Keď som sa bol potom pozrieť v Inchebe na knižný veľtrh, tá nádherná kniha Bratislava moja ma tam vítala otvorená, na osobitnom pulte – ako majordómus celého veľtrhu. No keď som mu to zavolal, aby som ho tým potešil, zistil som, že ho to síce teší, no duchom je už kdesi celkom inde.
"Robím už inú knihu, Ľubko, oveľa väčšiu, výber zo svojich fotoreportáží. Ešte neviem, ako sa bude volať, ale vyjde na budúci rok, v niekoľkých jazykových mutáciách…” A z telefónu vyžarovala ešte dvojnásobne väčšia energia.
Nie iba ja – každý, kto sledoval Karčiho tvorivosť v posledných rokoch, nad tým žasol. Samozrejme, bol takýto tvorivý celý život a boli sme na to zvyknutí – no teraz to bolo predsa len čosi iné. Karči mal svoje roky, patrilo by sa, aby už trochu aj oddychoval – a on, práve naopak, svoju tvorivosť ešte vystupňoval.
Podujal sa napríklad urobiť knihu Chrámy, hoci ak chcel nafotografovať všetky starobylé slovenské kostolíky, musel objazdiť autom celé Slovensko. Venoval tomu celé leto a vykonal tú okružnú cestu spolu s manželkou Zdenkou tak hravo ako zamladi. Navštívili sme ich na jeseň a pogratulovali sme Karčimu k zavŕšenej práci.
"Nie je to ešte hotové,” oponoval. "Idem teraz na jeseň niektoré kostolíky na východnom Slovensku robiť znova.”
"A to už prečo?”
"V lete sa skrývali v lístí stromov, čo rastú okolo nich. Teraz, keď lístie opadáva, ich bude vidieť lepšie.”
Taký bol Karči – neťažilo sa mu už urobenú prácu robiť znova.
Karči bol skrátka gigant práce, veľký umelec – a dodajme, že aj veľký bojovník. Nebojoval s nepriateľmi – vďaka svojej milej povahe a vrodenej noblese nemal nijakých. On totiž aj za chrbtom hovoril o ľuďoch vždy len to dobré – a každý, kto ho počúval, musel mať radosť, keď si predstavil, že aj o ňom bude za chrbtom takto hovoriť. Ak predsa len bojoval, bojoval iba s veľkými úlohami, ktoré prijímal od iných alebo si ich ukladal sám – a, čo nie každý vedel, na sklonku svojho života bojoval aj s ťažkou chorobou.
Aj tam, v tej chorobe, bol možno prameň jeho stupňujúcej sa pracovitosti. Chcel svojej chorobe ukázať, že je naňho krátka, a tá choroba akoby sa skutočne jeho energie zľakla, ustupovala a ustupovala – no ani ona sa nevzdala a predsa len si naňho postriehla. Smrť, ktorá nemala šancu ublížiť mu, keď bdel, si poňho prišla 4. augusta 2012 a vzala si ho v spánku.
Kto zomrie v spánku, akoby nechcel ani svojou smrťou nikoho vyrušovať. Karči Kállay zomrel tak noblesne, ako žil.
Ostalo po ňom okolo 40 nádherných kníh a najmenej dvojnásobné množstvo veľkých fotoreportáží. Z jeho kníh sa najväčšej obľube tešia tie o veľkých svetových mestách. Jedna z nich, kniha Los Angeles, získala najvyššie svetové ocenenie. No nemôžem si tu nespomenúť aj na knihy, pri ktorých som mal tú radosť byť jeho spoluautorom – Kocúr a jeho chlapec a Alexander Dubček, posledná kapitola.
Z množstva cien, ktorých bol nositeľom, si najviac cenil Pribinov kríž I. triedy. Žiaľ, slovo "kríž” evokuje aj slovo "zbohom”. Zbohom, Karči. Bol si pýchou slovenskej kultúry. A navždy ňou zostaneš.
