Nechali ste sa niekedy inšpirovať aj slávnou Oprah Winfreyovou?
Sledovala som ju, keď som žila v Amerike na prelome rokov 1999 a 2000. Isto je veľkou inšpiráciou pre každého moderátora. Ale v relácii sme ju nenapodobňovali.
Dajú sa na Slovensku robiť také talkšou ako v Amerike?
Nie. Hlavným problémom sú peniaze. Niektorých hostí totiž treba zaplatiť. A vo väčšine prípadov sme na to nemali rozpočet. Presviedčali sme ľudí, aby prišli zadarmo alebo za symbolický honorár. A na tom sme stroskotávali.
A možno sa aspoň priblížiť k zahraničných moderátorským zručnostiam?
Porovnávať moderátorov v Amerike či západnej Európe so slovenskými je ako miešať jablká s hruškami. V zahraničí pre jedného moderátora pracuje celý tím ľudí, ktorý mu zháňa podklady či vymýšľa otázky. Ja som si všetko pripravovala sama.
Aj hostí ste si pozývali vy?
V mnohých prípadoch som ich musela aj prehovárať. Hostia boli spočiatku nedôverčiví, nechceli prísť pred kamery.
Báli sa?
Musela som ich presvedčiť, že nám nejde o bulvarizáciu ich života a že cez živý prenos neurobím podraz.
Ako ste sa pohybovali na tenkej čiare medzi bulvárom a osobnou spoveďou?
Ťažko je hľadať hranicu. Nechceli sme nikomu ublížiť. Ale mnohé súkromné veci robia reláciu zaujímavejšou pre diváka. A myslím si, že divák cíti, keď je to úprimné, keď to nie sú len povrchné veci, čo ľudia zvyknú vravieť v rozhovoroch. Keď sme Nočné lampy vysielali, nemal ešte bulvár takú silu ako dnes. Ale neskôr ma mrzelo, keď bulvár vytiahol naše relácie z archívu, povytŕhal vety zo spovedí pána Nogu či Dočolomanského a zneužil to na titulných stránkach.
Ako sa vám podarilo dostať z hostí aj spovede na citlivé témy? Musí byť moderátor psychológom?
Trošku psychológie treba mať v sebe. Keby som na hostí pálila jednu otázku za druhou a odmerane, nikdy by som od nich nedostala úprimné spovede. Hostia boli uzavretí, nechceli hovoriť o citlivých miestach. Mala som taktiku, začala som odľahčenejšími témami, aby som človeka uvoľnila, a potom som skúšala hovoriť aj o veciach, o ktorých sa hosťom priveľmi rozprávať nechcelo. Skúšala som sa pozerať na ich život nielen z môjho pohľadu, ale aj z toho ich. Aj na tie udalosti, s ktorými som sa nestotožňovala. Pretože minca má vždy dve strany.
Hovoríte o empatii. Je teda možné, že Oprah Winfreyová sa stala hviezdou aj vďaka tomu, že je žena?
Som presvedčená, že ženy majú väčšiu dávku empatie. A že ľahšie privedú ľudí k spovedi.
Máte na to konkrétny príklad?
Napríklad situáciu s Marikou Gombitovou. Boli sme u nej doma asi rok predtým, ako prišla do relácie. A viedli sme úžasný a otvorený ženský rozhovor. Ona sa pýtala mňa, ja jej. A hoci nechcela rozprávať o autonehode, začali sme tak uvoľňujúco, že sme sa dostali aj k citlivým okamihom jej života. Ona sa napokon rozhovorila a bola to silná a úprimná výpoveď. V tej chvíli bolo počuť aj špendlík padnúť. Až ma zmrazilo, mala som zimomriavky.
Nemal by však mať moderátor odstup?
Keď napríklad spevák Michal David hovoril o dcérke, ktorá mu zomrela, hovoril ako človek, ktorý si to v srdci tisíc raz prežil. Bola som šokovaná. A že som bola príliš zainteresovaná? Neviem. Priatelia mi vraveli, že poznám život mojich hostí lepšie ako oni sami. Určite sa mi stretnutiami menili pohľady na známych ľudí. A keď zomrela pani Zázvorková alebo páni Satinský či Svoboda, mala som pocit, že odišiel niekto z rodiny. Nikdy pre mňa neboli len respondentmi.
