White patrí k najpozoruhodnejším zjavom na súčasnej hudobnej scéne. Po rozpade kultovej kapely The White Stripes sa vydal na prinajmenšom rovnako zaujímavú sólovú dráhu. Popritom stíha produkovať albumy legiend najväčšieho kalibru, fungovať v niekoľkých bočných projektoch a riadiť vydavateľstvo Third Man. "Akoby som bol na koncerte Led Zeppelin,“ napísal nedávno o Whiteovom vystúpení redaktor mesačníka Rolling Stone. Nepreháňal. Tridsaťdeväťročný bojovník za hudobnú poctivosť je v najlepšej forme. Whiteova novinka Lazaretto je horúcim kandidátom na album roka.
Oslava poctivého muzikanstva
Presvedčivý prejav je najväčším tromfom pesničkára. Bez neho je iba obyčajným produktom s obmedzeným dátumom spotreby. "Každý má čo povedať,“ pravidlo, ktoré sa začalo v posledných rokoch vlievať do hudobného biznisu, prináša následky. Nahrávky bez výpovede, rozpačité koncerty a "muzikanti“ bez základných znalostí hudobnej histórie sa stali komickou samozrejmosťou. Nostalgia za kultovými nahrávkami je na mieste. Až kým si nepustíte Lazaretto.
Udychčané balady, zborové refrény a patetické oslavy intenzívnych zážitkov necháva Jack White hrdinom sociálnych sietí. Toto je skutočný hudobný album, žiadny singlový zlepenec. Blues, folk, psychadélia, ale najmä obrovská porcia muzikanstva. Radosť z hudby, ktorá nepotrebuje obhajobu. White sa rok pred štyridsiatkou dostal neuveriteľne blízko k samotnej podstate skladieb. Jedenástka nových pesničiek sa valí dopredu bez jediného zaváhania. Poslucháč je v nemom úžase. "Kedy som niečo také počul naposledy?“ premýšľa a zablúdi až k veľkým nahrávkam zo sedemdesiatych rokov. Album Lazaretto by sa medzi nimi určite nestratil.
Autentický génius
Štýlotvorní hudobníci sa nikdy nesnažili o svoju výnimočnosť. Vyplývala z ich osobnosti. Platí to aj vo Whiteovom prípade. Nezameniteľné frázovanie, originálny prístup k hre na gitaru a bluesové cítenie. To je iba základ jeho sugestívneho prejavu. Interpretov bez skladateľského talentu je plný internet. Jack White pozná jeho cenu a na novinke Lazaretto ho vyžmýkal do neuveriteľných extrémov.
Z nápadov, ktoré si všimnete až po desiatom vypočutí, by mnohí jeho kolegovia dokázali nahrať tri albumy. Otváracia Three Women dáva jasný signál. Masívna rytmika, honky-tonk piano, smršť gitarových rifov aj odkaz na frázu trubkára Dizzyeho Gillespieho. Kto iný by to dokázal dostať do jednej skladby?
Táto jazda neomrzí ani po intenzívnom mesačnom pripomínaní. Lazaretto má bluesovú dušu, no oprašovanie osvedčených postupov sa nekoná. Živelnosť strieda folková nálada. Za skladby Temporary Ground a Entitlement by sa nemusel hanbiť ani Bob Dylan. Jack White však prirovnávanie k velikánom nepotrebuje. Would You Fight For My Love?, Just One Drink, Alone in My Home, I Think I Found the Culprit a rovnomenná Lazaretto sú pôvodné klenoty. Žiadne atrapy slávnej krásy. Tridsaťdeväťminútový výlet do hlavy génia, ktorý svojou novinkou bezpochyby začal novú hudobnú epochu. Taký naliehavý a presvedčivý album ešte nenahral. Ani s The White Stripes.
Hodnotenie Pravdy: 5/5
Jack White: Lazaretto
