Ak zadáte do internetového vyhľadávača meno Lenka Filipová, siedmy najvyhľadávanejší odkaz je: manžel Lenky Filipovej. Možno práve preto, že ho vaši fanúšikovia nepoznajú. A vy o ňom takmer vôbec nehovoríte. Prečo?
Myslím, si, že každý má mať svoje súkromné územie. U mňa to je moja rodina, v nej čerpám silu a inšpiráciu. Pred rokmi rokúcimi sme sa s manželom dohodli, že nebudeme spolu mediálne vystupovať.
Bola to jeho požiadavka?
Nie, hovorím: sme sa dohodli. A myslím, že práve preto sme už toľko rokov spolu. Prispieva to k upevneniu zázemia. Do súkromia vám nikto nevidí a je to v poriadku. Som taká pani Columbová a pána Columba neukazujem.
Pred médiami ste skrývali aj dcéru a zrazu aj ona spieva, vystupuje a dáva rozhovory…
V podstate sme sa s manželom dohodli na celom zázemí už v čase, keď sa narodila. Je to moja voľba. Povedala som si, že počkám, kým dieťa dospeje do veku, keď bude hovoriť samo za seba a bude môcť samo aj ukázať, čo vie. A nedávno som to mláďa vyviedla na scénu. Ukazovať obrázky rodičov aj s bábätkom a fotenie pri každej príležitosti mi rozhodne blízke nie je, ale kto to má ako voľbu, nech. Som za absolútne slobodný prejav.
Možno sa pýtam trochu netaktne, ale vy ste mali dieťa dosť neskoro…
…v štyridsiatke, dnes je to už normálne.
Mali ste strach, že materstvo už nepríde?
Samozrejme, ja som dieťa veľmi chcela a ono neprichádzalo. Už som sa pomaly aj lúčila s tým, že budem mamou a zrazu… Musím však priznať, robila som preto veľa.
Z materskej dovolenky ste si naozaj urobili tri roky voľna a zo scény sa úplne stiahli. Evidentne sa to vyplatilo…
Asi áno. Jednak to bolo moje presvedčenie, že je dobré si materstvo užiť, a jednak – nerada to odkrývam, ale aby som nadviazala na logiku toho, o čom hovoríme – bolo to aj tým, že som mala po pôrode veľké zdravotné komplikácie. Aj preto som nechala moje telo odpočívať. Potom som začala opäť veľmi intenzívne nahrávať a vystupovať. A hoci som mala tri roky pokoj od práce, aj tak telo skolabovalo. Takže som mala jednu chcenú trojročnú a jednu dlhú nechcenú pauzu. A vidíte – som tu a zase pracujem. Ale o to viac si to vážim a považujem za veľmi milú satisfakciu, že mi dcéra robí veľkú radosť.
Hudbu máte v kolíske, aj vy pochádzate z hudobnej rodiny.
Hudba u nás znela stále, otec je herec a študoval moderný operný spev. Mama bola učiteľka hudobnej výchovy.
Dcéra je Lenka ako vy. Takže Lenny je umelecké meno, aby sa od vás odlíšila?
Nie. My jej aj doma hovoríme Lenny. Navyše, Lenny Kravitz to znie pekne, nie?
Foto: Petr Vorel
Ešte pred rokom ste v médiách tvrdili, že nie ste presvedčená, či jej kariéra má byť profesionálna.
Vždy som si priala, aby mala Lenny muziku ako svoj celoživotný koníček, to je pravda. Už odmalička som ju k hudbe viedla a videla som, aký k nej má vrelý vzťah a ako sníva o tom, že raz bude vystupovať. Bola som však sama zaskočená, ako rýchlo sa situácia vyvinula a s akým odhodlaním sa chce Lenny muzike venovať profesionálne. Na jednej strane som rada, že ju môžem podporiť a byť jej poradkyňou v profesii, ale na druhej strane je pravda, že muzikantský život nie je taký jednoduchý a uspieť ako vrcholový muzikant je pre ženu náročná disciplína.
Ale veď vy sama ste ju vytiahli na pódium, sprevádza vás na vašich koncertoch…
Lenny roky chodila na klavír, robila klasiku, začala si skladať. Pozorovala som ju z diaľky. Keď ma začala sprevádzať a zaspievala prvý raz, tak sa ukázalo, že jej výkon má odozvu.
Páčia sa vám jej pesničky?
Som jej fanúšik. Ona má iné muzikantské cítenie a postupy ako ja. Až keď sme spolu začali vystupovať, práve ohlas divákov bol rozbuškou, ktorá obom ukázala, že to chce robiť naozaj. A to ma len sprevádzala a spievala druhé hlasy. Keď zaspievala sólo, uvedomila som si – pozor, jej charizma a energia má iné nasmerovanie ako moje, ale krásne sa dopĺňame a veľmi dobre sa nám spolu hrá. Ona sprevádza moderným spôsobom na klavír moju gitaru, druhé hlasy a sme také sparringpartnerky. Vážim si to, lebo to sa nestáva.
Keď na koncerte spievate pesničku Strážný anděl, spomínate na vašu mamu. Ona z tohto sveta odišla mladšia, ako ste vy teraz. Aký ste mali vzťah?
Veľmi pekný, boli sme najlepšie kamarátky. Keď som študovala v Paríži, telefonovali sme si každý deň. V mnohom mi dobre poradila a vždy ma podržala.
Vraj ste sa potom dali na ezoteriku.
Nie, len som chcela zistiť, prečo odišla, akú to má so mnou spojitosť, kam odchádza. Ak niekto odíde nečakane ako moja maminka, ktorá zomrela na rakovinu veľmi rýchlo, v ďaleko mladšom veku ako mám teraz ja, tak to človeka i celú rodinu hlboko zasiahne. To mi každý potvrdí. Snažila som sa tomu prísť na kĺb.
Niekde ste spomínali, že veríte v reinkarnáciu, minulý i budúci život, že ste párkrát mali deja vú – tu som už bola a žila.
Áno, mám filozofiu, že máme svoj vnútorný kontakt s univerzom. V prípade núdze sa ľudia upínajú k tomu najvyššiemu a idú sa modliť, väčšinou až keď sa stane niečo zlé v ich živote, a to nehovorím o tých, ktorí sú odmalička vychovávaní vo viere a sú krstení. Ja krstená nie som, ale vytvorila som si vlastnú vnútornú vieru, kontakt. Viem, že niečo existuje, s tým, aby sme prekážky na tomto svete prekonávali úspešne.
Foto: Ondřej Pýcha
Poznačilo toto smutné obdobie aj vašu tvorbu?
Práve som chcela doplniť, že taká životná rana sa musela premietnuť. Dovtedy som bola celkom bezstarostný človiečik, smrť mamičky prevrátila môj vnútorný pochod myšlienok a vnímania sveta. Aj muziku som začala brať inak. Všetko ide zvnútra, to nie je na povrchu, nezmenila som imidž, nezačala sa inak obliekať. Nazývam to duchovným vývojom. K tomu musí dospieť každý. Každý ho má a každý ho má na tomto svete postavený inak – podľa svojich zážitkov. Každý človek je originál a má na svete inú úlohu. Musíte sami prísť na to, čo vám sedí a čo vám vyhovuje. Ale môžete si z poznatkov od iných veľa vziať. Mojou úlohou tu na zemi je hudba a aby bolo ľuďom na mojich koncertoch dobre.
Nedávno vás opustil Zdeněk Rytíř, ktorého pokojne môžeme nazvať aj vašim dvorným textárom. Boli ste si veľmi blízki?
Poznal ma, už keď som mala 16. Prvá pesnička, ktorú mi napísal, je o dievčati, ktoré ušlo z domova a volá sa Časně ráno. Už vtedy sme sa začali poznávať. Potom prišli silné texty ako Entertainer, Zamilovaná. Nasledoval už môj prvý autorský album a tam začal na mňa v podstate aplikovať jednu tému za druhou, o ktorých som možno v tom čase ani netušila, že sú o mne, respektíve, čo vlastne majú povedať. Zdeněk mi ich veľakrát priniesol do štúdia v poslednej chvíli, ja som ich síce zaspievala, ale v tom veku som ich celkom nechápala.
Museli ste na ne dozrieť?
Nebola som vtedy natoľko zrelá, aby som si uvedomila, o čom je život. Aj po rokoch spievam jeho texty a musím povedať, že rada. Stále ma niečo učia, prichádzam na nové a nové pocity, ktoré do tých veršov dal. A ja ako interpret sa ani nesnažím, aby som niečo zámerne menila, ale ako sa ľudsky vyvíjam a zbieram skúsenosti, aj verše aplikujem inak. Pri jeho textoch je zvláštne, že ich spievam často a vždy ich zase niekam posuniem. Na moje koncerty chodieva veľa skalných fanúšikov, mnohí z nich sú už aj moji známi a tvrdia, že každý koncert je iný.
Viete prečo?
Pripisujem to práve tým vibráciám. Hrám v iných prostrediach, s inými hudobníkmi a vytvorí sa fluidum, ktoré vás ovplyvní a vy tú pieseň zaspievate zase trochu inak. Skrátka, niečo sa vo vašom živote prihodí, čo vás zmení, aj keď nechcete. Nepripravujem sa doma pred zrkadlom, jednoducho len zrazu dám iný dôraz na iné slová. Hudba je aj práca s energiou a s vibráciami bez toho, aby ste si to uvedomovali. Veď aj spôsob komunikácie našich predkov bol založený na vibráciách, energiách. Nemuseli hovoriť romány, nemali internet, ale takí Aborigéni si na niečo pomysleli a telepaticky kmeň na druhom konci Austrálie vedel, čo má urobiť. A to si ako vysvetlíte? Toto podľa mňa funguje, a keď už používate slová a pridáte k nim cítenie a výraz, zabalíte to do vašej energie, tak to ľuďom odovzdáte s podtextom niečoho emočného. My ani nevieme, ako to prijímame. Ľudia mi hovorievajú, že prídu na koncert rozhodení, vyhorení, chorí a potom veľmi ďakujú, že sa cítia lepšie. A to ma teší. Nejde len o hitparády a rebríčky. Hudba je mimozmyslové vnímanie a keby bola napríklad vo forme injekcií, tak by sa tým zarytým, čo hudbu ani nemusia, lebo sú takí racionálni – a vôbec dnešná doba na materiálnu hemisféru toľko dá – mohla vstrekovať povinne. To by bolo pekné očkovanie.
Hoci tvrdíte, že nerada skladáte hudbu na texty, u vás najprv vzniká melódia, opýtam sa – nezostali po Zdeňkovi Rytířovi v šuplíku nejaké nezhudobnené texty?
Uvidíme. Skúsim sa poobzerať po nejakých starších textoch, ktoré ešte neboli zhudobnené. Naše spojenie so Zdeňkom bolo ľudsko-energetické. Navyše bol neuveriteľne inteligentný a sčítaný človek. Dával do textov porciu toho, čo on sám chcel povedať a keďže ženskej duši rozumel ako máloktorý muž, tak aj to, čo by som mohla povedať ja.
Foto: MICHAL KALÁŠEK / MEDIAFAX
A práve tu sa prvá časť rozhovoru skončila. Lenka už po štyroch mesiacoch vie, že žiadne ďalšie Rytířove verše nie sú…
Budete teda musieť nájsť nového textára? Napokon, radový album s novými pesničkami ste nevydali 10 rokov. Bude vôbec ešte nejaký?
Momentálne neviem. DVD a CD Concertino live som urobila s odstupom troch rokov. Teraz vyšlo a ja chcem na sebe pracovať ako interpret. Aj také obdobie v živote muzikanta býva. Mala som pocit, že autorsky som doteraz povedala to, čo si myslím. Za pesničkami si stojím, ale baví ma stále s nimi pracovať, inovovať ich, čo znamená, že nestarnú, sú nadčasové. Navyše, čím ďalej, tým viac pracujem s vážnou hudbou.
Dostať svoju hudbu k ľuďom je stále ťažšie… Vy ste si vymysleli spievať v kostoloch, DVD ste nahrali na Masarykovom nádraží v Prahe – je toto cesta, ako sa dostať k poslucháčovi?
Áno. Nahrali sme ho za plnej prevádzky stanice. Bolo to úžasné. Vlaky prichádzali a odchádzali, ľudia z nich vystupovali priamo do diania na mojom koncerte so symfonickým orchestrom, ohromení zostali stáť a za malú chvíľu sme mali takmer tisíc poslucháčov. Mnohí z nich si nechali aj ujsť svoj spoj a utvorili nám neopakovateľnú atmosféru. Som šťastná, že sa nám to podarilo zaznamenať, až doteraz som žiaden záznam seba ako inštrumentalistky nemala.
Foto: Lenka Hatašová
Concertinom propagujete aj vážnu hudbu. Ako ju dnes ľudia prijímajú?
Čím ďalej, tým lepšie. Som vyštudovaná klasická gitaristka, ale presadila som sa ako pesničkárka. Osemdesiate roky som pretrpela, vnímala som, že ľudia si gitaru odzívali. Napriek tomu som do programu začala vkladať jednu-dve veci od Bacha či iných barokových a renesančných autorov. Malo to obrovský ohlas. Concertino teda vzniklo z popudu mojich fanúšikov. Dostalo platinovú platňu a stalo sa v tom roku najpredávanejším albumom v klasickej hudbe. Odvtedy som nahrala ďalšie dva albumy s klasikou. Poviem, vám, koncertné Concertino, to je ťažký oriešok. Kto hrá na gitare, vie, čo je za kumšt meniť gitary, hmatníky, techniky a pritom ešte spievať. Ale ešte stále ma baví cvičiť a objavovať nové veci a techniky. Je to moja veľká devíza a ľudia ju oceňujú. Aj tí, ktorí s klasikou neprichádzajú do styku.
A mladí, zaplavení inými žánrami muziky – berú vás?
Berú. Akustická muzika zase prichádza do módy. Aj s Lenny hráme iba na gitaru a piáno. Ostane holá melódia, vynikne pesnička. A ukáže sa, či viete hrať. Neschovám nič.
Za vami je bohatá kariéra. Máte nejaký sen, ktorý ste ešte nestihli zrealizovať?
Mám. Keď to bude, dám vám vedieť.
Lenka Filipová
Foto: Ondřej Pýcha
Česká speváčka, skladateľka a gitaristka sa narodila 14. februára 1954 v Prahe. Gitaru vyštudovala na pražskom konzervatóriu, neskôr aj na Medzinárodnej hudobnej akadémii v Paríži. Jej prvým hitom bola česká verzia skladby Francisa Cabrela Zamilovaná. Vydala 7 pesničkových albumov plných hitov ako Věnování, Za všechno může čas, Prý se tomu říká láska, Částečné zatmění srdce, V šálku čaje na Srí Lanku a niekoľko výberoviek. Na konte má albumy s vážnou gitarovou hudbou s názvami Concertino, ale aj CD s ľudovými pesničkami. Nateraz posledným albumom je CD a DVD Concertino live, nahrávané na Masarykovom nádraží v Prahe.
Je vydatá za uznávaného architekta Borisa Drbala, spolu majú dcéru Lenny.
