Lenka Dusilová: Strach je môj partner

Časť albumu v Hodině smrti ste nahrávali pred pôrodom a časť po ňom. Nebolo náročné ich previazať?

Nebolo. V hodině smrti je album o odvahe nebáť sa "usmrtiť” staré návyky, dogmy a stereotypy. Albumu predchádzalo katarzné obdobie, keď som musela opustiť miesto, ktoré som mala veľmi rada, aj človeka, s ktorým som toto miesto zdieľala. Spája sa to s krízou stredného veku, kedy si môžete urobiť medzisúčet a opýtate sa, či idete dobrým smerom. Keďže som sa v sebe dosť hrabala, uvedomila som si, že je veľmi dôležité vedieť opúšťať staré miesta, ak človeku neprospievajú, ak sa nemôže posúvať ďalej alebo na ceste zdržiava niekoho iného. Keď som sa odpútala, otehotnela som, a všetko zrazu dostalo zmysel.

Vaše muzikantské začiatky sa spájajú s festivalom a básňou Jiřího Wolkra. Zhudobňovali ste aj iných básnikov?

Môj o desať rokov starší brat je hudobník. Doma hrával na gitaru, improvizoval a zhudobňoval básne. Keďže som ho veľmi obdivovala, začala som sa po ňom opičiť. Mala som radšej temné básne od Františka Halasa alebo Arthura Rimbauda, aj keď som im v tom čase ešte úplne nerozumela. Keď som mala deväť, založila som rodinnú kapelu. S mamou, bratom a s kamarátmi sme chodili veľa do prírody, na rôzne festivaly so zameraním na folkovú, trampskú a bluegrassovú hudbu. No a raz som si na takom jednom malom festivale s Wolkrom vyskúšala aj pódium.

Mama sa kvôli tomu, aby ste mohli spievať, presťahovala do Prahy. Vždy vás podporovala?

Pochádzam z Karlových Varov a keď som mala jedenásť, dostala som možnosť spievať v detskom speváckom súbore Bambini di Praga. Mama mala blízko k hudbe. Keď bola mladšia, spievala v kapele, hrala na husliach a v divadle malých javiskových foriem. Nemohla však svoje sny realizovať, lebo vyrastala len s babičkou. Mama jej zomrela, keď mala dva roky, a otec, kapitán Sovietskej armády, odišiel aj s armádou skôr, ako ho spoznala. Babka nemala peniaze na konzervatórium, kde by študovala hru na husliach.

Vkladala mama do vás svoje nenaplnené ambície?

Neprojektovala ich do mňa nasilu. Skôr sledovala, čo ma bude baviť a podporovala ma v tom.

Mali ste pred svojím prvým vystúpením strach?

Mala som trému. Vystupovala som na festivale v Habartove, neďaleko Sokolova. Na pódiu som stála po prvý raz v živote, nikdy predtým som nedržala v ruke mikrofón. Už v prvej pesničke som mala po dvoch vetách okno a rozmýšľala som, či nebude lepšie utiecť. Keď niekto zavolal: Nič to, pokračuj! upokojila som a začala som znovu. Strach je môj celoživotný partner. Neznášam ho a stále s ním bojujem.

Aj dnes, pri koncertovaní pred tisíckami divákov?

Posledné roky som sa celkom upokojila. Mnohých obáv, ktoré mi prekážali v živote, som sa zbavila. Kedysi ma veľmi trápilo, že robím muziku, ktorú milujem, ale na pódium idem so strachom – z ľudí aj z toho, že to pokazím. V posúvaní hraníc – hudobných aj životných, však strach funguje ako celkom dobrý hnací motor.

Prečo sa teda vraciate na pódium, čo vám to dáva?

Je to asi nejaký program, ktorý mám v sebe odmalička – hľadať melódie a predvádzať sa. Aj napriek tomu, že som dosť hanblivá a že sa dokážem otvoriť ľuďom len vtedy, keď sa cítim bezpečne. Až nedávno som prišla na to, že hudba je pre mňa určitá forma terapie. Môj život, moja povaha aj tie strachy sú vlastne mojou inšpiráciou. Kedysi som prostredníctvom hudby hľadala uznanie, dnes v nej dávam na prvé miesto skutočné emócie.

Uznanie v práci aj vo vzťahoch hľadajú skôr muži ako ženy. Mali ste v puberte problém so svojím ženstvom?

Jaj, tak to bola v puberte moja slabá stránka. Nevážila som si samu seba, mala som veľa „mindrákov", dlho som si k sebe hľadala cestu. Niekedy som bola dokonca deštruktívna. Čo už. Jedného dňa som si uvedomila, že problém nie je v mojom okolí, ale vo mne. Všetko do seba krásne zapadá a som rada, kým som.

Odkedy je vám dobre v koži ženy?

Najsilnejší bol pre mňa prerod, ktorý prišiel s pôrodom. Som pyšná na to, že som to dokázala a že ženy majú takú krásnu schopnosť priviesť na svet dieťa.

Ovplyvnilo vaše materstvo hudbu či koncertovanie?

Dodalo mi to väčšiu istotu. Nezaoberám sa nepodstatnými vecami, ktoré hudbu a koncertný svet sprevádzajú. Neinvestujem energiu do zbytočných vecí, nevysedávam v krčmách a neriešim povrchnosti. Milujem koncerty a hudbu, ktorú robím. Vždy sa teším, že sa vrátim k synovi Edwardovi a budem sa mu venovať. Samozrejme, som občas viac unavená, ale nie je to také zlé.

Baví vás rozprávať o deťoch, o materstve?

Myslím, že materská komunita je pre ženy veľmi dôležitá. Aj napriek tomu, že som staršia prvorodička a veľká začiatočníčka. Kamarátky mi v mnohom pomohli, najviac po pôrode.

Rodili ste doma v prítomnosti pôrodnej asistentky. Takýto pôrod sa dá v Česku naplánovať?

Môžete rodiť doma, ale bez odbornej asistencie. Tú štát nepovoľuje. Neplánovala som ostať doma. Chcela som rodiť v nemocnici so svojou pôrodnou asistentkou, aby som v krehkosti, ktorú v sebe mám, nepodľahla nátlaku a zbytočným lekárskym intervenciám. Lenže pôrod sa rozbehol veľmi rýchlo a dobre a v tú chvíľu to bolo najlepšie rozhodnutie. Synčeka som nakoniec odrodila pod dohľadom mojej pôrodnej asistentky.

Nemali ste strach z komplikácií?

Nie, nemala. Mala som pri sebe odborníčku fundovanú na prirodzený pôrod, ktorú som navštevovala celé tehotenstvo a verila som jej. Naopak, bol to silný zážitok, ktorý ma zbavil strachu z pôrodu a dogiem okolo neho – že je to nutné zlo, ktoré si musí žena pretrpieť, že je to nepríjemná operácia, že prirodzene sa rodilo len v stredoveku. Vďaka domácemu prostrediu som prevzala zodpovednosť za seba a svoje dieťa, zažila som ho v prítomnosti pôrodnej asistentky a mamy, ktoré mi posunuli svoje skúsenosti, a od začiatku som mohla byť so svojím synom. Samozrejme, nič nie je čierno-biele. Rodiť doma môžu len skutočne zdravé ženy pod odbornou starostlivosťou.

Odporcovia pôrodov doma tvrdia, že sa spája s veľkým rizikom. Mali ste kritikov?

Stále na nich narážam. Domáce pôrody spoločnosť rozdeľujú, pretože o tejto téme je u nás, na rozdiel od vyspelej Európy, málo úplných a neskreslených informácií. Rodiť doma je extrémne rozhodnutie, pôrodné domy s nadväznou sekundárnou starostlivosťou by mohli byť dobrou alternatívou pre nerizikové tehotenstvá a zdravé ženy. U nás to legislatíva nepovoľuje. Žena si môže zvoliť pôrod doma, ale bez odbornej asistencie, ktorá je protiprávna.

Keby ste otehotneli, išli by ste opäť touto cestou?

Neviem, či by som chcela znovu rodiť doma, ale rada by som rodila prirodzene. Ak by to dovolil zdravotný stav dieťaťa a mňa. Domnievam sa, že v rámci zdravotného poistenia sa dá rodiť aj v iných európskych krajinách, kde sú možnosti oveľa širšie.

Ako sa zmenili vaše večery s malým dieťaťom?

No zmenili, keďže Edward musí chodiť spať medzi siedmou a pol deviatou. Na koncertoch ma sprevádza mama alebo pestúnka, ktoré mi s ním pomáhajú.

Na to, že ste časť druhej platne Baromantiky nakrúcali počas tehotenstva a časť po pôrode, dali ste jej dosť temný názov – V hodině smrti…

Je zdanlivo temný. Nie je to však platňa o umieraní, ale o tom, aby sa človek nebál byť sám sebou, prejsť tmou, aby nežil v dogmách a prijal prirodzený tok života. Jednoducho nebyť mŕtva za živa.

Čo vám pomohlo v tom prerode? Hľadáte odpovede v ezoterickej literatúre a v mágii?

Chvíľu som chodila k psychológovi a pomohla mi aj kniha Carla Junga – Duša moderného človeka, ktorá ma inšpirovala aj k názvu albumu. Knihu som našla u bývalého priateľa a otvorila presne na stránke, ktorá mi ponúkala odpoveď na otázky, ktoré ma trápili. Nie sú to žiadne kúzla, tak to jednoducho funguje, len treba mať otvorené oči.

Skladba Baromantická na albume Baromantika hovorí o dôležitom tajomstve predkov, ktoré ovplyvňuje náš život. Máte aj vy v rodine také tajomstvá?

Každá rodina má svoje tajomstvá. Rodičia urobia nejaké rozhodnutie, nepovedia deťom úplnú pravdu o niečom, čo sa ich týka. Napriek tomu to nejakým spôsobom formuje život detí, ktoré po pravde pátrajú a intuitívne si skladajú mozaiku. Tak ako v skladbe Baromantická sedia pri umierajúcich rodičoch a čakajú, či im to tajomstvo, ktoré je pre nich veľmi dôležité, prezradia alebo si ho zoberú so sebou na druhý svet. Rodinný obraz si však môžeme vyskladať aj sami, bez bezprostrednej konfrontácie, to je moja osobná skúsenosť.

Nemusíme chodiť okolo horúcej kaše. Vy ste v tejto skladbe analyzovali vzťah k otcovi, ktorého nepoznáte. Ako to dopadlo?

Vyrastala som s mamou a bratom a otec mi podvedome chýbal. To ovplyvnilo moje vzťahy s partnermi, na ktorých som sa nezdravo upínala. Postupne som si vyriešila, kam patrím, kto je moja rodina. Mená sú dôležité len pre mňa. Pomohli mi úprimné rozhovory s mamou.

Zaujímalo vás, aký bol otec a čo ste po ňom zdedili?

Samozrejme, že ma to zaujíma, ale ja ho nepoznám. Z mojej povahy môžem len tušiť, aký by mohol byť.

Nebojíte sa otvárať trináste komnaty?

Je to veľmi zvláštne. Pre mňa je veľmi dôležité byť v hudbe pravdivá, ale otvorene hovoriť mi, naopak, robí problém. Najmä vtedy, keď sa necítim silná alebo mám rôzne nálady.

O svojej drogovej minulosti však hovoríte otvorene. Pripravujete sa už teraz na to, čo poviete synovi, ak sa vás na to opýta?

V tejto chvíli som presvedčená, že áno. Je to môj život, ktorý mám rada, a ktorý ma formoval. Som taká, aká som, len vďaka svojim skúsenostiam. Som jeho mama a nebudem nič predstierať.

Ešte stále je vo vás nepokojná duša, neprestajne niečo hľadajúca?

Nerada som na jednom mieste, keď mám byť doma pár dní, už sa teším, že niekam s Edwardom vypadneme. To isté platí aj pre hudbu. Neviem si predstaviť, že by som hrala dokola jeden repertoár. Baví ma pohyb, objavovanie a skúšanie.

Vyskúšali ste si spoluprácu s mnohými muzikantmi. Podľa čoho si ich vyberáte?

Niektorí oslovia mňa, chcú ma nejakým spôsobom „zneužiť“. Som otvorená. V hudobnom svete sa už pohybujem dlho a spolupráca vzniká spontánne. Som veľmi rada, že sa mi splnili aj sny. Zaspievala som si s kapelou Květy, najsilnejšie boli zážitky so skupinami Lucie a Čechomor. To boli veľké koncerty, ktoré už asi nezažijem.

Vrchol vášho rockového života sa spája s kapelou Lucie. Aké bolo zahrať si s nimi opäť po desiatich rokoch?

To bolo super. Keď som videla tie davy ľudí, uvedomila som si, že to je asi posledný raz.

Hosťovali ste aj na pilotnom single k albumu Václava Neckářa Na rafandě. Ako sa vám s ním nahrávalo, nakrúcalo a tancovalo v klipe?

Bola to fajn spolupráca. Je to veľmi milý, pozitívny, slnečný človek s príjemnou energiou. Som dojatá, ako sa podaril jeho comeback, že dokázal odolať žralokom šoubiznisu a vytvoril nádherné pôvodné skladby. Som vlastne pyšná na to, že som si s ním mohla zaspievať.

Pri nahrávaní projektu Baromantika Live at Café ste dali prednosť intímnemu prostrediu kaviarne. Je vám bližšie ako obrovské štadióny?

Mám rada jedno aj druhé. Pri hraní s kapelou sa musím koncentrovať na ostatných členov, naladiť na spoločnú vlnu a emócie. Je to iná energia. Keď hrám sama, som slobodnejšia, môžem improvizovať, nebrať ohľad na nikoho, ale viac sa odhaľujem.

Ako vnímajú muži vašu plachosť a uzavretosť?

Neviem, či som až taká plachá, to by ste sa museli opýtať môjho partnera. Rozhodne to so mnou nie je jednoduché. Aj keď v spoločnosti ľudí, ktorých nepoznám, som trochu iná, ako doma, v bezpečí. Každý sa pozerá na ostatných svojou optikou. Pre mňa je dôležité, aby ma partner prijímal takú, aká som. Aby mi toleroval to, že robím hudbu a svojím spôsobom som sebec.