Na udalosti v Bosne v polovici 90. rokov sa dá pozerať z rôznych strán. Kniha Slavenky Drakulić Ako keby som tam nebola sa na ne pozerá očami ženy. Írska filmárka Juanita Wilson príbeh nakrútila so skvelou Natashou Petrović v hlavnej úlohe a výsledok sa bude uchádzať o Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Slovenská premiéra film čaká už v piatok 18. novembra v rámci Stredoeurópskeho fóra o 16. h v bratislavskom KC Dunaj.
Len na záskok
Samira opúšťa svoj pohodlný život v Sarajeve, aby v malebnej horskej dedinke nakrátko zastúpila učiteľku základnej školy. Na novom mieste si ešte ani nestihne zvyknúť, keď prichádzajú vojaci s čudným príkazom presídliť všetkých miestnych obyvateľov – vraj pre ich dobro. Hneď na úvod rozdelia rodiny podľa pohlavia a mužov už nikdy nikto neuvidí. Ženy nastupujú do autobusov mieriacich ktovie kam.
Nasledujúce mesiace sa Samira a spolu s ňou aj ostatné ženy či dokonca len malé dievčatá stanú obeťami opakovaného znásilňovania, bitiek a ponižovania tými najneľudskejšími praktikami. Mladá a nápadne krásna učiteľka však nedopustí, aby z nej zvieratá urobili zviera. Rozhodne sa zachovať si dôstojnosť aj za cenu, že by práve dôstojnosť musela na určitý čas obetovať.
S odstupom a sebazaprením
Film Ako keby som tam nebola je realistický v tom pravom zmysle slova. Zobrazuje síce neuveriteľne kruté situácie bez príkras, neplytvá však už nadbytočnými emóciami, nesnaží sa „kúpiť si“ divákove slzy dojatia. Realita je v tomto prípade absolútne postačujúca aj bez filmárskych trikov. Výsledok sa tak celkom zhoduje s titulom filmu – i keď sa na dej pozerá zblízka, takmer pod lupou, stále vyznieva ako príbeh vypovedaný v tretej osobe. Napokon presne tak človek prežíva dlhodobé utrpenie, práve odstupom a sebazaprením sa chráni pred bolesťou.
Ťažko povedať, či snímka môže uspieť v blížiacom sa oscarovom súperení, na to je možno až príliš komorná. Nepochybne sa však stane „povinným čítaním“ pre každého, kto sa bude v najbližších rokoch o balkánsky vojnový konflikt zaujímať.
Viac než analýzou vojny (ktorú film nekomentuje ani nevysvetľuje a používa ju skôr len ako kulisu), je snímka analýzou ženskej duše v hraničnej situácii. Nie tých žien, ktoré vykresľujú romantické seriály či farebné módne magazíny, ale naozajstných žien z mäsa a kostí, ktoré sú povinné a aj schopné ostať ženami, hoci v celkom neľudských podmienkach. A ktoré sú skutočnými ľudským i bytosťami aj preto, lebo v skutočnom svete nad hrdosťou takmer vždy zvíťazí pud sebazáchovy.
