Skupina Lavagance je desať rokov na scéne, čo ste sa za ten čas naučili?
Je to desať rokov života. Každý sme sa, nielen hudobne, ale prirodzene vyvinuli. Čo sa týka štúdiovej práce, posunuli sme sa niekam úplne inam. Pre mňa to bolo celkom zásadných desať rokov.
Akým spôsobom sa podľa vás zmenila slovenská hudobná scéna?
Boli rôzne trendy. Teraz cítiť, že sa tlačí na úprimnosť. Ľudia akoby pochopili, že len to, čo je úprimné, má aj reálnu šancu na úspech. To je dobré znamenie. Takmer každá kapela chce úspech. Niekto to nerieši, niekto to začne riešiť neskôr, niekto to začne riešiť ešte skôr, ako si vôbec urobí kapelu, takže v podstate ich cieľ je úspech. Sú rôzne motivácie kapiel a interpretov, ale nakoniec všetci skončia pri poctivosti a úprimnosti – taký mám pocit s kapelami, s ktorými robievam. Každý má čo povedať, má svoj príbeh a každý si hľadá vlastnú cestu, ako to vyrozprávať.
Začínali ste ako undergroundová kapela a postupne ste sa vykryštalizovali tak, že vás pokojne môžu zahrať v Rádiu_FM aj v komerčných rádiách. Ale mám pocit, akoby ste zostali niekde na pomedzí.
A možno aj zostaneme navždy. Moje korene sú v punku a undregrounde. Mal som kapelu, s ktorou som koncertoval už v 13 rokoch. V osemnástich sme absolvovali turné po Európe. To boli 90. roky. Robili sme hudbu preto, lebo nás to bavilo. Vôbec sme neriešili všetko to, čo teraz kapely zaujíma – lajky, videnia, počet podporovateľov. To bolo obdobie, keď bolo aj v rámci hudobného sveta nejasno. Teraz už je svet popmusic či alternatívny svet uchopený. Všetko je vyprofilované. Ja som z toho nejasného obdobia a nedokážem to hodiť za hlavu. Jednoducho si budeme robiť pesničky a príbehy tak, ako sa nám to páči a nebudeme sa snažiť o to, aby sme to prispôsobili, aby nás niekto mohol alebo nemohol zahrať. Z tohto sme už vyrástli.
Momentálne je celkom populárnou témou zákon, ktorý má zaviesť povinnosť hrať 20 percent slovenskej hudby pre rádiá. Čo si o tom myslíš?
Americký a anglosaský trh je obrovský. Sú zvyknutí len predávať. Nenakupujú. My menší sa musíme brániť. Teraz som sa dozvedel, že v USA mali zákon, ktorým sa bránili britskej hudbe tak, že v televízii mohla byť odvysielaná len v obmedzenom množstve. Keď niekto hovorí o demokracii a slobode, mal by si to poriadne naštudovať. Hudba je klasický biznis ako všetko ostatné. A pre týchto ľudí je to biznis ako výroba paštét. Ekonomicky sa bránia proti iným vplyvom, ako by sme sa v podstate mali brániť aj my, pretože sme malý národ a o to viac by sme si mali chrániť svoju hudbu.
Poďme k vášmu novému albumu Halfway To The Grave, ktorý vznikal pomerne dlho, prečo?
Posledný album sme vydali s Eddiem Stevensom v roku 2009. Dlhšie vznikali pesničky a mali sme veľa práce v štúdiu, ktoré sme stavali asi rok a pol. To znamená, že rok a pol sme s hudbou nerobili takmer nič. Pesničky potrebovali dozrieť, aby sme ich vedeli spracovať – nahrať. Predtým sme vydávali albumy dosť rýchlo. Povedali sme si, že nebudeme robiť žiaden nedozretý album a radšej si na to počkáme. Síce, kedy to dozretie nastane, je veľmi ťažká otázka (smiech). A tiež som veľa produkoval pre iných. Nakoniec som sa preklenul do toho štádia, že som mal pnutie neprodukovať druhých, ale robiť svoje veci. Teraz mi trošku odľahlo. Človeka to nakopne a už pracujem na ďalších veciach. Či to bude album Lavagance, neviem. Možno to bude môj sólový album, ale s členmi Lavagance samozrejme.
Takže uvažujete nad svojím samostatným hudobným ja?
Áno, mám to v hlave. Už teraz niektoré pesničky necítim ako Lavagance, ale je to viac moja výpoveď. Mám takých pesničiek už niekoľko.
Môžete mi o tom prezradiť viac?
Myslím, že budúci rok by som chcel jednu-dve pesničky dať von, lebo album je trocha drina, no možno aj album. Do konca roka sa venujem Lavagance, ale pomaly si začínam pripravovať svoje veci.
Váš album jej tanečný, popový, prudko rádiový a plný elektroniky. Povedali ste si, že budete viac experimentovať?
Povedali sme si, že chceme spraviť dobrý album bez toho, aby sme brali ohľad na poslucháča, mainstream a rádiá. A chceli sme spraviť album, ktorý bude mať časový presah. Mám strašne rád jednoduché veci. V jednoduchosti je krása. Niekedy vás už nudí obyčajnosť a chcete, aby to bolo úplne „ustrelené“, ako to robí Tarantino vo svojich filmoch. Je to také hravé, ale aj jednoduché ako napríklad Princess Of The Light.
Prečo ste sa rozhodli spraviť si štúdio?
Od malička ma to bavilo. Nahrával som na kotúče. Keď máte kapelu, potrebuje niekde nahrávať a vždy s tým boli problémy. Nahrávali sme v Ostrave na kotúče, to bolo super, ale zase sme mali problémy časové. Nemali sme peniaze. Nahrávali, spievali a mixovali sme v podstate v jednom termíne, aby sme si to mohli dovoliť. Preto sme s mixom – najdôležitejšou vecou – neboli nikdy spokojní, lebo sme boli „ohučaní“. Potom nastalo obdobie, keď mi jeden kamarát ukázal, že sa dá aj za málo peňazí nahrávať. Začal som robiť demá a v roku 2006 som urobil pre Lavagance prvý album (Back to Attraction), ktorý vznikal v pivnici a získal troch Aurelov. Keď nám už nestačila elektronika a chceli sme tam mať akustické nástroje, museli sme si spraviť normálnejšie štúdio a potom ešte normálnejšie.
Aký je rozdiel v tom, keď robíte album pre seba a keď produkujete pre inú kapelu?
Tiež by som potreboval mať niekoho nad sebou, keď robím svoj album, kto by ma „drezúroval“. Pri práci pre druhých dostanem zadanie. Keď sú to popoví speváci, majú väčšinou rádiové zadanie a vyrovnávame sa s tým, aby im skladbu hralo rádio.
Čo to znamená?
Niekto donesie konkrétnu pesničku – toto sa mi páči a chcem, aby sa to podobalo. Dá sa tam slovenský text a spravíme to tak, aby to bolo energiou a zvukom podobné. Nehovorím, že je to tak vždy. Potom sú interpreti, ktorí to chcú mať inak. Každému zadaniu sa prispôsobujem. Čo sa týka nás, tam neexistuje zadanie, čo je možno niekedy aj na škodu.
