenie potrebných zmien musíte mať aj podporu zhora.

Často počúvam, že pamiatkari komplikujú a bránia obnove pamiatok nezmyselnými požiadavkami na zachovanie pôvodných prvkov, ktoré obnovu predražia či doslova znemožňujú jej realizáciu. Myslím, že tu ide predovšetkým o komunikáciu a uhol pohľadu. Chápem, že ľuďom s limitovanými finančnými zdrojmi a odlišným vkusom sa môžu zdať požiadavky pamiatkara prehnané. Pamiatkarovi sa zas, naopak, môže zdať, že vlastník nepristupuje k obnove dostatočne citlivo, že pamiatku znehodnocuje. Som presvedčená, že je možné nájsť kompromis. Dôležité je, aby sa obe strany snažili navzájom si porozumieť. Aby sa nevnímali ako nepriatelia, ale ako spolupracovníci, ktorí sa spoločne snažia o dobrý výsledok – zachrániť pamiatku.

Kaštiele ste v knihe rozdelili podľa ich posledného využitia. Na čo všetko slúžili?

Za socializmu sa kaštiele využívali napríklad ako byty – interiér prestavali na bytové jednotky, kde bývali rodiny, alebo ako sklady – obilia, poľnohospodárskych strojov či najrôznejších materiálov a potravín, a tiež ako školy, kultúrne zariadenia, psychiatrické liečebne, kancelárie, obchody, jedálne… Najviac ma šokuje, keď sa interiéry kaštieľov necitlivo adaptovali a využívajú sa na nedôstojné účely. To platí najmä o skladoch. Prekvapila ma napríklad vajčiareň – miesto na produkciu a balenie vajec.

Kastiel kastiel Chateau Mignon v Dubnici nad Vahom Čítajte viac Dubnický kaštieľ je v rukách mesta, začne sa s jeho rekonštrukciou

Čo treba spraviť, aby sme kaštiele zachránili? Kto by mal konať?

Zmena musí prísť v prvom rade zhora. Je potrebné vypracovať dlhodobú stratégiu obnovy a jej financovania, riešiť veci systematicky. Konať by mal štát. Lenže štát koná iba vtedy, keď je na to „spoločenská objednávka“. Preto na príslušné inštitúcie treba vytvárať potrebný tlak. V rámci regionálneho rozvoja stále existuje možnosť v čerpaní eurofondov – v nastávajúcom programovom období vyčleniť dve miliardy na kultúrnu infraštruktúru a obnovu kaštieľov pre multifunkčné využitie v danej lokalite. Prostredníctvom Združenia miest a obcí Slovenska, únie miest či ministerstva kultúry môžeme apelovať na vládu, aby na ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie tie prostriedky z eurofondov vyčlenila. Je dôležité využiť túto príležitosť. Samozrejme, podnety môžu písať aj jednotlivci a občianske združenia. Čím väčší tlak, tým lepšie.

Chátrajúce kaštiele na Slovensku

Fotografická kniha Châteaux po našom mapuje osudy chátrajúcich kaštieľov na Slovensku.

Fotogaléria
Sokolovce pri Piešťanoch. Kaštieľ sa naposledy...
Holíčsky kaštieľ v blízkosti českých hraníc pri...
+5Kaštieľ v Ožďanoch v okrese Rimavská Sobota. Po...

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #fotografie #kaštiel #kultúrne pamiatky #Jana Šturdíková #kaštiele