Tvorbu Juraja Čuteka sme si obľúbili aj cez elegantného masívneho býka, ktorého sme spoznali v kežmarskej Galérii u anjela. Býk je sochárov obľúbený motív, ale v jeho veľkom divadle sveta nájdeme množstvo podmanivých účinkujúcich. Sú to zvieratá, ľudia, totemy, symboly, objekty pripomínajúce vynálezy a dobrodružné výpravy. Obsahujú poéziu, energiu a najmä príbehy.
Čutek má rád vynálezcov, odvážlivcov, silákov a cirkusantov. Stvárňuje hodnostárov v starodávnych uniformách, vyzdobených epoletami a generálskymi šnúrami (tak obliekol aj hudobníkov zo skupiny Beatles). Má rád lode, more, lietadlá, drevo aj kov. Niektoré drevené sochy majú napríklad aj kovové okuliare. Je veľmi hravý a v každej obyčajnej veci odhalí zázračné jadro. Je to sochár – moreplavec, ako keby mu pomáhal aj sám vietor. Vydajme sa na malú plavbu jeho životom.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Ateliér alebo krčma?
Uprostred ateliéru stáli mladí beatlesáci. V nadživotnej veľkosti a v parádnom farebnom oblečení, ktoré poznáme z obalu platne Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band z roku 1967. Sú ešte len „rozrobení“, a tak zatiaľ zostali doma. Juraj Čutek vysvetľuje, že veľa plastík práve odviezol do galérie v Rožnove pod Radhoštěm, kde otvára výstavu. Hneď si pripomenieme, že vlani o tomto čase vystavoval v Kežmarku, a to s výtvarníkom Ferom Liptákom, ktorý má tiež hravý prejav. Zaujíma nás, či sú len kolegovia, alebo aj priatelia, a čo ich zbližuje.
„S Ferom sa nedá inak, než sa skamarátiť. On je úžasný človek! Vtipný, zábavný a milý. Mali sme asi šesť spoločných výstav a organizovali sme spolu aj niekoľko ročníkov sochárskeho sympózia v severnom Francúzsku. Poznáme sa práve z Paríža, kde nás dala dovedna nadácia Deti Dunaja. Z ich akcií idú peniaze na dobročinné akcie, je to užitočná a aj veľmi dobrá partia.“
U Juraja Čuteka je na prvý pohľad jasné, že býva obklopený dobrými partiami, že má rád ľudí. Aj jeho dielo je zaľudnené. Však aj tí Beatles sú ako živí. Z čoho to vyplýva? Vyhľadáva inšpirujúcich ľudí alebo mu ich život sám posiela do cesty? „Ja som mal v živote šťastie na ľudí,“ hovorí. „Neviem, či som taký nekonfliktný typ, alebo som stretal samých milých dobroprajných ľudí, ktorí mi pomáhali. Je to tak od detstva. Vyrastal som v sochárskom ateliéri môjho otca a k nemu chodili samí takí ľudia.“
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Je to ten bratislavský ateliér, v ktorom sa s Jurajom Čutkom práve rozprávame. Patril kedysi jeho otcovi, významnému sochárovi Antonovi Čutekovi, členovi Skupiny Mikuláša Galandu. Zaujímame sa aj o to obdobie.
„V tom ateliéri sa diali neuveriteľné žúrky, stretali sa tu mnohí umelci, aj režimom neuznaní galandovci, takže to malo až disidentský nádych. Otec ateliér užíval od roku 1961 do konca života, zomrel v roku 2002. Myslím, že v ateliéri cítiť energiu minulosti. Ja pokračujem v sochárčení, ale aj v tradícii žúrok – samozrejme, pokiaľ nie je korona. Kamaráti mi žartom hovoria – vykašli sa na sochy, sprav z toho krčmu! Budeme tu vysedávať od rána do večera!“
Namietame, že dnes by sa asi krčmárovi darilo rovnako ťažko ako umelcovi, ale spomienky sú pekné, predstava zábavná, a ak Juraj Čutek pokračuje: „Do tohto ateliéru sa vmestí aj šesťdesiat ľudí, a tak sme tu v posledných rokoch mávali aj zaujímavé koncerty. Spieval Paľo Hammel, Peter Lipa, to je môj neoficiálny švagor a veľmi milý človek. Skrátka, ľudia sú pre mňa základ, kontakty s nimi potrebujem rovnako ako jedlo, pitie a vzduch. Veď, ako som už spomenul, mnohé veci, ktoré sa mi v živote stali a posunuli ma, vyplynuli z náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi.
Vyhnanstvo v Prahe
Skvelých ľudí som stretol aj na štúdiách v Prahe. Prijali ma síce na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ale odtiaľ ma poslali na výmenné štúdium do Prahy. Mohlo to byť aj vyhnanstvo, lebo som bol z rodiny galandovca. Však keď prišla reč v Prahe na to, kto ma vystrieda, všetci hovorili: „Já do Bratislavy nejedu.“ Mne sa však nič lepšie nemohlo stať. Hoci som v Bratislave nechal frajerku aj kamarátov, v Prahe ma čakali osudové priateľstvá, tam som sa sformoval.“
V Prahe sa zasa dostal Čutek do dobrej partie, chodil do školy s členmi skupiny Tvrdohlaví (Jaroslav Róna, František Skála, Stefan Milkov.)
„Zasa to bol pestrý život. Robili sme amatérske divadlo, happeningy, vernisáže, večierky. Hrala nám kapela Žlutý pes a Garáž, motalo sa okolo nás plno disidentov. Napríklad Karel Slánský, príbuzný popraveného Rudolfa Slánskeho, mal veľmi zlý politický profil, a tak sa nemohol dostať na umeleckú školu. Robil teda aspoň modela. A kým sme ho nahého spodobovali, čítal nám zo samizdatov. Bol najvzdelanejší z nás a upozorňoval, čo zaujímavé práve vychádza. Len pár metrov od školy bolo slávne kníhkupectvo „v Kaprovke“. Je to kultové kníhkupectvo na Kaprovej ulici číslo 10, neďaleko Staromestského námestia, ktoré účinkuje aj vo filme Vrchní, prchni! Tam sa kníhkupec Vrána zatváral s krásnymi dámami… Toto všetko bolo v atmosfére nášho štúdia, bolo pretkané množstvom pitiek, žúrov, ale aj množstvom kultúrnych zážitkov.“
Juraja Čuteka ale nebavilo robiť „živáky“, čiže sadrové sochy podľa živých modelov. Tešil sa, že je na Vysokej škole umeleckého priemyslu, že na odbore úžitkového sochárstva budú robiť fontány a podobné objekty, ale – chvíľami to bolo akademickejšie než akadémia. Doniesol si teda z domu dláta, kus dreva a popri „živákoch“ sekal svoje sochy. Na prieskume sa vraj jeho dielo nepáčilo šéfovi katedry Josefovi Malejovskému (hovoril: Toho Slováka snad vyhodím!), ale profesor Josef Svoboda, slávny scénograf a architekt, čo robil aj Laternu magiku a Čierne divadlo a ktorého všetci obdivovali, sa Čuteka zastal.
„Svobodu sme žrali, on nám tiež nosil knižky a časopisy, bolo to naše okno do sveta, lebo mnohí sme sa do cudziny nedostali. Na prieskume boli samé hlinené panáky a on sa zrazu pozrel na moje drevo, bol to práve býk, a povedal Malejovskému: No konečně máš tady sochu! A ja som potom chodil k nemu na oddelenie na násluchy. Učil scénografiu a hovoril, že život je ako divadlo. Každý sa na niečo hrá, oblieka sa, prezlieka, upravuje a štylizuje, aby zaujal alebo aby bol nenápadný. Skrátka je to divadlo, ktoré musí vtiahnuť diváka. Vtedy som si uvedomil, že aj ja budem robiť divadlo, že sochy budú ako herci. Preto som aj hneď na začiatku urobil sochu Jana Gaspara Debureau, francúzskeho míma českého pôvodu. A ďalšie historické postavy. Veľmi ma teší, keď sa niekto pristaví pri mojej soche a začne sa usmievať. Cítim vtedy energiu, ktorú som do toho diela vložil. Ten konktakt je naplnenie.“
Čítajte aj Augustín odhalí tajomstvá ateliéru
Futbal s Kompánkom
V ateliéri sú na policiach aj sochy Jurajovho otca Antona Čuteka. O rok majú mať v galérii Nedbalka trojgeneračnú výstavu – aj s najmladším Čutekom, Jurajovým synom Maximiliánom, ktorý maľuje. Otec Anton je pôvodom Kysučan a je zakladateľom Kysuckej galérie. Zaujíma nás ako sa to všetko začalo. Po kom zdedil talent Anton? Boli v rodine umelci už aj predtým?
„Otec sa narodil na Kysuciach, ale neskôr sa rodina presťahovala do Banskej Štiavnice. Od troch rokov vyrastal tam. Chodil na gymnázium, stále kreslil a športoval. Mal českú profesorku matematiky, ktorá si to všimla a hovorievala: Čutku, z fotbalování a malování nevyžijete! Ale aj tak ho v roku 1948 profesor Jaroslav Augusta zo Štiavnice, slávny maliar a pedagóg, poslal na Vysokú školu výtvarných umení do Bratislavy. Tam sa skamarátil so spolužiakom a budúcim významným sochárom Vladimírom Kompánkom, ktorý ho stiahol aj do jeho rodiska a hrali futbal za Rajec. V tom čase bol ešte tovar na prídel a futbalisti občas dostali bal látky alebo kačicu. Niekedy aj peniaze. Otec sa smial, že z futbalu mal na štúdium a sochárstvo ho živilo celý život. Napriek varovaniam profesorky.“
S býkmi od malička
Prečo sochár tak rád robí býky? Je to azda jeho znamenie? „Ja som ryba, býk je pre mňa ale výzva. Je to sila,“ hovorí Juraj Čutek.
„Všetky turovité zvieratá sú pre mňa inšpirujúce, býk či bizón, je to odkaz Altamiry. To je predsa najsošnejší objekt, ktorý sa dá stvárniť v soche. Kompaktný, pevný a ide z neho úžasná dynamika. Kedysi som vyhral detskú súťaž kresby v Žiline. Už vtedy som poučený Altamirou kreslil býkov a rodičia ich poslali do súťaže. A ešte je tu jeden býčí medzník – tá drevená socha v Prahe, epizóda z prieskumu, ktorú som už spomínal. To bol tiež býk! Pomohol mi vyhrať nad osudom.
A čo sa mi ešte nestalo! V treťom ročníku nám dal profesor pokyn, aby sme si išli vybaviť v pražskej zoo povolenie na pobyt v blízkosti zvierat a kreslili ich. Dali mi papier s povolením: Súhlasíme s umiestnením pána Čutka v pražskej zoo. Samozrejme, že s takým potvrdením som išiel hneď do priestoru pre býkov. Chodili sme tam štyri mesiace. V obore, kde boli turovité zvieratá, umiestnili práve lešenárske konštrukcie. Stále som tam lozil, mal som zrkadlovku a fotil som odtiaľ. Zaostroval som, zameriaval, podliezal som lešenie a keď som tam bol práve zakliesnený, jedna tá potvora prišla ku mne a oblizla ma. Zľakol som sa, aparát mi vypadol, buchol o rúru a odvtedy nefunguje…“
Koľko vlastne urobil už sochár býkov za svoj doterajší život? V duchu počíta a potom povie 81. Boli rôzne – drevené, kamenné, kovové, kombinované. A majú všelijaké rohy – od krátkych po zatočené, od jednoduchých po zlaté. Býky sú nekonečne tvárne, hoci základná silueta sa opakuje. Donekonečna sa zjednodušuje a stále je obsažnejšia. Býk môže byť celkom realistický, ale aj štylizovaný a stále je to silné zviera. A ako to je s prípravou? Povie si umelec, že teraz ide robiť býka, alebo mu to vnukne materiál? Ako to je u Juraja Čuteka?
„Niekedy sedím v bernolákovskom ateliéri, kde mám obrovský sklad dreva, a niektoré brvno ma vyzve, aby som urobil práve býka. Alebo zbadám také drevo priamo v prírode. Hoci som ho možno videl už tisíckrát, zrazu ich vidím inak. Z iného uhla, alebo som v inom rozpoložení. Nabáda ma k určitému tvaru. Ďalšia inšpirácia prichádza na cestách. Podnecujú ma obchody s námorníckymi potrebami, alebo blšie trhy. Od Washingtonu po Utrecht a Rím. To sú moje hračkárstva aj cukrárne, všetko dovedna. Nájdem taký kus, napríklad drevo zo starej lode, niečo mi pripomenie a použijem ho. Sú to pre mňa neuveriteľné zážitky. Ale rád sa inšpirujem aj tým, čo si prečítam, alebo príde objednávka na nejakú tému. To je klasika.“
Čítajte aj V knihe o Miroslavovi Cipárovi je celá galéria
Dobre sa cíti v družine
Juraj Čutek opakuje, že má rád ľudí a potrebuje ich okolo seba, aj keď cestuje, keď chystá výstavu, keď sa baví a podobne. Je vo veľkej družine, má veľa kontaktov vo svete, v Česku, kde študoval. V Rožnove pod Radhoštěm napríklad nevystavuje po prvý raz.
„Už sme tam mali v minulosti výstavu s Ferom Liptákom. V Rožnove galéria, ktorá patrí manželom Kitzbergerovcom (ona je architektka, ktorá študovala na VŠVU a on študoval u Jána Kulicha, lebo robí sochy podobným spôsobom a je významný). Kitzbergerovci pred rokom pridali k pôvodnej galérii CreArs nový objekt, ktorý je veľmi zaujímavý. Pôsobí ako zmenšená Danubiana, má krásny interiér, bazilikálne osvetlenie, posuvné panely, čistý aj členitý priestor. Vystavujem tam až do 17. júla!“
Ocenili ho aj hlavy pomazané
Juraj Čutek má medzi priateľmi veľa hudobníkov. Prejavuje sa to aj v jeho tvorbe. Často sú priamo námetmi jeho diel. Očarujúci je napríklad Miki Škuta za klavírom, ktorý pôsobí, ako keby s hudobným nástrojom zrástol, ako keby boli jedno telo, cítiť vibrácie, silu ako z býka.
Nedávno napríklad prispel Juraj Čutek grafikou do kolekcie diel, ktoré sa predávajú s albumom Pavla Hammela Srdce bez anjela. Je to limitovaná séria albumu s desiatimi originálmi. Do jeho ateliéru chodí napríklad kresliť aj dcéra Jana Baláža, Škutu tiež pozná osobne. Čím ho však oslovili hudobníci zo skupiny Beatles? Ako mu prišlo na um robiť monumentálne súsošie práve týchto osobností?
„Dostala sa mi do rúk kniha o kapele Beatles a vtedy som sa rozhodol pre ich portrét. Inšpiroval ma tiež obal platne, na ktorom sú v starých uniformách. Pôsobí to divadelne, tak ako to mám rád a práve takto som sa ich rozhodol stvárniť “ Pýtame sa, prečo nie sú na výstave v Rožnove. „Ešte ich nikto na verejnosti nevidel, ešte nie sú ani hotoví,“ tvrdí sochár, hoci známe postavy už pútajú zrak a vieme si ich predstaviť hoci aj v Danubiane. Určite by si ich ľudia chodili pozerať ako niečo neobyčajné. Juraj Čutek má dar upútať svojimi dielami.
Veď niektoré zaujali aj fajnšmekerov z panovníckych rodov. Je napríklad všeobecne známe, že keď kráľovná Alžbeta navštívila Slovensko, bola aj v Spišskej Sobote, kde sa v roku 2008 stretla tiež s Jurajom Čutekom a dostala jeho sochu Svätý Juraj. Teraz je v Londýne. „Mal som mať vtedy v tamojšom kostole výstavu a kamarátil som sa s vtedajším britským veľvyslancom na Slovensku. Bol aj výborný trubkár a to nás zblížilo a aj spojilo mňa s kráľovnou. Také nevyspytateľné sú cesty umenia.“
Čutekove diela majú až štyri pomazané hlavy: Okrem anglickej kráľovnej aj Bolek Polívka, valašský kráľ, monacký princ Albert a holandská kráľovná Beatrix.
„Princ Albert si svoju sochu vybral sám. Mal som v Monaku výstavu a jeden exponát, generál, sa podobal na herca Lina Venturu. Stál som pri svojich dielach a vtedy prišiel princ Albert so svojím tajomníkom. Princ aj s tajomníkom teda prišli a začali sa strašne rehotať. Ukazovali pritom na toho Lina Venturu. Ja som sa aj trocha vnútorne urážal, že čo to má znamenať? Úsmev áno, ale rehotať sa?
Potom ale vyhlásili, že sochu berú. Podobala sa totiž aj na kolonela Juana, veliteľa všetkých ozbrojených síl Monaka. Kolonel Juan vraj aj príde pre sochu, na ktorú sa podobá. Socha mala tiež uniformu a tie ozdobné špagáty ako bývajú v operete. Ja to milujem. Nie že by som obdivoval vojenský duch, naopak, posmievam sa z neho práve cez tú parádnosť uniforiem. Princ to tiež ocenil, a tak sa dostala moja socha do paláca.“
Ďalší kráľ je valašský. Bolek Polívka má viacero Čutekových diel. Sú kamaráti a zbližuje ich aj láska k divadlu aj dobrodružná a kamarátska nátura. „Organizoval som uňho na Valašsku viacero sochárskych sympózií. Zoznámili sem sa v Štúdiu L+S, kde som mal výstavu. Bol som v divadle a čakal som s napätím, lebo mal prísť majster Polívka. Prišiel a povedal: To je sochař! Ten musí být u mně v divadle!
Naozaj som mal potom uňho výstavu, navštevovali sme sa, oslavovali sme spolu narodeniny a bol aj u mňa v ateliéri. Robili sme napríklad uňho v Olšanoch sympózium, kde boli štyria českí a štyria slovenskí výtvarníci. Bývali sme na jeho farme a ja som vtedy urobil Napoleona na koni a zažartoval som: Vzadu, za dragúnom na vojenskom kabáte, bola skrýša, v ktorej musela byť stále fľaša načatého koňaku, samozrejme, Napoleona, aby sa okoloidúci, ktorý o tom vedel, mohol posilniť…“
Sochy na každý deň
Nie vždy je však iba veselo. Sochár Čutek sa vďaka svojim dielam spriatelil aj s kňazom Antonom Srholcom, s ktorým veľa času predebatoval o vážnejších témach. Zoznámili sa, keď Juraj Čutek robil pamätník obetiam železnej opony v Devínskej Novej Vsi.
„Tvorba tohto pamätníka bola pre mňa významná, poznanie okolností útekov bol veľmi silný zážitok. Hoci som históriu poznal, keď mi dali do rúk z Ústavu pamäti národa fascikel s faktami, zasiahlo ma to. Bol tam zoznam a popis smrti všetkých 42 obetí. Niekto zomrel po zásahu elektrickým prúdom z plota, chalan z Kostolišťa sa plavil na dverách po rieke Morave, bolo to decko a dostalo zásahy z ľahkého guľometu… Pamätník tvorí doska, kde sú opísané všetky tieto tragické udalosti. A Anton Srholec tam rečnil, keď sa pietne miesto sprístupňovalo. To nás zblížilo.“
Túžby po úniku za hranice poznal aj sám Juraj Čutek. Kádrový profil nemal dokonalý, a tak sa nemohol dostať na Západ, cestovať: „Do kapitalistickej cudziny sme sa dostali až v roku 1989 a ostnaté drôty sme tak paradoxne symbolicky strihali z opačnej strany. Ale boli časy, keď som aj ja sníval, že si urobím rogalo a odletím…
Videl som z kopca, ako sa v cípe sútoku Moravy a Dunaja na rakúskej strane prechádzajú rodiny a hrajú sa deti, a my sme sa k rieke nemohli dostať… Bolo to absurdné. Rozprávali sme sa o tom aj so Srholcom, skamarátili sme sa a ja som k nemu potom často zašiel, lebo som po ceste do Bernolákova, kde bývam, míňal jeho sídlo v Podunajských Biskupiciach, kde sa venoval bezdomovcom. Pomáhal, ale tvrdil, že oni si pomôžu najmä sami. Tento názor mi bol blízky.“
A tak pôsobí aj sochárova tvorba – sú to sochy na každý deň, posilnia človeka, aby si pomohol sám. Nemusia byť na piedestáli – aj pietna tabuľa v Devínskej Novej Vsi leží na zemi v tráve. Znázorňuje ako keby povalenú železnú oponu a to, čo sa pod ňou odohralo. Človek sa k nej pokorne skloní a zamyslí sa. Čutekove sochy vyzývajú okoloidúcich, aby sa k nim priblížili, dotkli sa ich alebo sa na ne usmiali. Sú to sochy, ktoré zapadnú do davu všedného dňa, sochy na každý deň, a predsa výnimočné. Však majú býčiu silu.
