Skladba, nazvaná podľa traktátu Erazma Rotterdamského, je zároveň venovaná tomuto holandskému renesančnému mysliteľovi a humanistovi.
Vznikla v roku 2009 pôvodne v podobe kratšej kantáty z podnetu zborového festivalu Europa Cantat v Utrechte, kde zaznela spolu s Utrechtským Te Deum Georga Friedricha Händela skomponovaným pri príležitosti uzavretia Utrechtského mieru. Vladimír Godár sa v tejto súvislosti vyjadril: "Osláviť ukončenie vojny a uzavretie mieru je iste veľmi pekná záležitosť, koniec vojny je však podľa mňa skôr dôvodom k meditácii o príčinách vojny a hľadaniu ideí, ktoré by ju mohli raz a navždy odstrániť z nášho sveta.“
Kantátu následne rozšíril na takmer 80-minútové oratórium pre soprán, alt, bas, miešaný zbor a orchester, ktoré bolo o rok neskôr premiérované v Trenčíne v rámci festivalu Pohoda. Keďže poslucháčsky zážitok vtedy značne negatívne ovplyvnil hluk z okolitých pódií, rozhodol sa autor za skutočnú premiéru diela považovať až aktuálne uvedenie v Bratislave, navyše symbolicky načasované na rok, keď si pripomenieme 100. výročie začiatku prvej svetovej vojny. Predlohou oratória sa stali latinské citáty z diel Erazma Rotterdamského a Jana Amosa Komenského, fragmenty dvoch biblických žalmov a textu zádušnej omše, básne Henryho Wadswortha Longfellowa a Alfreda Tennysona v angličtine, ale aj Nárek nad skazou mesta Ur v sumerskom origináli. Každý z textov má v skladbe svoje miesto a predurčuje charakter jednotlivých častí. Kompozíciu rámcuje prelúdium a postlúdium s názvom Mantra, v ktorom sa nástojčivo opakuje jediná veta: "Čo je krehkejšie a kratšie ako ľudský život?“
Časť Miles (Vojak) je lakonickým zhudobnením katalógu vojenskej výzbroje, Obsidium Urbis (Obliehanie mesta) opisom vojnovej reality, v elegickom Náreku začujeme známy citát Godárovej hudby k Šulíkovmu filmu Krajinka, ďalšie tri časti sa nesú v duchu modlitby. Formový koncept obsahuje aj dve čisto inštrumentálne miesta – Gran Battaglia nadväzuje na battagliu, hudobnú formu 16. storočia imitujúcu zvuky súboja a vojny, pôsobivá Smutná pavana do tejto šialenej doby je zase pomalým renesančným tancom. Celkom na záver sa nečakane objaví prekrásne zhudobnenie Tennysonovej básne Uspávanka – Čo to malé vtáča vraví?, ktoré v poslucháčovi zanechá pocit, akoby po búrke opäť vyšlo slnko. Aj vďaka tomuto momentu Querela pacis nie je len obžalobou vojny, ale aj vyslovením nádeje.
Oratórium zaznelo v podaní orchestra Solamente naturali (umelecký vedúci Miloš Valent), komorného speváckeho zoskupenia Vocale Solamente naturali (zbormajster Dušan Bill) a sólistov Tomáša Šelca, Petry Noskaiovej a Hildy Gulyásovej (pohotovo zastúpila zdravotne indisponovanú sopranistku Emily vanEvera) pod taktovkou britského dirigenta Andrewa Parrotta, ktorý je jedným z dvorných interpretov Godárových diel.
