Dobrá fotografia nepotrebuje slová

Jeden z najznámejších slovenských fotografov Karol Kállay zomrel v sobotu vo veku 86 rokov.

06.08.2012 12:34
Karol Kállay Foto: ,
Karol Kállay
debata

„Ak existuje fotografia nádeje, Kállay je jej najtalentovanejším reportérom. Jeho práca prekračuje rečnícku prázdnotu rutinnej novinárskej fotografie, ktorá slúži iba ako ilustrácia k príbehom o ľuďoch, vojnách a nešťastiach,“ napísal pre Pravdu pred niekoľkými rokmi v recenzii na Kállayovu knihu Súvislosti (2007) americký teoretik vizuálnej komunikácie Conrad Smith.

Kállay nemal vyhranenú tému. Fotografoval módu aj krajinu, ľudí aj objekty. Medzi jeho fotkami nájdeme slovenské drevené kostolíky, ale aj akty. „Nikdy som sa nepovažoval za fotografa aktu. Deväťdesiat percent vecí, ktoré som kedy v tomto žánri urobil, vzniklo náhodne. Zrazu sa objavila krásna slečna a ja som jej povedal: Máte krásnu postavu, chcel by som si vás vyfotografovať nahú. Nikdy sa mi nestalo, že by ma odmietla,“ zaspomínal si fotograf pred siedmimi rokmi, keď na výstave v Galérii mesta Bratislavy predstavil túto stránku svojej tvorby.

Kállay sa preslávil predovšetkým svojimi reportážnymi fotkami. „Nefotografujem sny a predstavy, ale realitu, zážitky a dobrodružstvo. To, čo som videl a čo oko môjho objektívu zachytilo. Fotograf musí mať šťastie na situácie. Ja som ho mal,“ hovoril. "Aby fotograf urobil dobrú fotografiu, musí byť pri tom. Ak by však iba čakal, nespravil by za život možno jediný záber.“ Rodák z Čadce maturoval na gymnáziu v Trenčíne v roku 1944, už od roku 1940 sa však vážnejšie venoval fotografii. Svoje práce už v tom období publikoval vo Švajčiarsku či vystavoval v Španielsku. Popri štúdiu na Vysokej škole ekonomickej, kde ho v roku 1948 promovali za inžiniera, pracoval napríklad ako fotoreportér týždenníka Domov a svet (1945) či asistent réžie v Československom štátnom filme (1947 – 1948).

Od roku 1956 bol fotografom v slobodnom povolaní. Na svojich cestách po svete v nasledujúcich rokoch navštívil Maďarsko, Rumunsko, ZSSR, Bulharsko, Albánsko, Taliansko, Grécko, Britániu, Japonsko aj Mexiko. Prvou fotografickou knihou, ktorá Kállayovi vyšla, boli Slovenské rieky (1954). Za publikácie Pieseň o Slovensku a Los Angeles získal Kállay aj Cenu UNESCO – určenú najkrajším knihám sveta.

Od roku 1970 bol Kállay členom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie. V roku 1982 získal Zlatý odznak Zväzu slovenských fotografov, o desať rokov neskôr mu zase redakcia magazínu GEO v Hamburgu udelila titul Fotograf roka. V 90. rokoch sa Kállay stal členom nemeckej agentúry Bilderberg a fotografoval reportáže v Egypte, Thajsku, Tunise, Maroku, USA, Jemene, Dubaji či Indonézii.

Kállay počas svojej kariéry pracoval pre rôzne domáce aj zahraničné časopisy. „Kvalitu časopisu, jeho imidž, strážia vo veľkých svetových redakciách tzv. blattmacheri a obrazoví redaktori. Strážia úroveň fotografie, aby bola udalosťou. Veď fotografia by mala byť taká, že sa o nej hovorí. Jeden čitateľ sa spýta druhého: Videl si to? Som teda radšej za jednu dobrú veľkú fotku ako šesť menších banálnych. Usmievam sa aj nad vysvetľujúcimi textami pod fotografiami. Najmä keď je pod fotografiou dvoch dedkov napísané: Dvaja dedkovia sa zhovárajú. Dobrá fotografia nepotrebuje slová,“ povedal pred rokmi magazínu Moment.

Kállayovu tvorbu predstavilo počas jeho života zhruba 80 samostatných výstav a tiež okolo polstovky obrazových kníh. Poslednou z nich bola Bratislava moja, ktorá vyšla vlani vo vydavateľstve Slovart. Obsahuje takmer 250 čiernobielych záberov, ktoré vznikli už medzi rokmi 1944 a 1964, ale väčšinu z nich Kállay zverejnil prvýkrát až teraz. „Najnovšia kniha Karola Kállaya patrí k jeho najlepším, aj keď je, alebo práve preto, že je, zostavená z jeho najstarších fotografií. Je zreteľným prejavom jeho talentu, takého veľkého, že mu (svojmu nositeľovi) bol niekedy až na ťarchu,“ napísal v Pravde v recenzii na knihu teoretik umenia Aurel Hrabušický.

debata chyba