Paco de Lucía bol jedným z najvýraznejších svetových predstaviteľov flamenca, za svoju hru dostal viacero španielskych i medzinárodných cien. Natočil mnoho vynikajúcich albumov, okrem iného s gitaristom Larrym Coryellom alebo pianistom Chickom Coreom. Koncertná spolupráca s gitarovými velikánmi Johnom McLaughlinom a Al Di Meolom a ich živé albumy patria podľa odborníkov k vrcholným inštrumentálnym zážitkom 21. storočia.
Jeho skladby sú fúziou flamenca s brazílskymi rytmami, jazzom či klasickou hudbou. V hre na gitaru bol nenapodobiteľný, údajne ani on sám vraj nezahral svoju skladbu dvakrát úplne rovnako. Bol právom nazývaný kráľom flamencovej gitary, ale tiež tým, kto pomohol sprístupniť toto španielske ľudové umenie širokej medzinárodnej verejnosti.
Ku spopularizovaniu flamenca prispel Paco de Lucía, ktorý vystúpil aj na Slovensku, najmä tým, že obohatil tento žáner o nové prvky, ale tiež o jeden úplne nový nástroj, bez ktorého sa dnes nezaobíde takmer žiadne flamencové predstavenie. Ide o pôvodne peruánsky ľudový nástroj – cajón, čo je vlastne drevená debna , na ktorej sa sedí a rukami bubnuje do prednej dosky.
Paco de Lucía spolupracoval aj s najväčším spevákom flamenca Camarónom de la Islom. Desiatky albumov, ktoré s ním nahral, patria k základom moderného flamenca . Spolu sa objavili okrem iného na albume Cositas Buenas (Dobré vecičky) z roku 2004 – dvanásť rokov po Camarónovej smrti. Paco si totiž jeho hlas vypožičal zo starých nahrávok a so španielskym rómskym gitaristom prezývaným Tomatito ho sprevádzali duetom gitár.
Skladby z tohto Lucíovho posledného štúdiového albumu, oceneného latinskoamerickou Grammy, sa zrodili v Mexiku. "Odsťahoval som sa na odľahlé miesto doprostred džungle na Yucatán. Žil som sám, okolo len úžasný spev vtákov. Dva roky som strávil len s gitarou a počítačom, " spomínal gitarový maestro.
Asi najosobnejšia z jeho tridsiatky platní je album z roku 1998 Luzía, na ktorom Paco prvýkrát aj spieva. „Keď to počujem, tak sa hanbím. Aj najhorší spevák sveta by to zaspieval lepšie,“ tvrdil Paco, ktorý ale takto chcel čo najvnútornejšie vyjadriť bolesť nad stratou matky a priateľa Camaróna. Podľa svojej matky, Portugalčanky Luzíe, ktorá počas nahrávania zomrela, album aj nazval.
Paco de Lucía sa narodil ako Francisco Sánchez Gómez 21. decembra 1947 v Algecirase v juhošpanielskej Andalúzii, ktorá je považovaná za kolísku flamenca. Za umelecké meno si neskôr zvolil prezývku, ktorú mu dali kamaráti v detstve , aby ho odlíšili od ostatných Františkov na ulici. Prvým učiteľom mu bol otec, flamencový gitarista, ktorý hudobníkov vychoval aj z Pacových štyroch súrodencov.
Už v 12 rokoch si Paco začal zarábať gitarovým sprievodom flamencových spevákov, za čo získal vtedy aj ocenenie na prestížnej medzinárodnej súťaži v Jerez de la Frontera. Prvý album nahral ako štrnásťročný so svojím bratom, spevákom Pepém, s ktorým dva roky nato vyrazil v skupine tanečníka José Greka na prvé zahraničné turné, do USA. Za veľký životný impulz označil neskôr Paco tamojšie stretnutie s vynikajúcim flamencovým gitaristom Sabicasom, ktorý ho nasmeroval na vlastnú cestu. Osobitý štýl je dobre poznať už na albume Fantasía flamenca z roku 1969.
Medzi širšou verejnosťou preslávila hudobníka v roku 1973 rumba Entre Dos Aguas (z albumu Fuente y Caudal), ktorú vtedy hrali rádiá po celom svete. Za dobytie Bastily označili španielske noviny El País o dva roky neskôr jeho vystúpenie v madridskom Teatro Real, ktoré bolo dovtedy vyhradené klasickej hudbe.
Koncom 70. rokov objavil Paco kúzlo džezovej improvizácie – a neskôr spomínal na horúce chvíľky, keď sa ešte neorientoval v džezových stupniciach a vraj sa len tak tak na pódiu chytal. V 80. rokoch nahral niekoľko džezových albumov s Di Meolom a McLaughlinom, vrátane živého záznamu ich turné po USA Friday Night In San Francisco. V tej istej dobe založil s bratmi Pepém a Ramónom sextet, ktorý sa uviedol v roku 1981 platňou Solo quiero caminar. Po rozmanitom albume Zyryab (1990), na ktorom sa podieľal aj Chick Corea, sa Paco pustil do klasickej hudby a odohral aj niekoľko koncertov so symfonickým orchestrom.
S manželkou Casildou, s ktorou sa oženil po dlhoročnej známosti v roku 1977 v Amsterdame, mal dve dcéry – Casildu (1978) a Lucíu (1979) – a syna Curra (1983).
