Sima Martausová: Môžem byť aj poštárka

Na akej hudbe ste vyrastali?

Keď som bola dieťa, v aute som počúvala Nedvědovcov, ktorých si púšťali moji rodičia. V pätnástich sme chodili s kamarátkou na koncerty skupiny Kabát, na vysokej škole ma začali lákať jemnejšie melódie Norah Jonesovej alebo Jarka Nohavicu a objavila som aj Tomáša Klusa. Môj manažér Jožko Šebo a chlapci zo sprievodnej kapely ma naučili počúvať Johna Mayera a Lisu Hannigenovú, mám tiež rada francúzsku speváčku Zaz.

Posledný album ste nahrávali s muzikantmi, ktorí by mohli byť pokojne vašimi otcami. Ako vychádzate s kapelou?

Gitarista Maťo Zajko by mohol byť mojím otcom, ostatní nie sú až o toľko starší. Rozumieme si veľmi dobre. Počas nedávneho koncertu na festivale Sitno Blues som si uvedomila, ako je mi s nimi fajn. Vôbec necítim žiaden vekový rozdiel, rozprávam sa s nimi ako s rovesníkmi. Teším sa, ako budú vtipkovať, keď ideme spolu niekam na koncert. Viem si predstaviť, že by sme zvládli bez nudy aj ročné turné.

Nemali ste pred takými skúsenými profesionálmi rešpekt?

Mala som pred nimi rešpekt a stále aj mám, ale vnímam ich ako svojich kamarátov, pri ktorých môžem byť sama sebou. A to čím ďalej, tým viac.

Ako vás volajú chlapci z kapely?

Prezývku nemám, volajú ma Simonka, tak ako aj môj manažér Jožko Šebo.

Manažér vás dal dokopy s kapelou, ktorá sprevádza aj Janu Kirschner. Oslovili ste ho vy alebo vás objavil on?

Po vysokej škole, keď som sa presťahovala do Bratislavy kvôli divadlu, chcela som sa venovať aj hudbe. Napadlo mi, že napíšem Jožkovi e-mail. Hoci som ho osobne nepoznala, páčilo sa mi, akým spôsobom vedie Janku. Nerobil z nej mediálnu hviezdu, ktorá plní stránky bulváru. Jožkovu adresu som našla na internete. Napísala som mu, či by sme sa nemohli stretnúť, a poslala som mu link na moje pesničky na youtube. O pár hodín prišla odpoveď: Zavolaj. Stretli sme sa, a potom to išlo veľmi rýchlo.

Foto: Milos Geschwandtner

Sima Martausová S Janou Kirschner na spoločnom koncerte v Sneci.

Jozef Šebo určite nepatrí k sivému manažérskemu priemeru. Ako na vás zapôsobil?

Doteraz mám pred ním rešpekt. Je starší a skúsenejší. Na prvom stretnutí som sa veľmi hanbila. Dali sme si kávičku, v aute mi pustil Johna Mayera, ja som mu na gitare zahrala nejaké svoje pesničky, a potom sme si zavolali, že do toho ideme.

Ako bývalý manažér rockovej skupiny YPS si servítku pred ústa nedáva, váš prejav je, naopak, „anjelsky“ čistý. Funguje toto spojenie?

Veľmi dobre. Aspoň viem, že sa nepretvaruje. Reč je len obal. Jožko má dobré a veľké srdce.

Aké rady vám dával na začiatku?

Radí mi, nech som taká, aká som, prirodzená. Nech som sama sebou. To sa týka všetkého. Môjho výzoru, správania, aj tvorby. Keď prinesiem chlapcom nové piesne, nemenia ich, len ich pekne dofarbia. Nestanú sa z nich celkom iné skladby. Nedávno som si pred koncertom chcela namaľovať líčka. Jožko povedal, že nenamaľovaná som najkrajšia. Páči sa mi, že tak ako svoje dcéry, aj mňa vedie k prajnosti druhým. Praje každému, aj iným spevákom, nielen tým, ktorých manažuje.

Poznáte jeho rodinu?

Poznám. Manželku, ktorej hovorí milo Črievička, aj obidve dcéry, Zuzku a Sandru. Keď ma vezú na koncert, cítim sa ako ich ďalšia dcéra. Zastavíme sa na obed, je to taký môj bratislavský otec.

Často vám hovoria malá Kirschnerka. Neboli by ste radšej veľkou Martauskou?

Mne to je jedno. Nezaoberám sa tým. Keď ma porovnávajú s Jankou, naopak, lichotí mi to. Robíme však odlišnú hudbu, ani my dve nie sme rovnaké. Už sme si aj spolu zaspievali, na spoločnom koncerte v Senci.

Dokáže vás vôbec niečo rozčúliť?

Rozčúliť ani nie. Niekedy som zmätená a roztržitá. Napríklad, keď si niečo nepoznačím do diára, potom na to zabudnem a až keď je po dátume, si na to spomeniem.

Kto u vás doma spieval?

V našej rodine sa nikto nevenoval spevu profesionálne. Otec spievať nevie, mama spieva deťom v škôlke, kde učí. Babka vraj spievala. V krčme.

V krčme?

Robila čašníčku, tak si občas zaspievala so zákazníkmi. A pradedko hrával na pohreboch. Na trúbe.

Plnia sa vám sny a predsavzatia?

Nemám veľké predsavzatia. Mám pocit, že dostávam viac, ako si vysnívam.

Ani o tom, že budete speváčka, ste nesnívali?

Vôbec nie. Ako dieťa som chcela byť kozmonautkou. Chodila som na astronomický krúžok, prečítala som všetky knihy o vesmíre. Aj raketu sme si postavili s kamarátkou. Po meste sme zbierali rúry z plechu, ktoré sme pospájali. Plánovali sme pustiť ventilátor na maximum a pomocou balónov naplnených héliom vyletieť na oblohu. Doteraz ma fascinuje nekonečnosť vesmíru.

Boli ste viac chlapcom než dievčaťom?

Rada som sa fintila, obliekala som si sukničky, robila vrkôčiky. Na druhej strane, s bratrancami sme lozili po stromoch a chytali dážďovky. Aj ma tuším nahovorili, aby som dáku oblizla. Bratranec ma tiež inšpiroval k tomu, aby som išla na priemyslovku.

Ste technický typ?

Viem niečo opraviť. Na strednej som si vyskúšala kutie, sústruženie aj pílenie. Najviac ma však bavila slovenčina a literatúra. Na priemyslovke som sa mala dobre. Bolo nás len sedem dievčat a chalani sa o nás pekne starali. Keby som si mala znovu vybrať strednú školu, rozhodnem sa rovnako. Po priemyslovke som chcela študovať dizajn na architektúre. Keď som sa tam nedostala, išla som na herectvo. V druhom ročníku, keď som mala viac voľného času, som si v akcii kúpila gitaru aj s aparatúrou a pomaličky som začala skladať pesničky. Zistila som, že ma to napĺňa najviac. Najskôr som spievala spolužiakom a rodičom v kuchyni. Po víťazstve v Gospeltalente som začala viac koncertovať, najmä na kresťanských festivaloch, ale aj doma v Považskej Bystrici.

Foto: IVAN VALKO

Sima Martausová V hre na gitaru sa Sima zdokonaľuje s Maťom Zajkom.

Chceli ste byť aj herečkou?

Nie. Lákalo ma umenie. Hľadala som niečo, kde sa tancuje a spieva. Našla som herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici, ktorá je navyše obklopená krásnymi horami. Až keď ma zobrali, pochopila som, čo sa za týmto odborom ukrýva. Ako sa robí monológ, dialóg… Hoci to nebol môj sen, baví ma hrať v divadle. V hre Polooblačno v Radošinskom naivnom divadle mám vedľajšiu postavu, dedinské dievča Aničku. Je to autobiografická hra pána Štepku a Anička je vlastne jeho mama za mlada. Hra sa končí tým, že porodím syna Ivana, čo je vlastne pán Štepka.

Koľkokrát ste rodili Stana Štepku?

Určite viac ako stokrát som sa zvíjala v pôrodných bolestiach. Na javisku sa nám stali aj rôzne „trapasy“. Napríklad sa mi zachytili háčiky na umelom bruchu a nevedela som ho počas pôrodu dať dole. Alebo zvukár pustil omylom plač dieťatka skôr, než som si stihla dať dole brucho.

To bol predčasný pôrod.

Bol. Zachránila to herečka Maruška Nedomová, ktorá hrala babicu, keď vykríkla: Aha, už je vonku!

Do Bratislavy ste sa presťahovali kvôli hudbe?

Kvôli divadlu. Po štátniciach som robila konkurz do Radošinského naivného divadla. Mám rada hry Stanislava Štepku, lebo majú myšlienku a ľudskosť. Keď ma prijali do divadla, dali sme sa dokopy s kamarátkou a prenajali sme si byt v Starom Meste. Bývame tam už tretí rok, ale túžim sa presťahovať niekam na okraj, bližšie k prírode.

Dá sa aj v Bratislave žiť normálny život, o akom spievate v jednej zo svojich piesní?

Podľa mňa dá. Normálny život môže pre každého znamenať niečo iné. Normálny život môže žiť aj moja staršia sestra na sídlisku či kamarátka v Londýne. Pre mňa normálny – jednoduchý život, o ktorom spievam v pesničke, znamená život podobný tomu, aký mali moja babka a dedko v Dolnej Marikovej. Netreba mi veľa na to, aby som bola šťastná.

Čo potrebujete na to, aby ste boli šťastná?

Vieru, lásku, radosť z maličkostí. Stačí mi, že mám koho ľúbiť. Teším sa, že som v prírode, že je jeseň, že je jar, že si kúpim melón alebo peknú sukničku.

Človek nemôže byť permanentne šťastný. Čo robíte, keď ste smutná?

To teda nie. Bývam aj smutná, samozrejme. Vtedy idem behať, to mi robí dobre. Alebo si predstavím niekoho, kto más skutočný problém. Napríklad slepé, ale šťastné dievča, ktoré prišlo za mnou po koncerte. To mi pomáha zahodiť smútok.

Kedy sa vám lepšie tvoria pesničky?

Práve vtedy, keď som smutná. Keď som šťastná, užívam si radosť. Vtedy skladám len výnimočne.

Tvoríte texty rýchlo alebo sa s nimi aj trápite?

Väčšinou rýchlo. Ak sa mám s niečím trápiť, už to nie je ono. Musí to vytrysknúť von zo srdca. Zastihne ma to kdekoľvek. Cestou na bicykli, vo vlaku, na káve. Jednu pesničku som zložila na koncerte Richarda Müllera. Sedela som pod javiskom a obdivovala som jeho osobnosť a hudbu. Potom som si presadla vedľa na trávnik a prišla mi na um pesnička Tu dole je mi lepšie. Je o tom, že ma veľmi baví byť diváčkou na príjemnom koncerte. Pesnička vznikla za tri minúty na zdrape papiera. Rada tvorím aj v kaviarni. Sedím pri kávičke a píšem si na servítky.

Foto: VERONIKA VALÚCHOVÁ

Sima Martausová ,,Netreba mi veľa na to, aby som bola šťastná.

Ktorý text vznikol nevšedne?

Raz som zložila pieseň v zákulisí Telerána. Počas toho, ako som čakala, kým ma zavolajú do vysielania. Iná vznikla pri mojej obľúbenej skale v Považskej Bystrici, ktorá robí nádhernú ozvenu. Raz som sa k nej vybrala bez gitary a začala som do nej spievať. Vznikla z toho pesnička Jesenná. Tú však ešte nikto nepočul.

Vaše skladby označujú za anjelsky čisté. Pritvrdíte?

Myslím, že nie. Chcem spievať o tom, čo cítim.

Často sa vás pýtajú, aký žáner spievate?

Na to s chlapcami z kapely odpovedáme: Taký, aký sa nám páči. Je to folk alebo pesničkárstvo. Žiaden rock ani pop.

Tvrdšiu, rockovú hudbu ani nepočúvate?

Nepúšťam si ju, ale keď hrajú rock v rádiu, tak nepreladím. Nechytí ma však za srdce tak ako blues.

Čo ak sa vaša schopnosť robiť hudbu niekde zasekne?

Môj svet sa z toho nezrúti. Môžem robiť ľuďom kávičku v kaviarni, viazať kytice v kvetinárstve, budem roznášať listy a balíky na bicykli, viesť dramatický krúžok alebo sa budem venovať rodine.

Čo vám ide v hlave po koncerte?

Vďačnosť. Za to, že diváci sú šťastní. A večer v posteli už rozmýšľam, čo by som si dala pod zub.

Komunikácia s publikom je vaša silná stránka. Pripravujete si príbehy, ktorými uvádzate pesničky, vopred?

Viem, čo poviem k pesničkám, ako vznikali, ale každý koncert je iný, pretože prídu iní ľudia, preto si nepripravujem nič navyše.

Aké je zloženie vašich fanúšikov?

Pestré. Fascinuje ma, keď sa pozriem do hľadiska a vidím mamičku s úplne malým bábätkom, vedľa nej sú malí školáci, moje rovesníčky, ženy vo veku našich mám a dokonca aj babičky so svojimi dedkami. Nedávno prišla na koncert aj moja 86-ročná kamarátka!

Kamarátka? O čom sa rozprávate?

Volá sa Katka Hudecová a píše krásnu poéziu. Zoznámili sme sa na krste jednej knihy a odvtedy sme kamarátky. Je dušou veľmi mladá. Bavíme sa o živote, o skúškach, o básňach. O normálnych veciach, aj o chalanoch.

Dostávate od fanúšikov darčeky?

Občas mi na koncert niečo prinesú. Je to veľmi milé. Včelár mi prinesie med, teta kompót alebo džem, jeden pán nám raz priniesol tortu, mladá mamička mi upečie biokoláč, iný fanúšik chlieb. Raz za mnou prišiel taký pán a povedal mi, ako ho mrzí, že mi nepriniesol kyticu. Povedala som mu, že mňa by aj domáce klobásky potešili. Na ďalšom koncerte som ich mala.

Ste mäsožravec?

Mám rada akékoľvek dobré jedlo, ale je pravda, že mäso najradšej, aj keď ho nejem každý deň. Myslím, že je aj zdravé. To, čo je v ňom, v jablku nenájdete.