David Koller: Výborné recenzie často znamenajú malé zárobky

Prvou otázkou nadviažem na váš rozhovor v kolegom Milanom Čupkom spred vyše troch rokov – vybuchla v Kutnej Hore sopka?

Či tam vybuchla sopka? Vôbec netuším… prečo?

Vtedy ste povedali, že Lucie sa dá opäť dokopy, až keď vybuchne…

Aha, tak potom asi áno. Alebo sa tam možno aspoň prepadla stará banská šachta. Lucie sa dala dohromady, takže tam zrejme nejaká erupcia bola…

S kapelou už hrávate, máte vystúpenia. Ako to zatiaľ klape?

Myslím, že ľudia sú radi a my tiež. Ani sme nečakali, že záujem po desiatich rokoch bude taký veľký. Možno je to tým, že hoci sme ako kapela neexistovali, naša muzika medzi poslucháčmi zostala. Stále pridávame ďalšie koncerty, takže máj a jún budú dosť „nadupané“.

Vo vašej kapele nie je o osobnosti núdza. Mohli byť príčinou rozpadu aj priveľké egá?

Ego je jedna vec a ponorka druhá. Nie je to celkom to isté. Každý sa nachádza v určitom období života v inej situácii, v ktorej ešte možno nebol. Keď si sčítate tie veci, zrazu zistíte, že sa vyhýbate normálnej komunikácii s ostatnými a negácie sa prehlbujú. Ako v manželstve, ktoré prestáva fungovať.

Aká je teda atmosféra medzi vami ako členmi kapely po „udobrení sa“? Ste ešte opatrní, dávate si pozor na slová?

Neviem, so žiadnou zo svojich bývalých manželiek som sa dohromady nedával, takže netuším, čo môže nastať. Ale zatiaľ je to celkom zábavné. Ľudia zostávajú rovnakí.

Veď práve – zostávajú rovnakí a vaše cesty sa už raz rozišli…

Áno, ale nerozišli sme sa kvôli tomu, že „jeden má rád vdolky a druhý holky“. Jednoducho sme zo spoločného muzicírovania už mali ponorku – preto sme sa rozišli. Koniec koncov štrnásť rokov je dosť. Ale ľudia sa nemenia. Myslím si dokonca, že vlastnosti, ktoré vám dali výchova a genetika, sa vekom skôr prehlbujú. Keď niekto schováva chlebíčky na párty a berie si ich domov, časom to bude robiť vo väčšom. Je zábavné pozorovať tento vývoj…

Aké vlastnosti sa prehlbujú vekom vo vás?

To by ste sa museli spýtať skôr ostatných. Celý život žijem v tomto futrále a už sa nevidím.

Ale predsa len, možno cítite, že máte viac trpezlivosti, alebo ste tolerantnejší – či naopak…

Možno skôr chcem vždy riešiť veci hneď. Myslím, že mám právo na to, aby boli moje návrhy vypočuté a vyskúšané. A neviem pochopiť, keď to nejde hneď.

Ste rovnako otvorený aj k návrhom ostatných?

Myslím, že áno. Kapela je kolektívna vec. Nie je ani moja, ani Michala Dvořáka.

Svoje piesne hráte v rôznych podobách – okrem klasických verzií aj ako unplugged či so symfonickým orchestrom…

Umelec sa musí posúvať. Či už hľadaním nového tvaru piesní, alebo prácou na nových skladbách. Nechce sa opakovať ani nikoho kopírovať. A nájsť vo zvuku, ktorý má rád, novú cestu, nie je jednoduché. Kapiel je dnes množstvo a prostredníctvom internetu možno počúvať desaťtisíce hodín hudby. O to to majú dnes všetci muzikanti náročnejšie. Ale je to moja práca a mám ju rád.

Zostáva stále aj vaším koníčkom?

Áno. Nemohol by som robiť hudbu, keby ma nebavila.

Mali ste v živote aj takéto obdobia? Že ste niečo robili hlavne pre zisk, hoci vás možno práca vnútorne veľmi nenapĺňala?

Ale áno. V 90. rokoch sme s Michalom robili veľa reklamy. Až som naraz zistil, že nerobím nič iné a pesničky idú bokom. Predsa len čas, ktorý máte na vymýšľanie, je daný. V 24 hodinách, ktoré deň má, je len úzky výsek, v ktorom máte nápady. Tvorba nefunguje tak, že sa naraňajkujete a poviete si: „Tak a teraz idem skladať, teraz to príde.“ Vtedy máte plné brucho a nič nejde.

Kedy alebo kde vás teda múza kope najčastejšie?

Mám obavu, že ma tá múza posledných pár rokov kope skôr kamsi. Mal som veľa aktivít a nestíhal som veľmi tvoriť. Som celkom rád, že si dám teraz pol roka pauzu, budem robiť len pre Luciu a zároveň získam čas na veci, na ktoré som si ho doteraz neurobil. Napríklad na nové skladby.

Máte už plnú zásuvku?

Nejaké nápady už mám prichystané a zásuvka je dosť naplnená, akurát neviem čím. Ona sa niekedy vysype aj rovno do koša a človek o tom ani veľmi nepremýšľa.

Poviete si už pri prvom nápade „z tejto piesne niečo bude“? Alebo sa, naopak, stáva, že vás počiatočné nadšenie opustí?

Tá druhá možnosť sa stáva veľmi často. Pri skladaní mám dobrý pocit, ale keď začnem aranžovať, vyprchá, stratí sa. Od nápadu po aranžmán je dosť dlhá cesta a keď tú niť stratíte, môžete ľahko spadnúť do klišé. V lepšom prípade vám potom vaše deti povedia, že toto už od vás počuli. Horšie je, keď vám to povedia fanúšikovia.

Vašimi prvými kritikmi sú teda vaše deti?

Deti sú najrýchlejšie. A úprimné.

Koncom minulého roka mal premiéru muzikál postavený na vašich pesničkách. Dlho ste sa rozhodovali, či sa pridať k tomuto trendu?

Prvý nápad použiť naše pesničky v muzikáli prišiel zo Slovenska. Príbeh však vôbec nebol o kapele, skladby boli pospájané iným dejom. Nakoniec sme sami začali aktívne hľadať scenáristu, ktorý by napísal námet a hodil nám ho na stôl. Žiaľ, tí známejší povedali, že nás nikdy nepočúvali. Až Tomáš Belko pre nás napísal príbeh ľúbostnej trojice – tak ako to v živote býva. Povedali sme si, že by sme do toho išli a zároveň sme komunikovali s divadlom. Keďže im akurát vypadla jedna jesenná premiéra, všetko do seba zapadlo. Teraz sa zdá, že sa muzikál všetkým páči. Ale bude na ňom ešte mnoho práce na detailoch. Treba ho trochu korigovať, ale všetci sú leniví – vrátane mňa.

Ako vám išlo vyberanie predstaviteľov na kastingu?

Mám pocit, že na konkurzy prišlo vyše päťsto ľudí. Niektorí z recesie, iní to chceli naozaj skúsiť, hoci vedeli, že na to nemajú a že úlohu zrejme nedostanú. Ale tú štvrťhodinu môjho života, za ktorú by som ich najradšej nakopal, mi zobrali. Pretože keď takých príde dvesto, nie je to nič príjemné. A potom prišli aj ľudia, ktorých by ste v predstavení chceli, ale nezhodnete sa na nich s ostatnými. Určitý konsenzus sme museli dosiahnuť. Mali sme právo veta, ale nemohli sme ho uplatňovať stále.

Boli ste aj tvrdý? Povedali ste uchádzačom, že na kariéru spojenú so spevom nemajú?

S uchádzačmi komunikoval najmä Pavel Polák, umelecký šéf Karlínskeho divadla. Nepríjemná povinnosť oznámiť dotyčnému, že rolu nezískal, pripadla jemu. Pochopiteľne, na konkurz prišli aj ľudia, ktorí boli dobrí, ale práve na danú úlohu nám nesedeli. Kritérií výberu bolo dosť. Na druhej strane muzikál je ako opereta, netreba tomu prikladať až takú veľkú váhu. Hlavné je, aby sa bavil typ divákov, ktorý má tento žáner rád.

Pozreli ste si aj nejaké iné muzikály postavené na hudbe jednej kapely či umelca?

V septembri som bol na poslednú chvíľu v Londýne na We Will Rock You s hudbou Queenu, aby som videl aspoň niečo. Príbeh je dosť jednoduchý a odborníci hovoria, že nie je nič extra. Ale mne sa predstavenie páčilo. V kapele boli výborní hudobníci v rovnakom zložení ako kedysi Queen. Nezahrali notu navyše ani menej a herci tiež spievali a tancovali výborne. Všetci išli naplno a k celkovému dojmu prispela aj veľká aparatúra, šliapalo to. V Londýne je obrovská muzikálová scéna a majú z koho vyberať. Naše muzikály asi nikdy nebudú také dobré ako londýnske.

Obávali ste sa recenzií?

Riaditeľovi Karlínskeho divadla Egonovi Kulhánkovi som hovoril – hlavne, aby neboli všetky recenzie kladné. To by bolo pre nás zlé. Lebo keď sa niečo páči kritikom, tak sa to väčšinou nepáči ľuďom. Aspoň ja mám také skúsenosti.

Takže radšej horšie recenzie, ale väčší záujem ľudí?

Aj umelci sa musia niečím živiť. Preto je dobré, keď sa ich tvorba páči nielen kritikom, ale aj divákom alebo poslucháčom. Keď o našej hudbe kritici písali, že sme pop, mysleli to hanlivo: „To je pop, to je fuj!“ Ale pre mňa toto slovo nemá negatívny nádych. Pop znamená populárny, zasahuje väčšiu skupinu ľudí, na ktorej možno ďalej stavať.

A predsa, váš posledný album mal veľmi dobré recenzie…

Veru. Ten mal dobré recenzie, ale práve ten ľudia veľmi nepochopili. Spolupracoval som na ňom s Petrom Kofroňom, ktorý robil aj concerto grosso. Ide o náročnejšiu muziku, ale myslím, že v nejakej komunite si môže žiť svojím životom a osloviť zas iných ľudí, ako ostatná moja tvorba. Netreba všetko robiť len pre zisk.

Aké koncertné prostredie je vám dnes bližšie? Veľké haly alebo skôr intímnejšie kluby?

S kapelou už v kluboch veľmi nehráme. V mladosti sme si ich užili dosť. Dnes už nepotrebujem chodiť domov o štvrtej ráno úplne hotový, smradľavý od cigariet a zdecimovaný večierkom. Väčšinou hrám v divadlách alebo kultúrnych domoch koncerty na sedenie. Prídem a za dve hodiny idem von ešte čistejší ako predtým. Myslím, že to vyhovuje aj našim fanúšikom. Publikum starne spolu nami a do klubov už sa mu tak nechce.

Stane sa vám niekedy aj tak, že nie ste spolu s divákmi na rovnakej vlne?

Stane – a zistíte to veľmi rýchlo. Stačí spraviť „blbý“ vtip, ktorý okrem vás nikto nepochopí. V poslednej dobe sa mi tiež niekoľkokrát prihodilo, že som na začiatku prišiel pozdraviť ľudí, ale zvukár mi nezapojil mikrofón. A keď takto zdravíte štvrtýkrát a mikrofón stále nejde, utrpí aj vaša nálada. To je však vzájomné – aby sa koncert vydaril, aj ľudia musia byť v pohode. Nemôžu byť napríklad vystresovaní prehnane aktívnymi usporiadateľmi, ktorí ich preháňajú sem a tam.

S nepríjemnými organizátormi má skúsenosť asi každý, kto chodí častejšie na koncerty. Ako vyberáte tých svojich?

Okrem pražských koncertov nám všetko organizuje jeden organizátor. Pracujem najmä s ľuďmi, ktorých už poznám. Keď pracujete s niekým cudzím, môže z toho byť problém.

Okrem vlastnej hudby sa venujete aj produkcii. Čo vám dáva táto práca?

Teraz som sa jej veľmi nevenoval, lebo som sa sťahoval. Ale keď vás umelec zaujme, je práca zábavou, hoci čas nad ňou strávený je strašidelný. Produkcia ma zaujíma aj z profesijného hľadiska. Môže človeka obohatiť pri produkovaní jeho vlastných pesničiek.

Zhodujú sa vždy vaše predstavy s umelcovými?

Nezhodujú.

Čo sa deje v takom prípade?

Alebo vám tí ľudia veria – a to je predpoklad, aby ste mohli túto prácu robiť, alebo sa im prispôsobíte. To už je zložitejšie, pretože sa snažíte naplniť predstavu niekoho iného, čo sa nie vždy podarí. Pre mňa je jediná možnosť, keď môžem do hudby zasahovať a vstupovať.

Nakoľko hrajú moderné technológie úlohu v úspešnosti pesničky? Od čias Beatles išli asi dosť vpred, nie?

Naopak. Tie kvalitné technológie sa približne od 40. rokov až tak nemenia – do dnešného dňa sú najkvalitnejšie lampové rádiá či zosilňovače. Keď prišiel v 60. rokoch tranzistor, tak situáciu trochu zmenil, ale väčšina klasických nahrávok je robených touto technológiou kvôli jej minimálnemu skresleniu. Každý, na koho si spomeniete, či Elvis, alebo Michael Jackson, Rolling Stones, alebo Beatles, všetci robili na zariadeniach, ktoré boli v tej dobe najlepšie a ktoré zostávajú najlepšie v podstate dodnes.

A čo digitalizácia hudby?

Digitál nahrávky dosť zmenil, a k horšiemu. Je celkom zábavné, že technológia CD, ktorá má 16 bitov a 44 kHz, bola pôvodne vymyslená pre telefonickú komunikáciu medzi Amerikou a Európou. Keď sa zistilo, že ľuďom neprekáža počúvať tento nie veľmi kvalitný záznam, začali ho používať na CD, ktoré má však oveľa horšie vlastnosti ako gramofónová platňa vymyslená podstatne skôr. Digitál nepriniesol zásadné zlepšenie. Hudba, ktorá sa nahrá v štúdiu, sa vlastne následne degraduje na CD. Čo sa nahrávalo v 50. či 60. rokoch, je rovnako kvalitné aj dnes.

Preto sa veľa tvorcov vracia k vydávaniu klasických LP platní?

Myslím, že ide skôr o módu. S kapelou Lucie tiež tento rok vydáme Černý kočky mokrý žáby na dvojplatni, tak som zvedavý. Musím si však kúpiť gramofón, ten svoj som totiž niekomu požičal a viac som ho nevidel.

Vo sfére hudby sa vám darí na mnohých frontoch, hoci ste nedokončili ani strednú školu. Cítili ste to niekedy ako nevýhodu?

Nedávno sme sedeli s kamarátkou, ktorá si nešla povysokoškolský diplom, a ja som si uvedomil, že som si tiež neprišiel na Konzervatórium Jaroslava Ježka po vysvedčenie. Mňa vlastne tie papiere vôbec nezaujímajú. Učiť nechcem, takže mi nechýbajú.

Prečo vás učenie neláka?

Vždy, keď som učil nejaké dievča hrať na bubnoch, začal som s ním chodiť…

Mohli by ste učiť chlapcov. Alebo tam by sa to skončilo rovnako?

Nie, to radšej nie.

Minulý rok pred voľbami do českého parlamentu ste veľmi aktívne burcovali ľudí proti komunistom a k účasti na voľbách. Je aj toto úlohou umelca?

Verím, že je to v poriadku. Tá aktivita bola namierená proti komunistom a rôznym ruským agentom, aj keď to je už možno pritiahnuté za vlasy. Hoci na druhej strane by som sa ani nedivil, lebo naša politická scéna je hrozná. Chceli sme hlavne, aby ľudia išli voliť, nepropagovali sme žiadnu konkrétnu stranu. Desiati sme naspievali pieseň Karla Kryla, ktorou sme vyjadrili svoj názor. Na koncert na Staromestskom námestí prišlo 20¤000 ľudí, takže sme boli spokojní.

Kto je vaším favoritom z radov politikov?

Pri prezidentských voľbách som podporoval pána Schwarzenberga. Inak… myslím, že kopec kladne profilovaných ľudí v rámci jednotlivých strán môže byť namočených do rôznych machinácií. Každé štyri roky sa dostane k moci iná partia. U nás je teraz populárne, že sa navzájom strieľajú, a to mi príde fajn. Keď sa strieľajú mafiáni medzi sebou, neprekáža mi to. Hlavne, aby sa vystrieľali v čo najväčšom množstve. Inak je to hrôza, celý tento systém. Nikto nemá zodpovednosť, nikto za nič nesedí, za štyri roky sa všetko premlčí, postihnuteľnosť chýba. Vidíme to v priamom prenose stále. U vás je to však lepšie…

U nás? Áno?

Áno.

V jednom rozhovore ste sa pýtali, kam môžeme smerovať, keď politiku robia deti komunistov. Nie ste v tomto ohľade až priveľmi prísny? Nielen komunisti sú zlí, ale ešte aj ich deti?

Neviem, koľko sa u vás ročne ukradne peňazí. U nás 150 miliárd korún. A to sa mi zdá zbytočne veľa.

A myslíte, že kradnú len komunisti či ich deti?

Nehovorím, že všetci. Ale vezmite si nášho bývalého prezidenta – pravdepodobne kradol celý život. Pri krádeži toho pera bolo jasne vidieť, že niečo také nerobí po prvý raz. To je presný obrázok bezškrupulózneho človeka. Asi mu to prišlo normálne – dodnes sa niektorí držia starého českého hesla „kto nekradne denne aspoň hodinu, okráda svoju rodinu“. Keď takto dokáže okradnúť hostiteľa, myslíte, že by nedokázal okradnúť občanov nášho štátu? Nechcem kázať, akurát ma mrzí, že sa kríza vďaka týmto sociopatom stále prehlbuje. Celkovo mi príde šibnuté voliť nejakú stranu. Celkom inak vnímam napríklad voľbu starostov – tí sú väčšinou nezaradení, ľudia ich volia, pretože ich poznajú a vidia, čo robia, či okolie kultivujú.

Takže by ste najradšej zmenili celý politický systém?

Myslím, že keby u nás bolo kráľovstvo, bolo by nám lepšie. Bola by tu jedna bohatá rodina, ktorá by mala povinnosť sa o ľudí postarať.

Kto sa mal teda stať českým kráľom?

Vo mne pochopiteľne tieto pocity vyvolával knieža Schwarzenberg. Veril som, že nie je v politike pre peniaze. To isté si myslím o pánovi Babišovi. Keby ešte aj ten chcel kradnúť, tak to už by bolo naozaj uletené.

Takže s výsledkom parlamentných volieb ste spokojný?

Áno, verím, že nešiel do politiky, aby okrádal ľudí na rožkoch, to mi príde nereálne.

Čo hovoríte na obvinenia, že bol agentom Štátnej bezpečnosti?

Nechal by som to na sudcoch, a primárne mu verím. Neviem si predstaviť, že by bol taký „blbý“, aby išiel do politiky, keby mu hrozila hanba. Koniec koncov uvidíme v priamom prenose, či splní svoje sľuby.

Neuvažovali ste niekedy nad vstupom do politiky aj vy sám?

Na to nie som študovaný. Myslím skôr, že šanca je v mladých ľuďoch s dobrými školami, ktorých primárnou túžbou nie je obohatenie sa, ako vidíme v priamom prenose u našich predstaviteľov.

Myslíte, že podstatná je škola? Vy ju nemáte a neobohatili by ste sa…

Za ten čas, čo situáciu sledujem, viem, že aj medzi komunistami boli ľudia, ktorí sa neobohatili. Nehádžem všetkých do jedného vreca. Ale je večná škoda, že výsledok prezidentských volieb hovorí, že ak budete kradnúť, klamať a ohovárať, môžete sa stať až prezidentom. Zeman to totiž spĺňa všetko. A ešte k tomu môžete byť alkoholik. Až je vám ľúto, keď nepovracia klenoty, lebo tým by sa možno niečo vyriešilo. To je odkaz, ktorý sa dostal medzi mladých ľudí – je to príšerné a odsúdeniahodné.

Ale zvolili si ho sami ľudia, a to je hlavné, nie?

A predtým zvolili Klausa, ktorý kradol ešte aj na návšteve.

Toho ešte volil parlament…

Dostali sme sa z dažďa pod odkvap. Aj som si povedal, že na politiku už kašlem, ale nedá mi to. Žijem v tom a keď mám možnosť, tak k tomu niečo poviem. Aj keď môj vplyv je asi minimálny.