Yes bez ...? Podobnosť hlasu nestačí

Slávna britská artrocková skupina Yes zavítala do Bratislavy už po druhýkrát. V sobotu nám v rámci svojho európskeho turné prišla naživo odohrať tri kľúčové albumy svojej vyše štyridsaťročnej kariéry: Close to the Edge (1972), Going for the One (1977) a The Yes Album (1971). Túto ambicióznu úlohu sa podujala splniť pätica muzikantov. Trojica z nich je z pôvodnej zostavy, aj keď zakladajúcim členom je len basgitarista Chris Squire. Ďalšími sú gitarista Steve Howe a bubeník Alan White. Týchto legendárnych hudobníkov doplnili Geoff Downes na klávesoch, ktorý sa v minulosti už v Yes mihol, a spevák Jon Davison.

02.06.2014 12:08
koncert skupiny YES Foto:
Chris Squire z kapely Yes
debata (7)

Vystúpenie sa začalo relatívne presne a, ako je u Yes zvykom, za tónov Stravinského Vtáka Ohniváka. Z neho plynulo prešli do „symfonickej“ Close to the Edge. Cyklická štvorčasťová skladba je klenotom artrockovej hudby sedemdesiatych rokov 20. storočia a vytvorila pôsobivý vstup do celého koncertu. Prebiehala v uspokojivej zvukovo inštrumentálnej podobe, pozornosť sa, samozrejme, od začiatku upriamovala na speváka. Nielen na to, ako si poradí s vypätými speváckymi partmi, ale aj na eventuálny prínos výnimočnej kapele. Bohužiaľ, treba konštatovať, že s „otcom“ Yes Jonom Andersonom má spoločné len krstné meno.

Určitá podobnosť farby hlasu s Andersonovou pre post nového frontmana zďaleka nestačí. To, čo robí umenie Jona Andersona nenapodobniteľným, je nielen charakter jeho hlasu, ale aj spôsob hudobného myslenia a cítenia a ako bonus ešte aj to niečo nevysvetliteľné. Uvedomujem si, že porovnateľného speváka v čase jeho zdravotných problémov kolegovia nájsť nemohli ani nemôžu.

Pozícia sólového speváka bola a vždy bude kľúčová, priťahujúca najväčšiu pozornosť. Svoje by o tom mohli povedať napr. Genesis, i keď im sa darilo vcelku dobre. Phil Collins prebral úlohu Petra Gabriela suverénne. Horšie to bolo s Collinsovým nástupcom, táto transakcia dopadla katastrofálne. To už ani nehovorme o znovuzrodení Qu­een…

Vráťme sa k Yes. Davison jednoducho stojí kvalitatívne o niekoľko priečok nižšie ako trojica starých harcovníkov. V jeho podaní vyznievajú niektoré pasáže, či už v skladbe And You and I, ale aj ďalších majstrovských dielach ako Turn of the Century, Wonderuos Stories, Awaken, prvoplánovo, niekedy až banálne. Treba si uvedomiť, že tvorba Yes je „créme de la créme“. Výnimočná hudba, ktorá potrebuje výnimočných hudobníkov. Nechcem pánovi Davisonovi príliš krivdiť, pretože party zvládol relatívne bezpečne a vidno, že hudbu Yes má skutočne rád, ale niekedy to nestačí.

V podobnom duchu musím, bohužiaľ, ešte pokračovať v prípade Geoffa Downesa. Klávesové party prvých dvoch na koncerte hraných albumov sú z veľkej časti dielom Ricka Wakemana, a to je ťažký súper. Skladby ako Close to the Edge, Awaken, Parallels sú plné virtuóznych vyhrávok, kučierok. V podaní pána Downesa sme z nich počuli len torzo, aj to niekedy na hranici profesionality.

Víťazne si tak stále vedú starí majstri. Howe, ktorý nemá problém so žiadnou gitarou, lutnou či s podobným strunovým zariadením a jeho sólová skladba The Clap stále zdvíha zo sedadiel. Squire, ktorý má svoj nenahraditeľný, dunivý zvuk, White zase pevne drží zložitú štruktúru Yes pohromade.

I keď je kritických tónov v mojom článku viac, ako by som si sám prial, musím dodať, že skladám klobúk pred všetkými na pódiu zúčastnenými umelcami. Rád by som im vyjadril vďaku v mene stoviek šťastných poslucháčov, odchádzajúcich z koncertu úžasnej hudby minulých desaťročí.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #koncert #Yes #artrock