Kedy sa vám najlepšie skladajú pesničky?
To vôbec neovplyvňujem.
Jedna sa volá Psáno u zpráv – naozaj vznikla pri správach?
Správy boli len akási prvotná inšpirácia. Procesom tvorby pesničky sa už dnes nezaoberám. Prestal som sa tým znervózňovať, pretože som zistil, že sa to aj tak nedá ovplyvniť. Pesnička prichádza odrazu, teda aspoň u mňa. Každý to má zrejme inak.
Znervózňovalo vás, keď ste dlho nič nenapísali?
Áno, vždy som bol nervózny, keď som povedzme pol roka nič nenapísal. Stáva sa to, ale potom príde víkend, za ktorý urobím štyri veci naraz. Ako to prebieha, to veru neviem. Ani neexistujú „prášky“, ktoré by to urýchlili, takže môžem povedať len toľko – človek je médium.
Pesnička z vás teda vytryskne? Je to niečo, na čo dlho myslíte?
Chcem skôr nemyslieť. A nechať myšlienky prúdiť…
Stáva sa, že napíšete nejaký verš a o pol roka vám napadne niečo, čo by sa k nemu hodilo?
Neviem pracovať takto na pokračovanie. Väčšinou mám pesničku hneď hotovú a nechávam ju tak, hoci o týždeň neskôr by možno vyznela lepšie.
Pamätáte si svoju celkom prvú pesničku – ako vám prišla na um?
To viem celkom presne, pretože to bolo v ôsmej alebo v deviatej triede na základnej škole: prvá pesnička, ktorú som aj verejne prezentoval. Bol som prihlásený do súťaže Miss – Mister fitness region šou a tam som spieval práve o tom, že ma vybrali a ja veľmi neviem, čo s tým mám robiť.
Už to bolo autobiografické…
Ono je to tak najlepšie. Na nič sa veľmi nehrať. A spievať o tom, čo ste, a o tom, čo práve je.
V jednej pesničke spievate „jsem napul pozér…“ Aj to je pravda?
No, veď každý sme… Všetci hráme tú hru, nie?
Koľko máte vo svojich pesničkách seba a koľko je v nich vymysleného?
Je to vždy pol na pol. Autor, či chce alebo nie, je otlačený do pesničky, ale vždy v nej musí byť aj niečo iné ako on sám, lebo inak by nemala posolstvo aj pre niekoho ďalšieho.
Spievate: „Já, člen bezejmenné generace, humor mám rád, jen když je bez legrace…“ Naozaj je tá generácia bezmenná, nedá sa nejako definovať?
Tá pieseň má už šesť rokov…
Už neplatí?
Už asi nie. Na platni Proměnamě som písal o našej generácii ako o "generaci stesk“, teda o generácii, ktorá kráča z Tesca (Poslední parcelu prý prodali Tescu/ za doživotní členství v klubu/ Máš svoji cenu, má generace stesku, ve stopách držet krok/ a nepouštět hubu na špacír/ aby snad nemluvila pravdu). A myslím si, že to bude lepšie a lepšie. Musíme len začať veriť, že sme, a že to stačí. Sme takí, ako si napokon myslíme, že by sme mali byť.
Pred časom písali v britskom časopise Times o najnovšej generácii Me, me, me – teda o generácii Ja, ja, ja, ktorá je stále viac sebecká, veľa si o sebe myslí, má nepodložene vysoké sebavedomie. Stotožňujete sa s takouto charakteristikou dnešných mladých? Aká je vlastne vaša generácia?
Ide o mieru, ktorú musíte nájsť. Aj mieru sebavedomia. Človek by si mal vedieť stáť za sebou, to je dôležité. Keď si nájdete svoju cenu, je dobré si ju vedieť aj obhájiť. Ale na druhej strane – ak tomu človek príliš prepadne, už tlačí len seba.
Veď presne tak pokračuje vaša pesnička o bezmennej generácii: postrádám pokoru/ post rád dám za pár korun…
Ja budúcnosť vidím práve vo vedomí celku. Ideálne to bude v momente, keď každý z nás objaví svoj talent, v ktorom je dobrý, a bude si za ním stáť a rozvíjať ho, ale v prospech celku. K tým formuláciám a generačným vyjadreniam: Oni chcú vykričať, že sú tu, o ničom inom to nie je. Ale kričia preto, lebo si nie sú istí, či tu skutočne sú a že si tu byť zaslúžia. Sú unáhlení. Všetci sa niekam ženieme a nevieme kam.
Keď hovoríte o talente všetkých ľudí, myslíte všetkých ľudí na svete?
Samozrejme.
A je to možné? Taká idyla?
Samozrejme.
Ale pripúšťate, prípadne ľutujete, že zatiaľ si talent všetci neuvedomujú. Koľko percent asi tipujete, že tvoria talentovaní?
To neviem, nie som Boh.
Z čoho máte teda ten večne dobrý pocit?
Práve z toho, že som začal veriť. V momente, keď začnete veriť, tak sa aj vaše okolie začne meniť.
V čo veríte?
Začal som veriť ľuďom ako súčasti Boha. Verím, že sme všetci jeho súčasťou. Nie v tom, že by ste ľudí nejako smerovali a k niečomu ich nabádali. To, že milujete všetkých ľudí a veríte im, znamená, že rešpektujete ich cestu, inšpirujte sa ňou a zároveň svoju cestu dávate ako inšpiráciu im. To je tá symbióza, krásny pocit jednoty. Začnete vyžarovať určitú energiu, určité svetlo – každý to nazýva inak, slová na to nestačia, sú mätúce – a to svetlo, energia, k vám priťahuje ľudí, ktorí myslia podobne. Mám pocit, že sa mi to darí celkom dobre. Som veľmi spokojný v prostredí, v ktorom som, lebo mám okolo seba ľudí, ktorí to tiež tak cítia. Nepotrebujú exhibovať tým, že niekto je menej ako oni. Nikto nie je menej a nikto nie je viac.
V pesničke Přičichnutí alergikovo spievate „koho chleba jíš, toho píseň zpívej“. Koho pieseň spievate vy? Svoju?
Svoju. No – a tiež jem svoj chlieb, však áno?
Komu vlastne spievate? Kto sú vaši poslucháči? Je to jednoliata masa?
Sú to jednoducho ľudia, ale každý je svojský človek. Nemám typickú cieľovú skupinu, že by som mohol povedať od 24 do 35 rokov, alebo od 16 do 18. Na moje koncerty chodia celé rodiny, babičky s deťmi, a to je krásne, to sa mi veľmi páči.
Je rozdiel medzi pražským a vidieckym publikom? Sú Pražania iní?
Sú. Sú to jednoducho Pražania, ale všade sú iní ľudia. Všade sú nejakí ľudia…
Cítite, kde ste najviac obľúbený?
Ja sa to nesnažím hľadať, ani nechcem byť iba tam, kde som obľúbený. Chcem byť iba sám sebou a priťahovať ľudí, ktorí sú sami sebou alebo sú na ceste k sebe. Ja som tú cestu tiež prešiel, nebol som vždy taký a musím povedať, že na platni Proměnamě, ktorú som vydal, sú piesne, ktoré ma predbehli. Vývojovo. A vlastne až teraz chápem, čo mi to vtedy prišlo na um.
Vy ste niečo vyslovili skôr, ako vám to došlo?
Skôr, ako som to chápal.
Čo sa muselo stať? Museli ste niečo zažiť?
Dovolil som si uveriť ľuďom.
Pristavme sa ešte pri pesničke Přičichnutí alergikov. Spievate v nej „Na základní škole T. G. Masaryka naříká poslední učitel dějepisu/ znudených studentu se výklad nedotýká/ budoucnost národa krapet mimo mísu…“ To platí stále, aj keď je pesnička zo staršieho albumu Hlavní uzávěr splínu?
Áno. Stále sme trochu zovretí v zabehaných koľajach, neustále sa obraciame na históriu: pozrite sa, ako bolo zle! Máme tendenciu babrať sa v starých krivdách. Ja vidím riešenie: odpustiť si všetko. Dokonca aj Eve to, že si dala jablko. Odpustiť krivdu, to je dôležité! Na tomto probléme je totiž postavených množstvo náboženstiev – žijeme život ako vinníci, v presvedčení, že musíme žiť tak, aby nám bolo odpustené. A potom pôjdeme do neba. Ale tak to predsa nie je! Ja som nikomu nič neurobil. Ja som neukrižoval Ježiša. Vy tiež nie! A napokon, Ježiš odpustil, ale o tom sa už nekáže.
Veríte, že prídete do neba?
Ja už tam som. Toto je nebeské kráľovstvo.
Koľko ste napísali pesničiek, kým ste pocítili, že ste dozreli?
Ja som ešte nedozrel…
…ale už ste vyrovnaný.
To nesúvisí s hudbou, ale s mojím osobným životom a s tým, že som stretol moju ženu. Tá ma upokojila, naučila ma hovoriť pravdu, byť pred každým taký, aký som.
Ako to prebehlo?
Žena to začala aplikovať na mne prvá. Hovorila, ako vidí veci, ktoré ja žijem. Povedala, že som sa cyklil v mnohých veciach.
Dovtedy vám to nikto nepovedal, až ona?
Nie, lebo všetci – i ja dodnes – sa snažíme plniť očakávania iných. Zaujímavé je, že najsilnejšie sú tie hry v rámci rodiny, kde by malo byť najpokojnejšie. Potrebujeme napríklad strýkovi dokázať, že jeho synovec je šikovný chlapec, že sa v spoločnosti uplatní, a tak sa nejako primerane tvárime. Ale my sa nemáme nejako tváriť, máme byť. Takí, akí sme. Keď stále s niekým hráte nejakú hru, tak ste nepokojní, myseľ blúdi, má tisíce myšlienok o tom, ako dosiahnuť, aby nás ľudia nenachytali a nezistili, aká je pravda.
V rodine je teda rivalita?
Býva to, ale poznám mnoho rodín, kde to tak nie je. Rodina je však pôda, kde to vzniká. Už len to, že sú veci, o ktorých sa pred deťmi nehovorí. Niečo sa deťom povie, niečo tají. To je nefér. Prečo deti nemôžu vyrastať v pravde? Prečo nemôžu vedieť všetko o svojich rodičoch? Však sú to ľudia, ktorí im dali život. A my ich nepoznáme. Prečo nemôžeme vedieť, že mali spolu problém, ktorý je dodnes nevyriešený? A ostane nevyriešený, pokiaľ sa o ňom nebude hovoriť. A podobne.
Vy teda máte idylickú rodinu, kde neprichádza k nedorozumeniam, lebo ste k sebe otvorení?
No, ja v tom vidím riešenie, ale je to len moja cesta a cesta mojej rodiny. Každý má inú možnosť a ja rešpektujem cestu každého človeka. Len ak sa ma na to niekto opýta, poviem, že to robím takto a som pokojný.
Ste už verný? Niekde sme čítali, že ste bývali promiskuitný. Neprekáža manželke vaša minulosť?
Prečo by jej prekážala? Minulosť je mŕtva. Neexistuje. Je len teraz! Čo robiť s minulosťou? Tá bude vždy strnulá ako statický obraz. Nerozpohybujete ho, ale my sme teraz a teraz tvoríme. Teraz ma už nezaujíma, čo bolo. Teraz ma zaujímajú iné veci.
S Richardom Krajčom spievate pieseň Cesta, ale na koncertoch ju nechcete uvádzať. Prečo?
Bulvár sa z toho snažil rozpútať aféru, ale išlo o to, že nerád lížem cudziu smotanu. Ľudia prepadali klamu, že to je moja pieseň, že som ju napísal a chceli, aby sme Cestu spievali na koncertoch, ale ja som oponoval: To nie je moja pesnička, ale Richardova.
Prečo ste teda Cestu nahrali?
Mne sa páčila a chcel som sa na nej podieľať, ale nie si ju privlastniť. To je jeho autorská vec. Ľudia to chcú odo mňa, ale – nie je to moje. Nemôžem to spievať medzi svojimi vecami.
A ktorú svoju pieseň máte najradšej?
Všetky, ja som milujúci otec. Pochádzate z Třinca, ako aj speváčka Ewa Farna. Poznali ste sa od malička alebo až ako hviezdy?
Vôbec sme sa nepoznali, ale potom sme spolu začali chodiť.
To bolo naozaj alebo len pre reklamu? Spájalo vás niečo z rodiska?
Spájali nás asi tie továrne… Třinec je mestečko, ktoré je postavené okolo továrne, ale má okolo seba Beskydy, ktoré sú brilantné. Je tam nádherná príroda a myslím, že to poznamenáva tamojších ľudí – továreň aj príroda.
Čo je vo vás typické třinecké?
To vôbec neviem, neviem ani, ako vyzerá typický Třinečák. Ja sa totiž snažím tieto podrozdelenia a subkultúry neriešiť, mne to veľmi nesedí, veľmi sa na to nehrám. To je, ako keď je niekto folkár alebo rocker, niekto je z Brna, niekto z Prahy a delí sa to – mne sa to zdá smiešne.
Ale aj tak, Třinec pôsobí inak – exoticky.
To áno, človek tam príde a má pocit, že je v románe Jula Verna. Prídete do mesta a ste rovno pri vysokej peci. Vlastní to už asi sedemdesiaty človek a ešte sa to nikomu nepodarilo vytunelovať.
Ešte sme nehovorili, aký ste otec?
Myslím si, že najlepší na svete. Každý človek, ktorého si nejaké dieťa vyberie, aby sa stalo jeho, sa stáva najlepším rodičom. A my tomu neveríme, lebo je plno príručiek, ktoré hovoria, že to robíme zle. A je mnoho ľudí, ktorí sa tým živia, a budú vás presviedčať, že to robíte zle a že oni vedia, ako správne vychovať vaše dieťa.
Takže vy žiadne príručky nečítate?
Ja som prečítal Koncept Kontinua od Jean Liedloffovej, ktorá skúmala vývin ľudskej bytosti a knihu Vychovávame deti a rastieme s nimi od Naomi Aldortovej. Je to presne o tom, že máte počúvať svoje srdce a ono vás naučí komunikovať s vaším dieťaťom. Pretože nikto, ani najštudovanejší človek na svete, nepozná naše dieťa lepšie ako my. A každý je individualita. My to popierame aj v školskom systéme. Napríklad: človek, ktorý je veľmi šikovný vo fyzike, ale nejdú mu jazyky, prepadá z nemčiny. A už ho začnú sekať. Radšej nech je priemerný. Nepustia ho napríklad na nejaký výlet, že sa musí učiť nemčinu, lenže dieťa je dieťa a prestane ho baviť škola ako celok. Prestane ho baviť aj ten jeho talent, jeho nadanie. To mi na tom systéme prekáža: prebíjanie individuality, prehliadanie toho, že každý z nás je iný a že každý z nás je dobrý na niečo celkom iné. My však vyrábame priemerných ľudí, ktorí zvládnu všetko ako-tak a nič naozaj poriadne. Aj z vás chceli na škole urobiť niekoho priemerného?
Ja som bol priemerný celkom prirodzene. Prirodzene priemerný človek!
Cítili ste sa v tom dobre, ale ste už snívali, že raz prerazíte?
Mal som výhodu v tom, že som veľa športoval, takže som si vyberal športové školy a výučba sa ma vždy týkala menej, pretože som školu reprezentoval, mal som lepšiu pozíciu. Každý systém sa dá trošku "očúrať“.
Ktorý predmet vám išiel najlepšie?
No telocvik, ale bavila ma čeština. Darili sa mi slohy, ale gramatika mi dodnes robí problémy, ale češtinu mám rád a všímam si v nej – a skúšam – stále nové a nové veci.
V pesničkách máte často slovné hračky – prichádza to samo, alebo si nad nimi lámete hlavu?
Často si hovorím, že som ako blázon, ale ja to tam jednoducho cítim. Niekto cíti chémiu, ja cítim slová. Cítim, že nejaké slovo je vytvorené dvoma inými slovami. A hovorím si – ako to, že to už niekto nevidel predo mnou a ono si to naozaj nikto nevšimol.
Niekedy si to nevšimne ani pri počúvaní pesničky, musí si prečítať booklet.
Áno, je to skôr o pozornosti voči tomu jazyku.
Píšete rukou alebo do počítača?
Kombinujem to, ale mám úchylku – množstvo denníkov, ktoré si píšem rukou. Nedávno som si kúpil v Barcelone kožený denník, s ručným papierom a do toho píšem tušom.
Tak to sú už veci do múzea!
No to hej, rovno do múzea…
Ľahšie sa píšu veselé alebo smutné pesničky?
Závisí od toho, čo príde. To sa nikdy nevie.
A samotné meno Klus – súvisí to s tým, že športujete? Bol beh obľúbený vo vašom rode? Klusali ste?
Asi áno. Sme takí „rychlíci“. A všimnite si, klus je tiež taký priemer, to nie je šprint.
Celá vaša rodina je z Třinca?
Zatiaľ som nezisťoval, odkiaľ pochádza rodina…
Ale teraz je to móda…
To je zasa tá minulosť, načo to je?
Niekedy zistíte o svojich predkoch pozoruhodné veci, nezaujíma vás to?
Ja som zistil, že z maminej strany, strýko robil tento výskum, som potomok grófa Kolowrata, ktorý prepil celý svoj majetok. Takže z takéhoto som rodu.
Cítite niekedy jeho gény?
To viete, že áno. Po koncerte som koľkokrát Kolowrat!
So Slovenskom nemáte nič spoločné? Nezistili ste nejakých slovenských predkov?
Určite ich mám. To viete, všetci sme z Adama a z Evy, však? Iste aj v Hondurase mám príbuzných…
Poznáte Slovensko?
Spoznal som ho ako športovec, keď som tam často cestoval. Najčastejšie to bola Banská Bystrica. Tam sme mali spriaznený oddiel. S rodičmi sme chodievali na lyže do Tatier. Takže – Slovensko mám „zmáknuté“.
Ešte k pesničkám – z vášho repertoáru sa vymyká Pánubohu do oken. Aj na odborárskych demonštráciách v Prahe ju hrali. Neprekáža vám, keď váš text spolitizujú?
Ja som ju celkom prestal spievať, lebo sa úplne minula účinkom. Namieril som ju proti šomraniu a reptaniu, ale práve tým sa stala!
Takže ľudia môžu niekedy pesničku pochopiť celkom inak, ako je myslená?
No jasne! Ale v tomto prípade to bolo už také silné, a tak ma to mrzelo, že už ju nespievam. Nechcem v ľuďoch podporovať "nasranosť“. Chcem im ukazovať, že oveľa lepšie je byť šťastný – je to aj oveľa jednoduchšie. Človek na to použije menej energie.
Cítite sa lepšie medzi hercami alebo v kapele?
No, v kapele sa cítim strašne! Nie, to žartujem. V kapele sa cítim vynikajúco, sú to skvelí ľudia. Sme skôr zoskupenie priateľov ako kapela. Máme sa radi, radi spolu cestujeme na výlety a radi na tých výletoch spievame pre ľudí, a to je našou najväčšou devízou. Myslím si, že ľudia prichádzajú na naše koncerty nielen vďaka pesničkám, ale aj preto, že je nám spolu dobre. Vidia, že nás to baví a že to nie je kšeft.
Kšeft je potom čo? Na čom zarábate?
Tak ja si tým aj zarábam, ale to je iné.
Film je dobrý kšeft?
Ani nie. To je tak narovnako, ale pri filmovaní odpočívam. Pre mňa je to zmena. Ale nechcel by som byť hercom. Mám k nim veľký obdiv, že zvládajú to, čo zvládajú. Je ťažký údel byť hercom.
V čom je herectvo ťažšie ako to, čo robíte vy?
V herectve nemôžete byť sám za seba. Tam preberáte identitu iných ľudí a ešte máte nad sebou človeka, ktorý vám hovorí, ako to vlastne máte robiť. Nie je tam sloboda a ja potrebujem slobodu. Je to predsa prirodzené – vznikli sme z prirodzenej slobodnej vôle. Žijeme vo vesmíre slobodnej vôle, akurát si tu stále vymýšľame na seba pasce.
A vesmír si ako predstavujete?
Vesmír je organizmus a my sme bunka toho organizmu a sami sme vesmír. Bunka v bunke, je to nekonečný kolobeh.
Ale niekde koniec je.
Prečo chcete koniec? Koniec neexistuje. Napríklad smrť vnímame ako koniec, ale nie je to koniec. Prináša len ďalší z tých strachov, ktoré sú tu zasiate. Lebo smrť je skvelý strašiak: zomrieš a bude to hrozné!
A vojna – tej sa tiež netreba báť?
Ja dávam výpoveď zo všetkých vojen sveta! Nechcem s tým nič mať. Keby sme dali dokopy všetkých ľudí sveta, ktorí naozaj chcú vojnu, tak by som im to doprial. A niekde by som ich sústredil. Bolo by ich možno dvesto na celom svete. Preto stále premýšľam o tom, ako ich …
…izolovať?
To by bolo smutné, ale premýšľam o tom, ako je možné, že niekto prijme zbraň s tým, že pôjde niekoho zabiť. Títo ľudia keby sa zamysleli, budú konať inak. Keby to urobili ako v roku 1914, keď vyšli na Vianoce zo zákopov a urobili „mejdan“. Vtedy sa Boh dotkol zeme. Nemám rád vojnu. A vôbec – vojnou sa nedajú dosiahnuť dobré výsledky. Vojna nikomu neprinesie nič dobré.
Výrobcom zbraní vraj áno.
Prinesie im peniaze, ale ukážte mi niekoho, komu peniaze priniesli šťastie. Ide o to, aké kto uznáva hodnoty. V čom vidíme šťastie. My sme stále ešte v spoločnosti, ktorá vidí šťastie v peniazoch. Pokiaľ to budeme takto vidieť, tak budú aj vojny. Ale myslím, že ľudia pochopia, že toto nie je správna cesta.
Vo Svěrákovom filme Traja bratia hráte s ďalšou hviezdou českého hereckého a speváckeho neba Vojtom Dykom. Nežiarlite jeden na druhého? Ste rivali?
Vojta je podľa mňa najtalentovanejší a najkrajší chlap v Českej republike. Na čo siahne, to mu ide a ešte aj nádherne vyzerá. Na neho sa nedá ani žiarliť, je to čistý obdiv.
Aj on vás takto obdivuje?
To neviem… My sme spolu chodili na DAMU, on bol o dva roky vyššie. Ale tam sme sa už poznali.
Film režíroval Jan Svěrák – nediktoval vám príliš? Neobmedzoval slobodu?
Rozprávka je to krásna, lebo ju robil tím šikovných ľudí. Sú tam krásne pesničky, je to krásne spracované a Honza Svěrák je skvelý režisér, pretože je dobrý človek. Vie, čo chce, ale nie je uzurpátor, ktorý by cez svoju víziu nenechal jazdiť iný vlak. On rôzne vlaky, ktoré k nemu prichádzajú s hereckými inšpiráciami, dokáže prijať a zaradiť ich do svojho koridoru. To je dôležité a máloktorý režisér to dokáže.
Vy sám nebudete niekedy režírovať?
Nie. Ja nie som praktický človek. Nie som systematik. Mám vo veciach chaos.
Manželka to dá všetko do poriadku.
To nie, ja som Býk a ona je Vodnár, poletuje v ešte väčších výšinách.
Bývate v Prahe, ale keď pripravujete album, presťahujete sa na čas do prírody. Kde nachádzate dočasné bydliská?
Poslednú platňu sme točili v detskom tábore uprostred lesov v Posázaví. Bolo tam krásne, kuchárku sme mali z tábora, takže to bolo ideálne.
Viete variť?
Cestoviny s rôznymi vecami, ktoré mám po ruke.
Dáva vám úspech istotu, alebo ste niekedy aj neistý?
Úspech, kariéra vám nikdy nemôže dať istotu, lebo je vrtkavá. Ja považujem za úspech svoj rodinný život. Tam mám istotu.
Nebojíte sa, že to zakríknete, keď sa tak chválite svojím šťastím?
Prečo? To je len strach, ktorý vo vás vzbudzuje vaše okolie, ale ja sa nebojím. Zbavil som sa strachu. Na čo nám je strach? Vy sa chcete báť?
Nie, ale strach je určitá poistka, varovanie.
Poistka čoho? Keď sa niečo stane, tak ten strach príde a vyrieši to?
Pôsobí predtým…
Pôsobí tak, aby ste niečo neurobili, a to je práve jeho cieľom. Blokuje vás: neurob to, nemusí to vyjsť! Dopadne to zle! Ale ľudia sú potom nespokojní, žijú nespokojný život, lebo strach im hovorí: Neži, lebo budeš ľutovať! A oni sú smutní, že nežijú.
Podľa vás čo znamená žiť?
Užívať si každý deň, prežiť ho naplno. Mne sa napríklad začína deň krásne, dcéra mi skočí do postele a začne ma hrýzť na hrudi.
Už má zuby?
Ta má „zubu plnou hubu“! Je zubatá. Potom ju dám na nočník a idem sa osprchovať, ale radosť prežívam, už keď sa na mňa dieťa usmeje. Je mi jedno, či prší, alebo je slnko, každý deň je krásny a je úplne jedno, čo sa deje, každý deň je dobrodružný.
Ale môže vás „vytočiť“ nejaké nedorozumenie.
To je vždy s niekým a vy máte možnosť buď si to vysvetliť, alebo sa rozísť.
Politika vás „nevytáča“? Nevolali vás do nejakej politickej kampane?
Politika ma „nevytáča“, skôr ma inšpiruje k tomu, že sa už o ňu veľmi nezaujímam. Stále sa tam riešia tie isté veci. Tam ide len o ego. Volali ma do kampane, ale odmietam to rovnako ako reklamu. Necítim sa oprávnený radiť niekomu, aby používal prostriedok, ktorý používam ja, a podobne.
Ale keby ste boli v nejakej hroznej situácii?
Žeby som nemal peniaze? To nie je strašná situácia! Moje dieťa nepotrebuje peniaze.
Ale potrebuje jesť.
Ale no! Až taký neschopný nie som! Keby prestala táto moja kariéra, dokážem uživiť rodinu. Nechám sa zamestnať, asi by som nerobil kováča, taký zručný nie som, ale – bol by som dobrý barman.
Barman Kolowrat?
No a? Ja nemám strach. Na každého môže prísť životná kríza, ale ide o to, ako máte nastavené hodnoty. Ja skrátka reklamy robiť nechcem, a to z toho dôvodu, že človek nemá právo niekomu hovoriť, čo má robiť. A reklama je o tom. Keď budete používať náš prášok, budete mať oveľa lepšie vypranú bielizeň ako oni.
Máme už ďalší strach o vás: kam vás táto filozofia zaženie? Aby ste sa nemuseli pod tlakom života spreneveriť tomu, čo hlásate!
Nemusíte mať o mňa strach – zbytočne sa pripravujete o energiu.
