Mário "Kuly" Kollár: Možno raz budem psychológom

Skupina Desmod už roky patrí k stáliciam slovenskej hudobnej scény. Kapele práve vyšiel album Výberovka. Svojský rozmer jej piesňam dodáva charakteristický hlas jej speváka Mária "Kuly" Kollára. Jeho cesta na vrchol pritom nebola vôbec jednoduchá. V sedemnástich odišiel zo školy, roky sa živil rukami a hral za pivo a párky. Trpezlivosť sa mu však vyplatila - dnes je jedným z najobľúbenejších spevákov na Slovensku.

30.08.2013 09:00
Kuly, desmod
"Mám rodinu a kapelu. To sú dva obrovské tábory, medzi ktorými pendlujem hore-dole," hovorí Kuly.
debata (2)

Z mnohých vašich piesní cítiť melanchóliu, ako vznikajú?

Väčšinou tvoríme najskôr hudbu. Potom si do nej vymýšľame spevovú linku spievanú svahilčinou a texty prídu na rad až nakoniec. Pri ich tvorbe sa nechávame ovplyvniť atmosférou pesničky, tým, čo z nej ide. Keď chalani prinesú melanchóliu, aj spevová linka sa uberá touto cestou. Bolo by asi aj čudné zložiť k takejto hudbe veselý text. Viem, že naše piesne sú často melancholické, niektorí hovoria, že dokonca smutné, ale nám sa tento štýl páči. Radosť je krásna emócia, ale smútok je silnejší, necháva hlbšiu ryhu v človeku, v jeho duši.

Takže aj v súkromí máte rád pomalšie piesne?

Mám rád rockovú muziku. Páčia sa mi aj rýchle skladby, ale najkrajšie sú metalové slaďáky. Či už od Scorpions alebo hocijakej inej kapely, teraz počúvam napríklad Papa Roach.

K piesňam Desmodu píšete texty vy?

Texty robím ja – vždy minimálne s jedným členom kapely. Teraz ich robím s naším novým klávesistom – Maťom Cibulkom. Potom náš návrh predstavíme kapele.

Stane sa, že sa kapele text nepáči a chcú ho zmeniť?

Iba keď im niečo vyslovene prekáža. Ale ak trvám na svojom, tak doňho nezasahujú. Kontroverzné boli napríklad slová piesne Vyrobená pre mňa, kvôli slovku „vyrobená“. Vedeli sme, že bude najmä niektoré ženy iritovať. Ale inak sa nedalo vyjadriť, čo som cítil. Keby som použil slovo „stvorená“, bolo by to hrozné klišé. Slovíčko „vyrobená“ znamená, že do každej bunky bola doslova zostrojená pre mňa. Niektoré dámy sa síce ohradzovali, že ich pieseň uráža, ale väčšina ľudí chápe tie slová tak, ako som ich myslel. Páčia sa im a spievajú na koncertoch s nami.

Dávate do textov veľa zo svojho života? Keď ste sa rozvádzali, napísali ste pieseň Možno mi odpustíš…

Naše hity sa vždy snažili byť neutrálne. Možno mi odpustíš je o dvoch ľuďoch, ktorí idú od seba preč a inšpirovali ma aj moje skúsenosti. Zistil som, ako človek takúto situáciu prežíva a niečo som si z nej zobral. V piesni sa však spieva aj „možno raz mi odpustíš“ – a tieto slová už nie sú o mne, pretože s bývalou manželkou máme veľmi dobrý vzťah. Okrem toho, niekedy sú naše skladby na prvý pohľad smutné, ale keď sa človek započúva do textu, vždy je v nich aj nádej.

Máte odhad na to, z ktorej pesničky bude hit?

My ako kapela ani nie. Máme na pesničky iný pohľad ako fanúšikovia alebo ľudia okolo nás. Najradšej by sme ako singel vybrali vždy tú najtvrdšiu vec. Ale tam naráža kosa na kameň. Manažér, vydavateľ a ďalší ľudia povedia: „Nie, singel musí zasiahnuť širšiu vrstvu ľudí.“ Nie každému je totiž tvrdá rocková muzika príjemná. Ani rádiám sa takáto pesnička nemusí hodiť do ich formátu. Okrem toho dávame skladby vypočuť aj ľuďom mimo hudobnej branže, pretože majú úplne iný názor a z ich výberu bývame tiež dosť prekvapení. Tam musíme urobiť kompromis.

Stane sa, že vám vydavateľ pesničku aj skritizuje?

Ale áno. Momentálne si už síce albumy vydávame sami, ale vydavatelia vedeli byť kritickí. Povedali: „Ok chalani, tak toto nie. Na albume to môže byť, nájde si to svojho poslucháča, ale ako singel určite nie.“

Nemrzí vás, keď sa pieseň, do ktorej ste vkladali najväčšie nádeje, ani nedostane do rádií?

Človek si vtedy myslí, že je tá skladba nedocenená. Ale zatiaľ sa single, ktoré sme pustili von, ľuďom páčili. Preto nemôžeme vyberať single my, ale niekto iný.

A čo ak sa pesnička ľuďom predsa len nepáči natoľko, ako ste predpokladali? Hľadáte chybu skôr v sebe alebo v poslucháčoch?

Tešíme sa z každej pesničky a za každou si stojíme. Keď naozaj nezabrala, skôr je chyba asi v nás. Vždy ide o pesničku – ako je vystavaná, spravená, či sa ľuďom zapáči, alebo nie. Ak ľuďom nesadla, asi sme zle vybrali. Ale niekedy tam zaváži aj iný aspekt.

Aký?

Akýsi opar okolo tej kapely. V určitom momente si ľudia povedia, že už je jej priveľa. V jednom období mal človek pocit, že príde na pumpu a natankuje Desmod 95. Vtedy už jednoducho nechceli počuť nič nové. Mohli sme vybrať čokoľvek, ale ľudia nás už boli presýtení.

Čo ste s tým spravili?

Dali sme si pauzu. Boli sme prvá kapela, ktorá prosila nemenované rádio, aby nás menej hralo. To sa im ešte doteraz nestalo. Rádio má totiž obrovskú silu vytvoriť hit, ale aj znechutiť kapelu.

Pomohlo to?

Myslím, že áno.

Po Javorovom albume vám vychádza už druhá výberovka za sebou. Prečo?

Výberovku vydáva vydavateľstvo Universal, má na ňu právo a mohlo ju vydať aj bez nás. Ale ukázala sa veľká sila riaditeľa vydavateľstva Peťa Riavu, ktorý nás prizval na spoluprácu. Nakoniec sme ho nahovorili na dvojalbum, a dali sme tam aj rôzne duetá, ktoré boli stvorené s rôznymi ľuďmi a neboli veľmi propagované.

Takže ste tým piesňam vlastne dali druhú šancu?

Áno, šancu, aby ich ľudia vôbec počuli. V rádiách niektoré nehrajú, takže ich možno veľa poslucháčov nepozná.

V Javorovom albume zas mali fanúšikovia možnosť počuť vaše piesne v jemnejšej, akustickej podobe. Čo vám je momentálne bližšie?

Ešte stále sa cítime ako rocková alebo poprocková kapela. Tento album sme chceli spraviť už asi päť rokov. Chodíme hrávať na rôzne akcie, občas hráme naše piesne v akustickej verzii a ľuďom sa páčia. Doslova nás tlačili, aby sme vydali aj takýto „pokojnejší“ album. Tak sme oslovili odborníka na slovo vzatého, Ivana Táslera, ktorý sa do toho veľmi rád pustil. Zavolali sme si ľudí, ktorí nás niečím oslovili – Mira Šmajdu, Mariu Rottrovú, Martu Jandovú, Jiřího Stivína a veľa spravil aj Mirko Tásler. U našich fanúšikov mal tento album veľký úspech.

S inými umelcami a telesami spolupracujete veľmi často. Čo vás k tomu vedie?

Nie vždy si na začiatku vieme celkom predstaviť, ako ktorá spolupráca dopadne. Ale nakoniec je to vždy naživo ešte lepšie ako sme dúfali – či s Kalinkou, či so symfonickým orchestrom, Cigánskymi diablami alebo ďalšími kapelami. Tie spolupráce nám dali veľmi veľa. Mohli sme vidieť, ako veci riešia iní a niečo si z toho aj sami zobrať. Keby sme len kvasili vo vlastnom vnútri, všetko si riešili na vlastnom piesočku a neinšpirovali sa aj inými ľuďmi či kapelami, neviem, ako by to dopadlo. Tak si aj my už hovoríme, načo sa hádať a vadiť? Hľadáme skôr inú cestu, ako dosiahnuť svoje.

Stretli ste niekedy aj kapelu, z ktorej ste mali pocit, že hrá už len pre peniaze? Že sa už spolu jej členovia hudbou nebavia?

Myslím, že nie. Kapely, ktoré s nami spolupracovali, boli vždy dobré kolektívy. Bol som prekvapený z Cigánskych diablov. Išla z nich obrovská pohoda aj v šatni, blbli sme, robili rôzne fóriky, či už hudobné alebo slovné. Bolo nám spolu veľmi dobre.

Nie všetkým fanúšikom však boli vaše spolupráce s inými telesami po chuti. Mrzelo vás to?

Niektorí ľudia nadávali, že sme išli s Cigánskymi diablami alebo s Kalinkou, ktorí podľa nich boli okupanti. Pritom ani nevedeli, čo hovoria, veď Kalinka nie sú vojaci, ale policajti. Chvíľu sme to s chalanmi rozoberali. Samozrejme neexistuje vec, ktorá by sa páčila všetkým, ale podľa mňa treba dať šancu rôznej hudbe – prísť si ten koncert pozrieť, počuť tú hudbu na vlastné uši. Osobná averzia by mala ísť stranou. A ak nejaký fanúšik odsúdi kapelu kvôli tomu, s kým spolupracuje, tak to nie je fanúšik. Takí ľudia by mali byť trochu otvorenejší a tolerantnejší.

Na Výberovke ste dali šancu na spoluprácu aj začínajúcim kapelám – podľa čoho ste ich vyberali?

Oslovili sme ich prostredníctvom našej stránky, aby nám poslali ukážku svojej tvorby. Niektoré boli dosť divoké, až priveľmi. Mladí interpreti dnes už spievajú trošku inak, majú svoj odlišný štýl – už nedávajú taký dôraz na rytmiku slova, spievajú si podľa seba. My začíname byť doslova stará garda. Keďže sa mi páči rock, oslovovala ma najmä určitá dravosť, divokosť v ich skladbách.

Je situácia v oblasti začínajúcich kapiel nádejná?

Myslím, že áno. Mladých kapiel je veľmi veľa – a dobrých. Len chýba pre ne priestor. Teraz sa to akosi zabrzdilo. Rádiá dávajú prednosť zahraničnej hudbe, Pitbullom a Rihannám. Nehovorím, že je to zlé, ale škoda, že sa na mladé kapely zabúda. Myslím, že by v tejto situácii mohli výraznejšiu úlohu hrať regionálne rádiá. Majú potenciál vytvoriť hit, ktorý by potom prebrali aj celoslovenské mé­diá.

Vy sami ste o úspech bojovali celé roky. Čo by ste poradili začínajúcim kapelám? Čo je na tejto ceste to najdôležitejšie?

Hlavne vydržať. Nechcieť byť hneď a zaraz všade, nie vždy to prináša vytúžené ovocie. Treba veľa hrať – po kluboch, festivaloch a nevidieť za všetkým peniaze. My sme tiež hrávali za pivo a párky. Na festivaloch sme bývali prvou kapelou – vystupovali sme o štvrť na dve pred sto ľuďmi.

Nebolo to aj psychicky náročné?

Vôbec. Tešili sme sa z každého hrania a z toho, že nás vôbec pozvali medzi tie veľké mená. Boli sme radi, že vidíme Paľa Haberu s Teamom naživo. A čo ešte ten žúr až do rána…

Dnes vypredávate vlastné koncerty, ale na festivaloch hrávate ďalej. Aký je v týchto dvoch hraniach pre vás rozdiel?

Na vlastný koncert si ľudia kupujú lístky s tým, že idú na svoju obľúbenú kapelu. Dá sa predpokladať, že fanúšikovia vedia texty, hudbu, spievajú a že to bude výborný koncert. Na festivale je divácka „všehochuť“. Niekto prišiel na punk, iný na pop, ďalší na ska či na rock a ten ohlas už nemusí byť taký výborný. O to viac muzikanta teší, keď s ním spieva celý štadión a ľudia s ním idú rukami… Je to prekrásny pocit zadosťučinenia, ešte viac ako honorár.

Dalo by sa teda povedať, že festival je trochu ako nábor nových fanúšikov?

Možno aj hej. Ponúka šancu ukázať aj nefanúšikom, ako kapela naživo znie. A možno sa jej vystúpenie niekomu zapáči a povie, vieš čo, nemal som ich rád, ale toto bolo dobré. Možno si ich pôjdem pozrieť ešte raz.

Pred časom ste na margo speváčky v kapele Puding pani Elvisovej povedali, že spieva katastrofálne a mala by sa naučiť základy spievania. Fanúšikovej tejto kapely sa to dotklo… Čo vy na to?

Nešlo o útok na skupinu Puding pani Elvisovej, poznám ich tvorbu, niektoré rádiá ich hrávajú. Reagoval som vtedy na živé vysielanie ich koncertu z najväčšieho slovenského festivalu. A vtedy, musím to žiaľ zopakovať ešte raz, sa im vystúpenie nepodarilo, pretože ten spev bol mimo. Ja som v dobrej nálade trošku expresívne okomentoval, čo som počul, ale určite nešlo o útok na ich speváčku. Možno mali tisíc ďalších vynikajúcich koncertov. Ale ten jeden, ktorý som počul ja, im veľmi nevyšiel. Veď to sa stáva každému spevákovi.

Aj vám?

Aj my sme spravili mnoho prešľapov, nebol každý koncert výborný. Aj nám mohli všeličo vyčítať, ale na druhej strane, my si to aspoň vieme priznať. Keď nás niekto skritizuje za nevydarený koncert, vieme sklopiť uši a povedať áno, máte pravdu.

Čo nasleduje potom?

Ospravedlním sa a snažím sa, aby sa tá chyba už nestala. Lebo človek sa učí aj na svojich chybách – aj keď sa hovorí, že múdry sa učí na cudzích a hlúpy na vlastných. U nás išlo o metódu pokus omyl. Dnes už lepšie vieme, čoho sa vyvarovať a čo máme robiť, aby bol koncert dobrý.

Ako sa cítite, keď Andrej Šeban kritizuje v podstate všetko, čo dnes rádia hrajú? Nedotýka sa vás to?

Nás nehrajú zas toľko – napríklad rádio Express nás nehrá už tri roky. Fun rádio si nás nechalo v playliste, tak mali na nás asi dobré reakcia. Európa 2 nás nehrá, lebo sa zameriava na úplne inú hudbu. Takže náš počuť najmä zo Slovenského rozhlasu, Fun rádia, Jemných melódií alebo Vivy. Tí nás hrajú, ale tiež netočia jeden singel šesťkrát za deň, zahrajú vždy nejaký iný. Myslím, že to množstvo je teraz primerané. Čo sa týka Andreja Šebana, vážim si ho. Je to jeden brutálny muzikant a počúvam aj jeho hudbu.

Kvôli hudbe ste neskončili ani strednú školu – nie je vám to ľúto?

Ale áno, samozrejme. Vychodil som ju celú okrem posledného pol roka pred záverečnými skúškami, keď mala byť prax. Vtedy som si povedal, že končím. Pritom stačilo len chodiť na tú prax a ísť na skúšky. Dokonca som ani nepatril medzi najhorších žiakov! Ale ešte stále mám otvorené dvierka. Možno by som mohol ísť na konzervatórium a predsa len dokázať niečo aj sám sebe.

Stíhali by ste to popri kariére?

Myslím, že áno. Dnes sa dá naplánovať individuálne štúdium. Už teraz chodím na hodiny spevu, ale oslovila ma aj zobcová flauta. Nie je taká ťažká a človek sa pri nej naučí hudobné základy aj teóriu. Priateľka hrá na flautu aj klavír, tak by mi možno poukazovala čo a ako.

Je podľa vás škola pre život dôležitá?

Škola je určite veľmi dôležitá a dúfam, že môj syn nepôjde v mojich šľapajach. Na druhej strane, škola života tiež človeku veľa dá. Sám som vyskúšal množstvo zamestnaní, bol som stále ako na ihlách, nikde som nebol spokojný. Vždy som veril muzike a za ňou som si išiel. Cestou som postretával množstvo ľudí, naučil som sa správať a komunikovať v rôznych situáciách a s rôznymi ľuďmi. Niekto má školu, ale nevie komunikovať, nedá do toho ľudskosť a svoju dušu. Potom ho ľudia nepočúvajú, neveria mu, nenájdu si k nemu cestu. A toto sa mne, chvalabohu, darí. Dokážem si k človeku nájsť cestu a vychádzať s ním. Samozrejme, keď ma niekto odmieta od prvého stretnutia a nechce byť prístupný, tak nie je.

Nie je to pre vás výzva?

Kedysi, keď sme začínali, som sa snažil presviedčať ľudí, že hudbu robíme naozaj dobre a so srdcom. Ale teraz myslím, že nemôžem presvedčiť niekoho, kto je rozhodnutý nemať nás rád. Preto sa skôr snažíme potešiť fanúšikov, ktorí nás už radi majú, alebo tých nerozhodnutých.

Čím ste sa živili, kým ste prerazili v hudbe?

Rodičia z môjho odchodu zo školy vôbec nemali radosť, a tak som sa od sedemnástich musel živiť sám. Otec povedal: „Chceš byť muzikant? Tak si zarábaj.“ Našiel som si teda prvú prácu skladníka. Neskôr som pracoval ako vodič – závozník, potom v strážnej službe, v autoumývarni, chodil som na nočné vykladať kamióny. Robil som hocičo – a vždy som si vedel na seba zarobiť. Nebál som sa ani manuálnej práce.

Nechýba vám dnes robota rukami? Vraj si pri tom možno dobre prečistiť hlavu…

Keďže mám rodinný dom, je tej manuálnej práce dosť. Nejdem sa roztrhať, ale ak sa zíde dobrá partia, tak je zábava niečo okolo neho porobiť. Inak názoru, že pri manuálnej práci nepotrebuješ hlavu, by som si dovolil oponovať. Robotník, ktorý nerozmýšľa, narobí oveľa viac škody ako úžitku.

Pri čom teda dokážete relaxovať a nabrať novú energiu?

Energiu dokážem nabrať všade, aj keď dovolenka spraví veľa pre každého človeka. Keď nemusí nad ničím rozmýšľať, môže vypnúť a byť len tak… Ale rád som aj doma, v kruhu kamarátov. Otvoríme si pivko, rozprávame sa. Keď počúvam ľudí, ktorí vedia rozprávať zaujímavé príbehy, som fascinovaný. Vtedy nasávam ako špongia. A niekedy sa ich zážitky a osudy prejavia aj v našich textoch. Bavia ma životné príbehy, rád rozmýšľam o človeku, aký vnútri vlastne je. Pretože veľa ľudí sa navonok usmieva, ale nie je to s nimi celkom v poriadku. Takže možno raz budem psychológ. Môj školský osud má teda aj jedno pozitívum – ešte vždy sa môžem rozhodnúť, čím vlastne budem…

Spomínali ste kamarátov – máte ich skôr z hudobnej brandže alebo mimo nej?

Mám rodinu a kapelu. To sú dva obrovské tábory, medzi ktorými pendlujem hore-dole. Veľa kamarátov mimo týchto dvoch skupín ani nemám. Časom som sa poučil. Keď si človek napúšťa k sebe veľmi veľa ľudí, tak sa medzi nich infiltrujú aj takí, ktorí nemyslia všetko úplne kóšer a úprimne. Už som sa viackrát takto popálil.

Rodičia z môjho odchodu zo školy vôbec nemali... Foto: Luboš Pilc
Kuly, desmod Rodičia z môjho odchodu zo školy vôbec nemali radosť, a tak som sa od sedemnástich musel živiť sám," spomína.

V čom?

Napríklad sa niekto tvári ako kamarát, že vo všetkom pomôže, a zrazu zistíte, že vynáša von informácie. Myslel som, že ide o človeka, ktorému sa môžem zdôveriť aj s niečím intímnejším a nakoniec sa ukázalo, že je všetko úplne inak.

Mrzí vás, keď o sebe čítate na prvých stránkach bulváru, alebo to viete ignorovať?

Mrzí ma to len vtedy, keď je tam niečo napísané inak, ako to v skutočnosti je. Ľudia tomu totiž veria a berú ma podľa toho. Sám bulvár nečítam. Dosť bolestivé obdobie bolo počas rozvodu – ale nie kvôli mne. Ja prežijem všetko možné, aj keď možno nevyzerám, vnútorne som optimista. Ale kvôli rodine – babka, teta, aj zvyšok rodiny. Nevedia vždy, ako sa veci majú a pýtajú sa ma: „Je to naozaj tak?“ Potom musím každému vysvetľovať, že si z toho nič netreba robiť, že prídem na návštevu a všetko vysvetlím. Takže je mi to ľúto kvôli rodine.

A čo popularita? Ľudia vás asi všade spoznávajú, neprekáža vám to?

Pred chvíľkou som sa celkom pobavil. Mamička hovorí dieťatku, asi päťročnému: „Poď, tu sa odfotíme s Kulym!“ A ono na ňu pozerá a hovorí: „Mami, kto to je?“ Takže ma nepozná celkom každý. Pravdupovediac, ani to nevnímam. Snažím sa byť ako normálny človek – nechodím po kanáloch. Bez problému vybehnem aj v teplákoch či montérkach na nákup. Speváčky a herečky to majú ťažšie, musia byť stále upravené, stále šik… Ja som našťastie iný prípad.

Mário „Kuly“ Kollár

Narodil sa 15. júla 1971 v Nitre. V sedemnástich rokoch opustil školu, začal pracovať a popri tom sa snažil presadiť aj v hudbe. Nakoniec sa jeho kapele Desmod podarilo vydať prvý album až v roku 2000 a hneď nasledujúci rok boli nominovaní na Slovak Grammy 2001 v kategórii Objav roku. Odvtedy ich popularita raketovo stúpala a na kapela má na konte viacero hitov vrátane Hemeroidov, Pár dní, Niekto ti to povie skôr než ja…, Vyrobená pre mňa, Zhorí všetko čo mám, Za tebou. Kapela aj samotný Kuly sa dočkali mnohých ocenení – dostal cenu Aurel, Slávika, stal sa absolútnym víťazom ceny OTO. Najnovší album skupiny sa volá Výberovka a vyšiel začiatkom leta. Mário „Kuly“ Kollár žije s priateľkou Luciou, s bývalou manželkou Danielou majú syna Mária.

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Desmod #Kuly #Zhorí všetko čo mám