Koncert niesol označenie "mimoriadny“, to sa však v tomto prípade nevzťahovalo len na jeho vyčlenenie z podujatí nadchádzajúcej sezóny, ale predovšetkým na spätosť s oslavami 1 150. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda na naše územie.
Tak ako kedysi aj dnes sú títo vzdelanci inšpiráciou pre vznik diel v rôznych sférach umenia. Spisovateľ a národný buditeľ Ján Hollý sa koncom 20. rokov 19. storočia zahĺbil do štúdia historických dokumentov z obdobia Veľkej Moravy, aby takto získané vedomosti zanedlho pretavil do dvojice skvostných eposov – Svatopluk a Cirillo-Metodiada. Práve druhý z nich sa o 178 rokov neskôr stal predlohou na zhudobnenie pre slovenského hudobného skladateľa Egona Kráka, ktorý sa v celej svojej tvorbe profiluje ako autor s osobitnou úctou k pokladom literárnej minulosti.
Jeho oratórium Cirillo-Metodiada pre recitátora, veľký miešaný zbor a symfonický orchester premiérovo zaznelo v Nitre na Sviatok sv. Cyrila a Metoda a teraz sa dostalo aj k bratislavskému publiku. Rozhodol sa v ňom siahnuť po autentickom texte v bernolákovčine (na premiére i tu skvelo prednášanom hercom Štefanom Bučkom, ktorého oblečením do kňazskej reverendy decentne štylizovali do roly samotného Jána Hollého) aj v hudobnom stvárnení zachoval špecifickú deklamáciu tohto jazyka (Slovenský filharmonický zbor, precízne pripravený zbormajsterkou Blankou Juhaňákovou).
O intenciách, ktoré ho viedli pri komponovaní, sám autor hovorí: "Prejaviť obdiv mužom, ktorí sa rozhodli v hlbokom stredoveku zmeniť náboženský, civilizačný a kultúrny rozvoj v krajine, v ktorej dnes žijeme, vnímam ako výnimočný okamih spojenia radosti, úcty a vznešenej povinnosti. Radosti preto, že sme i po mnohých storočiach živými svedkami veľkého úspechu tejto udalosti a že sme schopní rozpoznať jeho pravú hodnotu. Cítime veľkú úctu, lebo je nám jasné, o aký nadľudský čin ide a vieme si tiež predstaviť ťažkosti a nesmiernu drinu, ktorá bola v dejinách vždy potrebná na presadzovanie spravodlivých a pre ľudstvo osožných vecí. A o vznešenej povinnosti musíme hovoriť práve preto, aby sa nestalo, že generácie budúcich vekov nebodaj na toto vskutku veľkolepé dielo zabudnú.“
Napriek archaickosti jazyka pôsobí oratórium na dnešného poslucháča veľmi moderne. Azda najsugestívnejšie vyznel výjav Posledného súdu v druhej časti (Salva me), ale tiež spojenie neba a zeme sprostredkované nebeským chórom v záverečnej reči recitátora (Epilóg). Za hudobné naštudovanie si zaslúži uznanie stály hosťujúci dirigent Slovenskej filharmónie Leoš Svárovský. Program koncertu doplnil výber z orchestrálneho cyklu Legendy op. 59 českého romantického velikána Antonína Dvořáka.
