Veľké očakávania právom vzbudzovala prvá polovica koncertu. Na programe sa totiž ocitlo dielo Johannesa Brahmsa z roku 1878 Koncert pre husle a orchester D dur op. 77, ktorý si vzhľadom na vysoké interpretačné kritériá rokmi získal renomé vrcholného diela husľovej literatúry. Formovo koncert väčšmi pripomína skôr symfóniu s povpletaným partom sólových huslí, ktorý sa v konečnom dôsledku akoby podriaďuje symfonickej koncepcii celku. Po premiére v lipskom Gewandhause na Nový rok 1879 kritici dielo dokonca označili, že ide o „koncert proti husliam“. Sólového partu sa vtedy zhostil skladateľov blízky priateľ a dobový slávny huslista Joseph Joachim, ktorému Brahms svoje dielo aj venoval.
Na bratislavskom koncerte sa ako sólista na husliach predstavil známy interpret mladej generácie Dalibor Karvay, pričom predviedol vskutku pozoruhodný výkon. Zaujal už vo svojej prvej sólovej pasáži úvodného Allegro non troppo, v ktorej sólové husle preberajú tému, siahajúc až do tých najvyšších registrov. Nemožno uprieť, že práve vo vysokých polohách znie Karvayov tón mimoriadne jemne, lahodne a príťažlivo. Príležitosť brilantne sa uviesť prináša sólistovi kadencia v závere prvej časti Brahmsovho koncertu, ktorú skladateľ ponechal do istej miery na improvizačných schopnostiach sólistu. Tá v piatkový večer strhla publikum k spontánnemu, a teda medzi časťami koncertu dozaista nečakanému potlesku.
Krásu tónu i výrazovú zaangažovanosť sólistovi nemožno uprieť ani v zasnenom, fantazijne ladenom prostrednom Adagiu. Odhliadnuc od niekoľkých počiatočných taktov, vyznačujúcich sa nesúladom hráčov s gestom dirigenta, vyznelo záverečné Allegro giocoso s príznačným tanečným charakterom pod Rahbariho vedením osviežujúco a energicky. Dlhotrvajúce ovácie zasa sólista odmenil až dvoma brilantnými prídavkami.
Sotva treba niekomu predstavovať Tretiu symfóniu Es dur op. 55 „Eroica“ Ludwiga van Beethovena, ktorá odznela v druhej polovici koncertu. Ocitá sa na programe rozličných orchestrov po celom svete a pod taktovkami dirigentov viac i menej známych. Ťažko v nej síce hľadať programový obsah, ale jej výsledný charakter svedčí o dedikácii hrdinstvu ako takému (stelesnenému Napoleonom Bonapartem). Interpretácia Orchestra Slovenskej filharmónie pod taktovkou Alexandra Rahbariho dojmy z prvej polovice koncertu po technickej stránke príliš nezatienila – vyskytol sa tu väčší počet drobných nedostatkov v súhre. Obzvlášť pri druhej časti – smútočnom pochode – vzbudzoval dirigent priam dojem, že rýchlejšie a dynamickejšie plochy sú mu bytostne bližšie Nečudo, Alexander Rahbari, ktorý mimochodom celý koncert oddirigoval spamäti, srší sympaticky motivujúcou energiou, ktorou prenáša na celý interpretačný aparát brisknosť i strhujúci temperament.
