Sála Reduty je zaplnená, všetka česť vnímavému, po vetách potleskom nerušiacemu publiku. Dokonca aj ovácie postojačky nastanú vtedy, keď je to namieste.
Po ostatných troch dňoch neváham označiť BHS za festival zázrakov. Čo s Českou filharmóniou pod taktovkou Jiřího Bělohlávka predviedol uzbecký virtuóz Behzod Abduraimov (1990) v Prokofievovom Koncerte pre klavír a orchester č. 3 C dur, zatajovalo dych. Víťaz prestížnych súťaží ohromil famóznou technikou, v ohnivom tempe držal rytmus skalopevne v rukách, bohatstvo menlivých nálad v každej vete vykreslil farebným, dynamicky bohatým tónom. V Jiřím Bělohlávkovi a Českej filharmónii má Dvořákova Siedma symfónia najautentickejších interpretov. Nápaditý úvod večera, Fišerových Patnást listů podle Dürrerovy Apokalypsy, maľovalo atmosféru pohromy i nádeje.
Do kategórie už nežijúcich zázrakov možno zaradiť aj Leonarda Bernsteina, nenapodobiteľne prepájajúceho hudobné žánre. Divertimentom pre orchester otvoril Orchestre national de Lyon sčasti nekonfekčný večer. Inšpiratívny a optimistický dirigent Leonard Slatkin vypointoval rovnako orchestrálnu verziu Ravelovho Gašpara noci a Gershwinovho Američana v Paríži. V Korngoldovom Husľovom koncerte D dur sme sa opäť nadchýnali vrúcnou mužnou lyrikou a technickým majstrovstvom Renauda Capusona.
Edita Gruberová – to je fenomén sám osebe. Jej charizma je podložená nielen umením držať hlas v kondícii po 45 rokoch kariéry, ale rovnako schopnosťou bytostného stotožnenia sa s postavami. V prvej časti sa vrátila k Mozartovi (Konstanze, Donna Anna, Elektra), v druhej vdýchla život záverečným áriám belcantových hrdiniek (Belliniho Cudzinka a Donizettiho Anna Bolena). Stavy hraničného duševného rozpoloženia vyšperkovala bravúrnou technikou, strhujúcimi výškami a zimomriavky vyvolávajúcim výrazom. Hosťom večera bol talentovaný slovenský barytonista Richard Šveda, Slovenskú filharmóniu dirigoval Peter Valentovič.
