Ako vznikal projekt Tranzit, ktorý prezentujete v galerii tranzit.sk?
Ako reakcia na to, čo sa okolo nás deje. V čase revolúcie som mal osemnásť. Ja a moji kamaráti sme vyrastali alebo existovali v dvoch systémoch. V rámci dospievania sme sa pohybovali na zlome, už niekoľkokrát sme zažili radikálnejšiu alebo menej radikálnu spoločenskú zmenu. Fotografiami reagujem na to, čo sa odohráva v posledných rokoch.
Prečo svojim fotografiám nedávate názvy?
Moje fotografie majú v sebe príbehy, ktoré však nie sú dokončené. Takže divák, ktorý má chuť sa s nimi zabávať, si môže voľne vytvárať vlastné príbehy. Sú otvorené voľným interpretáciám, väčšinou si však do nich každý projektuje seba samého, svoje zážitky či pocity. Človek si môže sám vytvárať významy, môže sa k fotografiám emocionálne vymedzovať, reagovať na to, čo vidí. Nazval by som to možno dialógom. Keď funguje, vždy sa teším. Je teda logické, že moje fotografie nemajú žiadne popisky, vysvetľovanie textom by bolo zbytočné.
Kedy vám zišlo na um fotografovať tabule s najrozmanitejšími zákazmi?
Rozprával som sa s človekom, ktorý cestuje po svete bez peňazí. Povedal mi zaujímavú vec, že hoci cestuje už niekoľko rokov, nikdy nikde nemal žiadne problémy, aj napriek tomu, že mnohé miesta neboli práve najbezpečnejšie. A že miesta, kde hrozí konflikt buď s políciou, so silovými zložkami, alebo s miestnym obyvateľstvom, sú jedine tam, kde sa zvýši frekvencia tabuliek s príkazmi a zákazmi na neúnosnú mieru. Také miesta sú z princípu nepriateľské.
Foto: Martin Kollár
Kde ste také miesta objavili vy?
Tento príbeh mi okamžite napadol, keď som prišiel na ostrov Sylt na dánsko-nemeckých hraniciach blízko Kielu. Bola to čistá náhoda, pozvali ma tam na rezidenciu. Dostať sa tam dá jedine vlakom, na ktorý naložia autá a selekcia cestujúcich je robená finančne. Vlak je totiž príšerne drahý, takže na ostrov cestujú len ľudia, ktorí na to majú. Sylt je pre Nemecko významné turistické miesto. Druhý nápad súvisel s tým, že ľudia majú tendenciu stále sa dožadovať popisiek. Napadlo mi, že už ich odo mňa nikdy v živote nebude pýtať, keď bude text priamo súčasťou obrazu. V tomto to bola cynická hračka.
Odchádzate do Paríža, čo vás tam čaká?
Samozrejme robota. Vo Francúzsku existuje systém, ktorý podporuje výtvarníkov a umelcov, volá sa Cité d'artes. K dispozícii dáva ateliér, jeden mám od apríla na rok prenajatý. Za to musí človek, samozrejme, platiť. Okrem priestoru ponúkajú aj status, čo umožňuje v Paríži pracovať. Keď poviem, že som v rámci projektu Cité d'artes, otvára mi to dvere a uľahčuje život. Teraz dorábame film, ktorý nakrúcajú traja režiséri – Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a Paľo Pekarčík. Boli sme niekoľko dní na filmovačke, predtým som bol v Stuttgarte v škole, kde učím, takže uplynulo veľa času, čo som v Paríži nebol.
S Petrom Kerekesom a ďalšími dvoma spolurežisérmi nakrúcate film o teroristoch. Akí tí teroristi sú?
„Srandovní“ romantickí hrdinovia, ktorí sedeli natvrdo v base v 70. a 80. rokoch v Československu. Romantickí boli v tom, že sa snažili násilným aktom zmeniť spoločnosť v čase, keď do toho nikto veľmi „neškriabal“. Zábavní zas v tom, že sa im to väčšinou nepodarilo a za to sedeli. Vtedy to boli dvadsiatnici a vždy v tom boli zapojené ženy ako v každom dobrom príbehu. Dnes sú to päťdesiatnici, šesťdesiatnici. Je to film o láske, ale ťažko sa o tom hovorí, lebo máme materiál, ktorý teraz ide do strižne, kde sa to bude celé lámať.
S režisérom Petrom Kerekesom, ktorého ste dvorný kameraman, ste sa dali dokopy v čase štúdií?
Áno, nám sa spolu robí dobre, spolu sa trápime, spolu sa tešíme. Páči sa mi, ako rozmýšľa nad filmom, a to ma na spoločnej práci baví. Zdanlivo robí stále to isté, ale podľa mňa sa vyvíja a posúva ďalej. Keď si to tak človek vezme, jeho filmy sú napojené na históriu, čo je veľmi zaujímavé. Nebojí sa experimentovať, požadovať nové prístupy a tlačiť na to. Robíme spolu dlho, ale ani sebe, ani iným by nedovolil, aby robili rovnako.
Čo pre vás znamenajú stretnutia napríklad s vojenskými kuchármi alebo teroristami?
Voľne prechádzate celú spoločnosť v prekvapivých kombináciách. Presne tieto filmy sme robili v rámci širšieho prostredia Európy, takže pri takejto práci sa cítite ako decko v obchode s cukríkmi. Neviete, čo skôr dať do vrecka a na čo sa pozerať. Podľa mňa je takýchto profesií, kde máte možnosť pohybovať sa v širokej otvorenej spoločnosti, málo. Rutina tam neexistuje.
Nakrútili ste vlastný Autoportrét, odvysielaný v dokumentárnom cykle Fotografi. Prečo sa v ňom ani na sekundu neobjavíte?
Prečo nie? Médium filmu trochu poznám, tak som sa snažil pracovať s tým, čo je mi blízke. Rozpráva o mne dvanásť ľudí a keď ich počúvate, zistíte, že vlastne ani tak nerozprávajú o mne ako o sebe. Alebo keď o mne aj hovoria, tak z vlastnej perspektívy – teda aspoň podľa mňa. Je to v podstate generačný film.
Foto: Martin Kollár
Na výstave v galérii tranzit.sk prezentujete trošku iný film o sebe.
Ten prvý som urobil rýchlo, pretože sme mali určitý deadline. Kratšia desaťminútová verzia je úplne iná, omnoho filmovejšia a dôslednejšie vybudovaná. Celé leto som nakrúcal z radosti. Nikdy predtým som nevlastnil kameru, stále používam techniku, ktorú si prenajímam. Doba sa však zmenila a zrazu v každom lepšom fotoaparáte máte zabudovanú perfektnú kameru. Druhý film vznikal veľmi dlho a pomaličky, okrem nového materiálu som použil aj niečo zo starého, ktorý som so strihačkou Sašou Gojdičovou znovu prestrihal.
Ako ste sa dostali k fotografickému projektu Izrael?
Jedného dňa mi zazvonil telefón a neznámy človek hodinu rozprával, čo chce, kto tam bude… Pravdu povediac, nevyzeralo to dôveryhodne. Keď sa potom ten človek na pol roka stratil, povedal som si: a je to vybavené! Po pol roku sa zasa ozval, postupne sme sa dávali dokopy, trvalo to však veľmi dlho. Niektorých fotografov potom pozval na mesiac do Izraela na recherche trip – v rozličných vlnách sme tam boli asi sedemnásti. Potom mal každý napísať projekt, čo by chcel robiť, poslali sme mu veci a zasa sa čakalo – na peniaze, na to a ono. Stal som sa tak jedným z dvanástich fotografov, ktorí dostali voľnú ruku na to, aby v Izraeli pracovali minimálne pol roka. A od novembra 2009 do februára 2011 som tam robil.
Kto projekt financoval?
Pokiaľ viem, peniaze sú z nezávislých organizácií väčšinou zo Spojených štátov amerických, z Francúzska a zo Švajčiarska. Nie je to ani propaganda, ani antipropaganda. Dvanásť ľudí má urobiť niečo, čo by malo byť zaujímavé.
Aký je Izrael?
Veľmi komplikovaný. Mal som výhodu v tom, že keď som tam prišiel, mal som veľmi dobrý status. Veľa ľudí tam prichádza s presnou predstavou, aké miesto to je a čo od neho majú očakávať. Alebo tam hľadajú duchovné záležitosti či historické, ktoré sa k Izraelu viažu. A potom sú ľudia, ktorí prichádzajú v rámci toho, že zastupujú záujmy inej krajiny alebo nejakej minority, ktorá tam nemá najľahší život. Ja som tam prišiel s tým, že som nemal naprogramovaný ani jeden z týchto postojov. Nemal som „predžuté“, čo tam budem robiť. Nehľadal som korene ako kresťan, tí sú tam mimochodom v menšine. To mi dávalo obrovskú slobodu, takže som mohol robiť, čo som chcel. Postupne som sa dostal k tomu, že to, čo som si myslel na začiatku, potom už tam veľmi neplatí. Možno je zbytočné verbalizovať, o čo som sa pokúšal v rámci fotografickej série. Treba to vidieť.
A to možno kedy?
Projekt Izrael práve dokončujem. V Londýne mám vydavateľa, s ktorým dávame dokopy knihu. Podľa dohody by mala vyjsť na jeseň. Knihu pripravuje každý z dvanástich fotografov, ktorí sa na projekte zúčastnili. Výstupom bude aj výstava, ktorá má byť otvorená v roku 2014 v galérii vo Winerthure a potom bude putovať po ďalších múzeách a galériách.
Čo je pre vás atraktívnejšie, fotografia alebo film?
Filmy nakrúcam so svojimi kamarátmi. Keďže fyzicky som väčšinou mimo Slovenska, je nemožné, aby som nakrúcal viac. Tento rok nakrúcam dva filmy a možno najbližšie dva roky nebudem ako kameraman robiť nič. Práca kameramana prichádza dosť náhodne a v blokoch. Kerekes nakrúca film raz za niekoľko rokov. Teraz mám nakrúcať s Ivanom Ostrochovským jeho prvý hraný film o cigánskom boxerovi, ktorý bol aj na olympiáde v Atlante a teraz sa za peniaze necháva mastiť. Pri fotografovaní sa nemusím nikomu prispôsobovať.
Keď dokončíte projekt Izrael, čo potom?
Málokedy cestujem mimo nášho kultúrneho kontextu. Vždy som mal predstavu, že by som sa raz chcel ísť pozrieť do Japonska. Asi pred mesiacom sa mi ozvali z jednej japonskej inštitúcie, či by som nechcel na mesiac prísť k nim. Odpoveď bola áno a rád, ale nie v čase, ktorý mi navrhovali. V apríli pôjdem do Japonska a na to sa veľmi teším. Budú to v podstate mesačné obhliadky. Viem, že za mesiac sa nedá veľa spraviť, ale čo môže byť lepšie, ako keď vás niekto pozve, stará sa o vás a mesiac sa pokúšate niečo vidieť a eventuálne aj spraviť.
