Tak ako sľúbil, nastúpil Santana s kapelou rovnakého mena tesne po ôsmej a počas dve a pol hodiny ponúkol všetko, čo sa od neho očakávalo. Nekonečné jamy, hity známe z rádia a videoklipov ako aj tie z platní. Krátko po pol jedenástej sa zažali štadiónové reflektory. Vracať sa nemusel, už nebolo čo povedať.
Hrali sa aj skladby, ktoré podľa playlistov predošlých koncertov tohto turné Santana nezvykne. Vďaka dvojici spevákov Andy Vargasovi a Tony Lindsayovi mohli odznieť hitovky Smooth, Corazon Espinado a Maria, Maria. Publikum sa dočkalo aj Black Magic Woman, v úvode ktorej zacitoval Santana z The End od The Doors ako aj hit z pera Tita Puenteho, Oye Como Va.
Samozrejmosťou boli veľkorysé priestory pre sóla členov Santany. Najmä odpovedačky dvojice perkusionistov – špecialistu na timbales Carla Perazza a veterána Santany Raula Rekowa s „tygrími“ kongami stáli za to. Bubenícka hviezda Dennis Chambers sa stihol počas svojho hrmotného sóla osviežiť, ale väčší zážitok bol azda sledovať ho pri „bežnej práci.“ Prekvapili nádherné „davisovské“ atmosféry v podaní trumpetistu Billa Ortiza a ohybný trombón Jeffa Cressmana. Pod prstami Chestera Thompsona vyvádzal Hammond organ – po Santanovej gitare asi najcharakteristickejší zvuk kapely.
Santana je trochu gýčiar. Jeho šou by sa pokojne zaobišla aj bez „agitačného“ videointra a „peace“ holubice na konci. Videoprojekcia počas koncertu bola naopak veľmi účelná a dobre zostrihaná, takže aj divákom sediacim na vzdialených tribúnach ponúkala možnosť vidieť zaujímavé detaily. Spočiatku trochu vlažné publikum sa s prichádzajúcou tmou (keď už mal každý nakrútené a nafotené) slušne roztancovalo. Ale pri takejto muzike sa ani inak nedá.
Koncert mal sinusoidovú dramaturgiu – vždy, keď bolo dosť tancovačky, stlmili sa svetlá aj muzika, aby v zápätí prišla nová vlna nástojčivých polyrytmov. Santana vystriedal niekoľko farebných odtieňov svojej typickej gitary PRS, ale išlo skôr o efekt. Tón mal po celý čas presne taký, aký nemá nikto na svete. A aj preto vytŕča nad inými, možno technicky lepšie vybavenými gitaristami.
Carlos Santana už dávno nerobí umenie s veľkým u – preč sú časy experimentálneho albumu Caravanaserai. Ale kvôli tomu sa na jeho koncerty nechodí. Vďaka kolaborácii s popovým mainstreamom, ktorú mu vyčítajú puristi, dnes koncertuje na štadiónoch a v halách. Bratislavčanom nezostal nič dlžný, spolu so skvelou kapelou zahral to, čo sa od neho očakávalo – naplno, precízne s nasadením. Je sympatické, že toľko ľudí (aj keď ich mohlo prísť aj viac) je stále zvedavých na inštrumentálnu hudbu, pretože najmä to je Santana. Pre Carlosa a jeho kapelu, je to, čo robia, supernaturálne.
