O bratislavskej rodáčke píšu ako o malom mozartovskom zázraku. Švagriná Miroslava Dvorského vystupovala na tých najprestížnejších operných scénach sveta od Paríža cez Monte Carlo, Brusel až po Japonsko. Spievala v Carnegie Hall aj v Sixtínskej kaplnke. Nedávno očarila v hite kapely Queen Barcelona, ktorý si zaspievala na koncerte Fragile. A už 7. augusta vystúpi v rámci festivalu Viva Musica! s áriami Mozarta a Myslivečka v bratislavskom Dóme sv. Martina.
Ako trávia leto operní speváci? Na operných festivaloch? Alebo máte čas aj oddychovať?
Obyčajne sa snažím naplánovať si aspoň mesiac voľna vkuse. Tento rok som však dostala krásnu ponuku na festival do Rakúska, tak som ju prijala, potom prišla druhá ponuka do Španielska, tretia do Bratislavy, takže mi to úplne rozbilo prázdniny. Ale mala som voľno aspoň dva týždne na začiatku júla a na konci augusta budem mať tri týždne, to nie je zlé.
A ako relaxujete? Venujete sa športu alebo chodíte po pamiatkach?
Boli sme v Chorvátsku, kde som týždeň ležala na terase, len som zbehla do mora, vykúpala sa, čítala si a inak som nerobila nič. Naozaj nič. Až na deviaty či desiaty deň sme si urobili bicyklový výlet, dovtedy som potrebovala úplne vypnúť.
Raz ste spomínali, že ste si splnili sen a navštívili ste Picassovo múzeum v Paríži, tešili ste sa zo Chagallovej výstavy. Ani v čase voľna nevynecháte umenie?
Keď som v zahraničí, snažím sa dopĺňať si vedomosti, nasať atmosféru, ale obyčajne je človek taký koncentrovaný na svoju prácu, že na to vlastne nie je veľa času. Radšej si pobyt o tri-štyri dni predĺžim, aby som stihla dané mesto spoznať. Síce tam žijem ako domorodec, prenajmem si byt, ale spoznanie histórie a pamiatok si vyžaduje čas. Ak ide o operné produkcie, tak som v každom meste obyčajne dva až dva a pol mesiaca. Rada sa vraciam do New Yorku, často som pracovne v Bruseli, milujem Rím, Barcelonu.
Foto: BERND UHLIG
V nejakom staršom rozhovore ste povedali, že u nás ste sa často stretávali so snahou nacvičiť všetko čo najrýchlejšie. Ešte stále platí, že v zahraničí sa skúša intenzívnejšie?
Vždy závisí od dirigenta, ako si skúšanie určí. Ale mám dobré skúsenosti z Prahy aj Bratislavy, kde bol dostatočný počet skúšok. Ja skúšam rada. Dokonca mám radšej proces skúšania a hľadania, to je zábavnejšie a napínavejšie ako samotný koncert.
Ako cvičíte pred vaším najnovším recitálom Mozartových a Myslivečkových árií? Vyžaduje projekt Decade menej skúšania ako opera, kde spolupracujete s väčším počtom ľudí?
Mám pred sebou ešte dva závažné koncerty, takže sa sústreďujem na ne, ale posledný týždeň pred Dekádou už bude ťažisko len na nej. Sama som si vyžiadala o deň viac skúšok s orchestrom. Cédečko Decade sme nahrávali pred rokom, predsa len je to už dlhší čas. Keď sa vraciam k repertoáru, ktorému som sa intenzívne venovala, mnohé veci sa vyjasnia, vykryštalizujú. Áriám obyčajne odstup prospeje, lepšie sa usadia. Teším sa, že budem mať dosť času vyskúšať si program s orchestrom. Najskôr budeme korepetovať s dirigentom, osviežovať árie a tri dni skúšať s orchestrom.
Recitál Decade odznie v bratislavskom Dóme sv. Martina. Je to pre vás výnimočný priestor?
Áno, a dosť netypický. Sú to svetské árie, spievam o láske, vášňach, veľkých emóciách, tak som zvedavá, ako sa to prepojí s tým priestorom. Mám trochu inú predstavu o Dóme sv. Martina, ale možno budem milo prekvapená. Nerobím si starosti o akustiku, tá tam bude určite príjemná.
V dóme je pravdepodobne iná akustika ako v klasických koncertných sálach.
Áno, ale niektorý chrám je akusticky priaznivý a iný celkom nepoužiteľný. Problematické sú veľké katedrály. Asi pred piatimi rokmi som spievala v nemeckom Kolíne benefičný koncert v katedrále – Veľkú c-moll omšu, a akustika bola strašná. Stáli sme na kríž, v snahe zlepšiť ju, ale nepodarilo sa to. Dozvuk bol asi sedem sekúnd…
Môžete povedať, že vzhľadom na nevhodnú akustiku niekde nevystúpite? Alebo ste v Kolíne zobrali do úvahy charitatívny rozmer?
Áno, bolo to pre charitu, katedrála bola zaplnená do posledného miesta, ťažko by sme našli podobne veľké miesto, možno štadión, ale organizátorom šlo o zachovanie pietnej atmosféry…
Rada vystupujete v kostoloch alebo uprednostňujete koncertné sály?
Závisí od repertoáru či podujatia. Vystúpenie v kvalitnej koncertnej sále je vždy zážitok.
Priblížite, ako vznikol projekt Decade?
Pred rokmi som zostavovala iný program a hľadala som neznáme, málo hrané árie. Václav Luks ma priviedol k Myslivečkovi, priniesol celý kufor jeho opier. Bola som zaskočená, lebo som nič z toho nepoznala, hoci o Myslivečkovi sme sa učili v škole. Prekvapilo ma, aká je to kvalitná hudba. Napadlo mi, že by bolo zaujímavé porovnať jeho árie s Mozartovými. Mám to aj kdesi v poznámkach: spojiť Mozarta a Myslivečka. A potom sa v pražskom Národnom divadle pripravovala Myslivečkova opera a tá tieto myšlienky oživila. Dirigent Zdeněk Klauda mi vyrazil dych, keď sa ma opýtal, či by som o takýto projekt nemala záujem. Akurát výber zúžil na desať rokov – porovnávame tvorbu Mozarta a Myslivečka v rámci dekády 1771–1781. Pre mňa to bolo napínavé. V Myslivečkovi je jedna scéna, o ktorej by som prisahala, že ju napísal Mozart. Myslím, že sme zostavili pekný výber árií.
Foto: archív Simony Houda-Šaturovej
Takže o áriách ste sa bavili spoločne?
Zdeněk urobil predvýber, priniesol mi štós nôt, kde bolo asi 50 árií. Z nich sme vybrali. Ku každej Mozartovej árii máme nejakú od Myslivečka ako protiklad.
Cédečko Decade ste krstili vlani v novembri, aké ste mali ohlasy?
Priletela som do Prahy iba na ten jeden deň, ale regulárny koncert s týmto repertoárom bude mať v Dóme sv. Martina vlastne premiéru. Teší ma, že ohlasy na CD sú veľmi priaznivé.
Viackrát ste v minulosti spomínali, že na konzervatóriu ste mali ťažké obdobie, nesadli ste si s pedagógom, no napriek tomu ste účinkovali na koncerte Viva Konzerva na počesť 95 rokov bratislavského konzervatória. Nezanevreli ste naň?
Nie, celé štúdium dobre dopadlo, presadilo som si svoje priania. Koniec dobrý, všetko dobré. Bol to pre mňa impulz k tomu, aby som si dávala pozor, aby som nikdy nezaspala na vavrínoch. Keď človek spieva, v priebehu rokov sa mení a je nutné na tie zmeny reagovať. Nové postavy, nové party prinášajú nové úskalia, ktoré treba zdolať. Vtedy treba byť k sebe úprimný, pozorovať, či to ide tak, ako má, či je hlas uvoľnený, či dýcham tak, ako mám. To bolo posolstvo z konzervatória, že všetko je na niečo dobré.
Uvedomili ste si to už ako študentka konzervatória?
Áno. Spevák musí byť stále v strehu, lebo nemá v ruke hudobný nástroj ako klavír alebo husle. Každý deň máte iné pocity, vplýva na vás aj to, ako sa vyspíte. Musíte vedieť, ako pracovať.
Zaujímavé je, že nepochádzate z hudobnej rodiny, k hudbe ste sa dostali vďaka staršej sestre Kataríne. Snažili ste sa jej vyrovnať alebo ste ju obdivovali?
Veľmi som ju obdivovala, milovala. Keď som ju začala viac vnímať, už krásne hrala na husliach. Ešte keď bola malá, náš sused hudobník mame odporučil, aby dala Katku na klavír, lebo pekne spieva. Moja mama bez toho, aby sa s niekým poradila, hneď kúpila klavír. Na skúškach jej povedali, že má veľmi dobrý sluch a mohla by hrať na husliach, takže klavír ostal doma nevyužitý. Ja som k sestre túžobne vzhliadala, chcela som hrať ako ona. Dostala som svoje prvé husle, ale nepáčilo sa mi, čo z nich vychádzalo, a jedného dňa som ich zo zlosti rozsadla.
Foto: BETTINA STöSS
Lákalo vás hrať na husliach alebo to bol skôr obdiv k sestre?
Neviem, možno som sa chcela podobať sestre. Ale veľmi sa mi páčila predstava chodiť na husle. Tak keď som už husle mala rozsadnuté, chodila som s prázdnym puzdrom po byte a hovorila som, že chodím na husle. Ale nakoniec som si husle vyprosila a chodila som na ne osem rokov.
Kdesi som dokonca čítala, že ste si na tie husle položili vankúšik, aby to nebolelo. Páčilo sa mi, že tak myslíte na husle, aby sa im niečo nestalo…
Nie husliam, mne aby sa niečo nestalo. Už ako štvorročná som vedela, že tie struny by mi mohli ublížiť. Presne si to pamätám.
Máte za sebou vystúpenia na prestížnych scénach, spievate v Kráľovskej opere v Bruseli, v Paríži, v Carnegie Hall, spievali ste v Sixtínskej kaplnke pre pápeža Benedikta XVI., ale priznali ste: Keď sa ocitnete vo svete, predovšetkým zistíte, že tam na vás nikto nečaká. Bolo to nepríjemné poznanie alebo ste to očakávali?
Svet opery a koncertov je čím ďalej, tým tvrdší biznis. Za vami stojí sto ďalších sopránov, ktoré by mohli odspievať koncert. Takže musíte odvádzať stopercentný výkon, byť vždy pripravená, flexibilná, komunikatívna, aby ste ho obhájili. Až potom prídu ďalšie ponuky a aj agentúra pracuje na tom, aby vás presadila. Ale ten úplný začiatok je ťažký.
Neočakávali ste však, že prídete a všetci padnú na zadok?
Nie, nie, moja kariéra bola veľmi pozvoľná. Nikdy som nebola súťažný typ, súťaže ma deprimovali, spievanie pred prázdnou sálou nebolo nič pre mňa. Cestu som si vyšliapala inak, aj môj hlas dozrieval dlhšie. Mala som však šťastie na dirigenta Leopolda Hagera, s ktorým som robila koncerty v Prahe. On zavolal mojej mníchovskej agentúre a povedal: Tú musíte mať. Takto sa to pred desiatimi rokmi začalo, mala som už po tridsiatke.
V opere asi neplatí, že sa musíte presadiť do určitého veku, či áno?
Nie, nemôže to platiť. Dokonca som sa teraz dozvedela, že ženy by vraj do 35 rokov ani nemali spievať na scéne. Dalibor Jenis citoval akéhosi talianskeho maestra. Možno na tom niečo je, hlas potrebuje viac času. Teraz sa cítim veľmi dobre, tak dobre sa mi nikdy nespievalo. Našťastie som si nezničila hlas na postavách, ktoré neboli pre mňa, keď som mala 25 rokov. Vo svete často vidíte, že mladé dievčatá idú do ťažkých postáv a potom sú za dva roky zničené.
Sú na vine priveľké ambície? Alebo len nevedia správne posúdiť situáciu, nikto im neporadí?
Je to viac vecí pohromade, nevedia to posúdiť, nadšený mladý človek chce hneď úspech. Najsmutnejšie na tom je, že dnes už v operách neexistujú intendanti alebo dirigenti, ktorí by nad mladými spevákmi držali ochrannú ruku. Niekto, kto by im povedal, že k týmto postavám sa musia prespievať. Sú výnimky, ale väčšina hlasov potrebuje čas, aby bol spev ľahký, netlačilo sa na hlas. Potom človek vydrží dlhšie v dobrej kondícii.
Nad vami držal niekto ochrannú ruku?
Ja som bola zvláštna v tom – možno práve pre skúsenosť z konzervatória – že som na seba bola veľmi prísna, kritická, mala som rešpekt. Prvú rolu som odmietla, keď som mala okolo dvadsať rokov, tesne po škole. Dostala som ponuku z Rakúska na nahrávku opery Zaide. Poznala som ju a vedela som, že na to nemám. Zaspievala by som to, ale nie tak, ako by som si to sama predstavovala. Samozrejme, vždy som mala okolo seba ľudí, s ktorými som mohla konzultovať. Ale vždy som mala v hlave akýsi zdvihnutý prst, aby som brala ponuky primerané môjmu hlasu a schopnostiam.
Nebolo to aj tým, že vaša sestra Katka a švagor Miroslav Dvorský k vám boli v začiatkoch kritickí?
To je tiež možné. Sestra bola nesmierne kritická, myslela to, samozrejme, v dobrom. V roku 2007 som spievala koncert v Bratislave s BBC orchestrom a Katka prišla za mnou, že je na mňa hrdá. To bol krásny pocit po toľkých rokoch.
Spievali ste aj s Pavlom Bršlíkom, ktorý podobne ako vy urobil veľkú kariéru v zahraničí, no doma ho dlho nikto nepoznal. Odišiel do Marseille, pretože ho neprijali na bratislavskú VŠMU, a dnes je miláčikom nemeckého operného publika. Svedčí to o tom, že doma nikto nie je prorokom?
To je základné pravidlo a neplatí iba pre Slovensko, hovoria to aj umelci z iných krajín: niekedy sa človek musí presadiť najskôr v zahraničí. Ja som po konzervatóriu nechcela ísť na vysokú školu, bolo mi jasné, že musím odísť z Bratislavy. Bola som dva roky štipendistkou Hudobného fondu a chcela som ísť študovať do Salzburgu. Ale skôr ako k tomu mohlo prísť, som sa v Prahe zoznámila s jednou veľmi zaujímavou korepetítorkou, docentkou Soňou Kresákovou. Bolo to pre mňa také zásadné stretnutie, že som sa rozhodla oželieť Salzburg, kde by som nevedela, ku komu by som sa dostala.
Ako ste vedeli, že toto je ten správny človek, ktorý vám rozumie?
Pedagógovia majú veľmi špecifickú reč, rozprávajú v obrazoch, ako si „ohmatať“ hlas a rezonancie. Jej som od prvého okamihu rozumela, ona niečo povedala a ja som cítila hneď zmenu. A navyše, vtedy som mala hrôzu z výšok. Po krátkom čase u nej som získala vo výškach istotu a celkom sa to otočilo. To rozhodlo.
Kdesi som sa dočítala, že rada záhradníčite, máte vzťah ku kvetom. Máte aj vlastnú záhradu?
Áno, máme dom pri lese a záhradu s krásnym výhľadom. Stále som však na cestách a záhrada nevyzerá celkom podľa mojich predstáv, ale les to istí. Už mám v záhrade dve veľké čerešne, jablone a veľký záhon kvetov.
Okrem toho vraj rada čítate Hesseho a Tatarku.
Mala som obdobie, keď som si kúpila komplet Hesseho dielo a bola som v ňom zahrabaná. Najradšej som mala Dom so sklenými perlami. Nemeckí priatelia ma zásobovali originálmi a ja som si ich rada porovnávala s českým prekladom. Teraz je mojou srdcovou záležitosťou Haruki Murakami.
Váš manžel je „ajťák“, a vďaka tomu, že má vlastnú firmu, môže cestovať po svete s vami. Je to výhoda?
Pracoval v americkej firme a skoro sme sa nevideli, býval v práci do deviatej. Teraz si je vlastným pánom a ja som z toho nadšená. Navyše prebral veľa aktivít, o ktoré som sa dovtedy musela starať ja – napríklad moju webovú stránku a facebook. To je príjemné. Na operu má veľmi dobré uši a má veľmi zaujímavé poznámky – na mňa aj na kolegov. Viem, že mu môžem veriť. Vyjadrí to svojím jazykom, ktorému za tie roky už rozumiem.
Komentuje spev alebo skôr veci, ako vyzeráte, čo máte na sebe či ako stojíte?
Ako vyzerám, to komentuje skôr moja mamička, tá ma vždy komplet rozoberie. Manžel sa vyjadruje k spevu, ako to znelo, čo ho zaujalo.
Aj sa v poznámkach k spevu niekedy zhodne s vašou hlasovou pedagogičkou?
Dosť často sa to podarí. Momentálne spolupracujem s Margreet Honigovou z Amsterdamu. Raz sme spolu pracovali u nás doma a manžel si k nám prisadol. Po hodine sa priznal, že vôbec netuší, o čom sme sa rozprávali. Pritom hovorí skvele nemecky. To je práve ten spevácky slovník. Ale sám počul rozdiel, keď som niečo zaspievala po jej pripomienkach.
Žasol, že je to iný svet?
Áno, ale jeho mamička mala veľkú lásku ku klasike, brávala ho na koncerty. V opere bol iba raz a robil také vylomeniny, že ho po druhom dejstve radšej odviedla. Napríklad spieval so speváčkou, vyzul si topánky. Spätne si uvedomil, že to bol Rigoletto. A prvé predstavenie, ktoré videl so mnou, bol tiež Rigoletto, takže kruh sa uzavrel.
Takže ste ho očarili v Rigolettovi?
Nie, očarila som ho v metre. Bolo to veľmi romantické. Mal služobné auto, vôbec nejazdil metrom. Ani ja som neplánovala ísť metrom, ale práve začalo pršať, tak som doň zamierila. Išla som vedľa neho na eskalátore, najskôr si všimol moje topánky, boli semišové, talianske. Potom ho zaujali moje dlhé rozpustené vlasy, a keď som čakala na peróne, uvedomila som si, že niekto chodí okolo mňa. Prišiel za mnou a opýtal sa: Slečna, môžem vás niekedy pozvať na kávu? Sama seba som prekvapila, keď som mu odvetila: A prečo nie teraz? Síce som ho na chvíľu vyviedla z miery, ale nakoniec sme strávili asi dve hodiny pri káve. Keď sme sa rozlúčili, pomyslela som si: toto je on.
Pre operných spevákov býva veľkou témou jedlo, často si navzájom vymieňajú recepty. Pavol Bršlík si vymieňal s Annou Netrebko recept na guláš. Aj vás jedlo zaujíma?
Keď sa na niektorých pozriete, chápete, že jedlo milujú. Ale dnes sa všetci snažia udržať si peknú postavu a vymieňajú si skôr recepty, ako chudnúť a kde cvičiť. Zažila som však jednu nádhernú produkciu v Aténach a tam sme sa všetci tak skamarátili, že keď nebolo predstavenie, vždy niekto varil a robil párty. Trávili sme tam aj Vianoce, mala som končiť pred Štedrým dňom, ale 23. decembra mi povedali, že kolegyňa ochorela a musím zostať. Najskôr som bola nešťastná, ale spoločný Štedrý večer oproti Akropole bol neopakovateľný. A recepty z tejto produkcie varievam dodnes.
Máte vraj aj peknú historku o obede s bhutánskou kráľovnou, porozprávate nám ju?
Netušili sme, že obedujeme s kráľovnou. To bolo v Španielsku, na festivale v Granade. Po raňajkách mi volal hlavný sponzor, že by nás sólistov chcel pozvať na obed, lebo koncert sa začínal až večer o jedenástej. Jediná jeho podmienka bola, aby sme prišli načas. Sľúbila som to, ale keď som prišla k reštaurácii, už tam čakali ďalší kolegovia a všetci sa čudovali, že reštaurácia je zamknutá. Otočili sme sa a šli naspäť do hotela, že je to asi chyba. Bol s nami aj dirigent Eschenbach, ktorý bol hladný, tak sme začali organizovať náhradu. O chvíľu telefonát do hotela, vraj kde sme. Netušili sme, že máme v reštaurácii zazvoniť. Sponzor bol taký nahnevaný, že nikoho nikomu nepredstavil. Mňa usadil oproti otvoru klimatizácie, z ktorého fúkal ľadový vzduch. Bola som nahnevaná, ako sa správa, a postavila som sa, že tu sedieť nebudem. Išla som si sadnúť na iné miesto, kde nefučalo. Tam sedela veľmi milá dáma, predstavili sme sa menom, bavili sme sa, z druhej strany sedel veľmi zaujímavý archeológ, viedli sme pútavú debatu. Stále som sa tej dáme pozerala na jej krásne šperky. Hovorila som si, že bude asi neskutočne zámožná. Keď bolo po obede a stáli sme už vonku, ktosi sa ma opýtal: Viete, s kým ste obedovali? S kráľovnou Bhutánu. Našťastie sme sa ešte videli po našom koncerte, keď nás pozvala na španielske flamenco a všetko sme si mohli vysvetliť. Bola naozaj veľmi milá.
Podobných príhod máte viac, inokedy vás zasa hostila sesternica Che Guevaru.
Áno, to bolo tiež veľmi zaujímavé. A tiež tajomné. V divadle na skúške sme dostali lístočky, že na druhý deň sme pozvaní na večeru. Viezli nás kamsi ďaleko. Nielen pre nás, ale aj pre divadelníkov z Teatra Colón v Buenos Aires to bolo veľmi netradičné.
V argentínskom Teatre Colón ste vraj zažili neskutočne dobré prijatie od publika. Ten zážitok vraj prekonalo len to, keď vás režisér nechal spievať árie, sediac na hojdačke šesť metrov nad pódiom… Dá sa to vôbec prekonať?
Zatiaľ je to naj, je to relatívne nový zážitok spred roka. Samozrejme, istili ma. Asi rok vopred sa ma z divadla pýtali, či nemám problémy s výškou. Už ako dieťa som milovala všetky kolotoče a podobné atrakcie, takže som dúfala, že s tou hojdačkou nebudem mať problémy. Robila sa aj technická skúška. Hojdačka sa hojdala len tam, kde som sa naklonila, ale to mi potom nebolo dosť, ja som sa poriadne rozhojdala nohami. Režisér Robert Carsen bol nadšený. Bol to pre mňa oslobodzujúci moment. Árii Caro nome mladučkej zamilovanej Gildy to dodalo nový rozmer, aký pre mňa v iných produkciách dovtedy nemala. Spievalo sa mi nádherne. To lietanie! Robila som Gildu aj v Štátnej opere v Prahe, kde som sa mimo réžiu posadila na lavičku, zavrela som oči a aspoň si predstavovala, že lietam…
