Mascagniho Priateľ Fritz sa objavuje na plagátoch zriedka. Nekrivdia mu. Po prototype verizmu, akým je Sedliacka česť, druhá skladateľova opera (dovedna ich napísal pätnásť a operetu navyše) sa vyjadruje zväčša lyrickým a nezáživne konverzačným slovníkom. Chabý text, neraz takmer triviálne a sladkasto nalinkovaná hudba, naberajú šťavu až v treťom dejstve.
Režisérka Dana Dinková rýchlo uverila Verdiho výroku o „idiotskom librete“. Z dvoch únikových ciest – buď ísť priamočiaro a modelovať zo simplexnej predlohy charaktery, alebo hľadať ilustračné barličky – si vybrala druhú. Fritzovi prisúdila bohémstvo, maliarsky salón a nahú modelku, javisko zaplnila tanečníkmi a deťmi, vykresľovala vidiny. Tým však väčšmi odpovedala na gýčové výzvy. Zmeniť v závere nohavičkovú postavu Beppeho na ženu nemalo žiadnu pointu. Ešteže hudba v poslednom dejstve graduje.
S partitúrou si statočne zmeral sily dirigent Marián Vach. Kde sa dalo, farbil, kde sa ozvala vášeň, orchester ňou sýtil. No zázraky sa v tomto diele (vrátane intermezza) nedejú. Zo sólistov česť premiéry obhajoval Michal Lehotský, ktorého tenor stupňoval titulný part do lesku výšok, dlhých fráz a vrúcnej farby stredov. Patrícia Macák Solotruková (Suzel) vlastní soprán menej vášnivý, navyše vrchnú polohu spieva silene a rozkolísane. Marián Lukáč vytvoril rolu Davida skôr komplexne, než upútavkou na čisto vokálny prejav. Sľubný, ale v polohách ešte nie celkom vyrovnaný mezzosoprán ukázala mladá Alena Kropáčková ako Beppe.
Vďačné premiérové publikum tlieskalo postojačky. Žiadne kritérium, u nás nepochopiteľné klišé. Či sa Štátnej opere v Banskej Bystrici oplatilo ísť do dramaturgického rizika, ukážu až reprízy.
Hodnotenie Pravdy: 3/5
Pietro Mascagni: Priateľ Fritz / dirigent: Marián Vach / réžia: Dana Dinková / scéna: Jaroslav Valek / kostýmy: Adriena Adamíková / premiéra: 17. októbra v Štátnej opere Banská Bystrica
