Silvia Šarköziová: Cigánska hudba je univerzálna

Inšpirovala vás nejaká violončelistka?

Angličanka Jacqueline Du Pré. Mám pocit, že ju nikto, ani žiaden muž neprekonal. Žila veľmi krátko, skleróza multiplex jej ku koncu života už nedovolila hrať a zomrela v štyridsiatich dvoch rokoch. Jej hra bola rovnako úžasná ako zjav.

Žena v spojení s violončelom, ktoré pripomína telo ženy, sa považuje za veľmi sexy. Počúvate to často?

Áno. Je to nielen vďaka tvaru violončela, spôsobu hry, pri ktorom objímam nástroj, ale aj príťažlivým zvukom.

V akom oblečení sa vám nehrá dobre?

V úzkych sukniach, pretože sa to prakticky ani nedá. Ak si chcem k violončelu správne sadnúť, musím mať širokú sukňu alebo nohavice. Občas však neodolám. Keď vidím krásne šaty, vyhovorím sa na to, že musím vyzerať dobre aj pri speve a nemôžem všetko podriadiť violončelu. Potom sa mi stáva, že užšej sukni prispôsobím posed aj hru. Keby to videl môj profesor, ten by mi dal!

Stáva sa vám, že si v kabínke počas skúšania nových šiat sadáte naširoko a pomyselne skúšate, či sa hodia k violončelu?

To robím pravidelne. V kabínke si nakoniec vždy vyskúšam, kam ma sukňa pustí.

Ako sa malé dieťa dostane k obrovskému violončelu?

Mojím vysnívaným nástrojom boli husle, ale keďže som v šiestich zmeškala zápis do ľudovej školy umenia, o rok neskôr mi ponúkli violončelo, na ktoré sa nehlásilo až toľko detí. Dnes sa teším, že sa mi tie husle neušli. Je pravda, že hoci moje prvé violončelo bolo bodcom opreté o zem, ja som na stoličke hompáľala nohami, lebo som nedočiahla na zem.

Teraz ho ako vnímate?

Veľkosťou je presne také, aké ma byť. Violončelo je krásne anatomicky tvarovaný nástroj. Hudobník nemusí byť pri hre na ňom vykrútený, má prirodzenú polohu. Navyše tón violončela sa najviac podobá ľudskému hlasu.

Nikdy to nebola veľká opacha, ktorú treba prenášať?

Nikdy. Dlhé roky som nikomu nedovolila, aby mi s ním pomáhal. Mám úctu k všetkým hudobným nástrojom. Nezáleží na tom, či je môj, alebo cudzí. Vždy, keď si niekto nástroj zle položí, naprávam ho, aby sa mu nič nestalo a aby bol v bezpečí.

Koľko violončiel ste mali?

Len dve vlastné. Prvé som mala požičané z hudobnej školy, potom som si kúpila nástroj, ktorý som mala donedávna. Ten vystriedalo súčasné violončelo.

Musíte si na nové violončelo dlho zvykať?

Hudobník si musí na nový nástroj vždy určitý čas zvykať. V našej kapele nie je o veľké nástroje núdza. Nie vždy sa dajú všetky prepraviť letecky. V takom prípade si musíme požičiavať violončelá a kontrabasy priamo na mieste koncertu. Trvá mi hodinku aj dve, než si zvyknem. Nemám to rada, najradšej som, keď moje violončelo cestuje všade so mnou.

Aké máte doma hudobné nástroje?

Manželov cimbal, moje violončelo a aby sme tých obrovských nástrojov nemali málo, pribudol Vanesskin kontrabas, ktorý študuje na konzervatóriu. Okrem toho máme niekoľko gitár, elektrický klavír a veľa rôznych huslí, na ktoré sme všetci traja začínali hrať.

Ako sa dostala dcéra ku kontrabasu?

Začala hrať na husle, čím sme si my dvaja s Ernestom plnili detské sny. Pripadalo nám samozrejmé, že Vanesska bude hrať na husličky. Nehrá. Keď dostala do rúk kontrabas, bola to láska na prvý pohľad. Len čo začala hrať, prirodzene, krásne tvorila tón.

Je na violončele niečo tajomné, o čom ľudia nevedia?

Každý nástroj podlieha rôznym vplyvom počasia. Reaguje, keď je vonku vlhko alebo keď naň v sále pália reflektory… Niekedy som nahnevaná, že s ním stále niečo je a musím ho ladiť.

Cvičíte denne?

Dá sa povedať, že takmer denne. Buď sme na koncerte, skúšame alebo si len tak doma hráme. Keď máme voľno, venujeme sa hygiene – rôznym stupniciam, ktoré sme hrali ešte v detstve. Hoci sa to okoliu zle počúva, pre nás je to taká očista.

Praskla vám niekedy struna v najnevhodnejšej chvíli?

Pred každým predstavením urobíme zvukovú skúšku, pripravíme sa a nazvučené nástroje necháme na scéne. Raz mi však praskla struna, možno počas toho, ako sa rozsvietili svetlá. Pred publikom som musela ukázať, aká som zručná a vymeniť ju. To však nebolo to najhoršie… Raz pred nami vystupovali herci, o bodec môjho kontrabasu nechtiac nohou zavadil René Štúr. Prišiel do zákulisia a povedal: Zhodil som ti čelo, ale neboj sa, naladíš ho a bude v poriadku. Pri pohľade na svoj rozbitý nástroj som si v duchu vravela, že ho už nikto nezachráni. Najskôr mi vyhŕkli slzy, no keď som videla nešťastného Reného, plač som si nechala až na doma. Organizátor mi požičal nové violončelo a to rozbité sa, našťastie, podarilo zrepasovať tak, že ani nestratilo zvuk.

Cestujete po celom svete. Neustále balenie a rozbaľovanie batožiny vás neotravuje?

Svoju prácu milujem, ale balenie batožiny je nutné sprievodné zlo. Okrem toho sa musím pred cestou postarať, aby Vanesska mala všetko pripravené. Keď prídeme, zase musím oblečenie oprať a dávať všetko do poriadku. Za tie roky som sa už naučila pobaliť. A naučila som to aj manžela, pretože on sám najlepšie vie, čo si chce zobrať. Aspoň nemusím počúvať otázky typu: Kde mám manžetové gombíky? To už by som nezvládala.

Čo si nikdy nezabudnete so sebou vziať?

Vždy si niečo zabudnem. Ešte sa mi nestalo, aby som si niečo nemusela dokúpiť. Veľký pozor si dávam na telefón, lebo ten ma spája s dcérou. Teraz už, chvalabohu, nemusíme telefonovať cez operátora a účty nie sú väčšie ako honorár. Komunikujeme tak intenzívne, až mám niekedy pocit, že Vanesska je na zájazde s nami.

Čaká vás doma?

Väčšinou je u babičky. Má len pätnásť, ešte by som ju nenechala samú doma.

Do akej miery dcéru usmerňujete?

Narodila sa v znamení Barana, preto je usmerňovanie veľmi ťažké. Našťastie je poslušná a rozumná, ale to, čo chce, si určuje sama. Nedá sa jej niečo nalinajkovať. Všetko si musí urobiť po svojom. Týmto spôsobom sa jej darí dokonca aj v škole. Nie je prehnane pracovitá, ťaží z toho, že má talent a keď poviem profesorovi, aby bol na ňu tvrdší, dočkám sa odpovede: Ona to predsa zahrala dobre!

Rátate s ňou ako s ďalšou členkou kapely?

Nie, nemyslím si, že by to bolo dobré. Mala by si ísť vlastnou cestou. Má vlastné projekty, svoju kapelu, skladá si piesne, ktoré sú kombináciou funky a kabaretnej tvorby. Ako hosťa ju však uvítame kedykoľvek.

Kto vymyslel názov Cigánski diabli po rozchode s Diabolskými husľami?

Spoločne sme rozmýšľali, padali rôzne návrhy. Dnes, keď sa názov ujal, každý tvrdí, že to bol jeho nápad, o čom vedieme večné hádky. Chceli sme, aby bolo jasné, že hráme rómsku hudbu, a diabli poukazujú na zručnosť, virtuozitu našich hudobníkov.

Okrem vás je v kapele sedem pánov. Ako sa vám žije v čisto mužskej spoločnosti?

Zo začiatku, keď som sa k chlapcom pridala, sa ma veľmi dotýkalo, keď niekto povedal, že som okrasa kapely. Vedela som sa na to veľmi uraziť. Violončelo nie je nástroj, ktorý sa prediera dopredu, a nebolo ľahké naučiť sa hrať tak, aby som nebola len do počtu. Chlapi v kapele sú úžasní džentlmeni a rozmaznávajú ma. Komu by sa to nepáčilo? Každá žena, ktorá pracuje v mužskom kolektíve, mi dá určite za pravdu. Samozrejme, aj mne občas chýbajú ženské témy. Keď sa vo voľných chvíľach stretneme aj s manželkami hudobníkov, neviem sa od nich odtrhnúť.

Nepokúšajú sa o vás mužské maniere?

Občas sa mi stane, že na koncerte upozorňujem očami kolegov: Aha, pozrite sa, aká krásna žena. Našťastie, nejde to do nejakých extrémov.

Hrali ste niekedy aj v čisto ženskej kapele?

Ešte počas štúdia na konzervatóriu som hrala v dámskom orchestri. Musím však povedať, že mužský kolektív je oveľa úprimnejší a lepšie sa v ňom žije. Páči sa mi, že muži si povedia svoj názor, argumenty, aj si zakričia, ale potom idú na fajčiarsku prestávku a keď sa vrátia, už je všetko v poriadku.

S manželom ste v kapele len kolegovia?

Áno, ale naopak je to ťažšie. Domov si niekedy prácu nosíme, nevieme vypnúť a nebaviť sa o tom. Je to súčasť nášho života. No aj keď sa doma pohádame a s Ernestom sa nerozprávam, len čo nastúpime do autobusu, sme kolegovia a fungujeme. To sme sa za tie roky naučili.

Zdravotné problémy, s ktorými bojoval pred dvoma rokmi, sú už minulosťou?

Našťastie to nebolo nič vážne, ako sa písalo, potrápil ho vestibulárny syndróm. V tom čase chcel schudnúť, aj sa mu to podarilo. Opäť však pribral, lebo jedlo máme radi. Bojujeme a sme opäť na diétnom režime.

Dietári nebývajú príjemnými spoločníkmi. Neodráža sa obdobie chudnutia na Ernestovej nálade?

Určite odráža. Hoci ho každý chválil za to, čo dokázal a tešil sa, že si nemusí kupovať košeľu v nadrozmerných veľkostiach, bol mrzutý, smutný a nebola s ním žiadna reč. Sám vravel, že keď je na diéte, nie je to žiaden život. Možno mi ľudia neveria, ale Ernest neje viac, akoby mal. Stravujeme sa spolu, na tanieri máme to isté. Nedáva si tri porcie, ale jednu ako my s Vanesskou. Je to trošku nespravodlivé.

Vraj aj všetky krajiny, ktoré navštívite, spoznávate cez jedlo…

Keď prídeme do nejakej exotickej krajiny, predtým, než si pozrieme pamiatky, chceme spoznať kuchyňu. Sme labužníci.

Vyrastali ste na rómskych špecialitách?

Nie. Starší kolegovia poznajú typické rómske jedlá, ktoré som ja ochutnala až v dospelosti. Nepripravujem ich, aj preto, že v kuchyni sa pohybujem veľmi málo. Potrebujem rýchlo navariť a ísť robiť niečo užitočné. Väčšinou pripravujem jedlá, ktoré nie sú náročné na prípravu – šaláty alebo cestoviny.

Rómske jedlá nevaríte, ale v rómčine spievate. Ovládate ju?

Spievam v nej, ale neovládam ju. Veľmi ma to mrzí, ale som v tom nevinne, lebo ani rodičia nevedeli po rómsky. Je to škoda, ale na druhej strane, keď mi kolega dá text piesne, zistím si presne, o čom je. Tak ako mnoho ľudí spieva v angličtine. Hoci tento jazyk neovládajú, vedia, o čom sú texty. To je presne môj prípad. Tak sa vlastne postupne učím tento jazyk a možno, keď budem stará, budem hovoriť plynule po rómsky.

Spev ste pridali ku violončelu neskôr. Išlo vám to hneď od začiatku?

Spievať som začala pomerne neskoro, keď už aj Vanesska bola na svete. Manžel ma poznal, vedel, že si doma občas zaspievam. Vyskúšali sme to na mikrofón v štúdiu a spočiatku som sa hanbila. Neskôr som v speve našla potešenie. Keďže som ho neštudovala, musím na sebe stále pracovať. A manžel vymýšľa také veci ako Bizetova Carmen… Hoci spievam po "svojom”, sú to árie, ktoré majú istý rozsah, nie sú to cigánske piesne, na ktoré som zvyknutá.

Musel vás manžel dlho presviedčať?

Ani nie, ja sa dám ľahko presvedčiť na niečo nové. Až tak veľa práce so mnou nemal. Dlhšie mi trvalo, kým som sa odhodlala spievať pred publikom naživo. Vlastne robím to, o čom som si na začiatku hovorila, že to robiť neviem.

Ktorú pieseň zo svojho repertoára máte najradšej?

Ťažko povedať, asi vždy tú najnovšiu. Je najmenej obohraná a pristupujem k nej s najväčšou zodpovednosťou. Takže teraz momentálne sú to piesne z Carmen.

Vyskúšali ste si aj tancovanie. Je nejaká oblasť umenia, v ktorej ste úplné drevo?

Podľa mňa práve to tancovanie. Tanec je nutné zlo, a necítim sa v ňom ako ryba vo vode. Pri tanci potrebujem presne navigovať, musím mať presné pokyny a nemôžem nechať nič na náhodu. Naopak, v hudbe milujem improvizáciu.

Na facebooku máte celý dátum narodenia. To speváčky nezvyknú robiť a svoj vek zahmlievajú.

Nechcem sa nikoho dotknúť, ale je to smiešne. Vek je prirodzený a starnutie tiež, človek by sa mal hanbiť za iné veci.

Čo ženské dávate do kapely?

Niekedy si pripadám ako ich mama. Napomínam ich, mladším hovorím, ako by sa mali správať. Na čo mi oni hovoria, že som ako učiteľka, ale kvitujú moje poznámky.

Stretávate sa aj mimo skúšok a koncertov?

Všetky dovolenky si plánujeme spolu, a keď máme chvíľu voľna, už vymýšľame, kam sa pôjdeme spoločne najesť. To znamená objednať pomaly celú reštauráciu, lebo všetci chceme sedieť pri jednom stole. Stretávame sa radi. Nerozprávame sa však o hudbe, ale o všetkom možnom, aj o politike.

Jeden z vašich klipov k pesničke Krok sem, krok tam, začína titulkami, ktoré hovoria, že aj v žilách Billa Clintona, Charlieho Chaplina či Matky Terezy koluje rómska krv. Dlho ste pátrali po tých ľuďoch?

Vychádzali sme z oficiálnej štúdie, kde sa to spomína. Chceli sme poukázať na to, že aj osobnosti, ktoré niečo dokázali, môžu mať cigánsky pôvod. Ľudia o nich nevedia. Sledujú len správy o Cigánoch, ktorí niečo vyviedli.

Spomínaný klip je veľmi vtipný. Ako vznikal?

Nakrúcali sme ho sami. My sme všetci veľmi veselí, hoci niekedy je to na škodu. Keď pripravujeme nový projekt, a nie sme celý čas na pódiu, odbiehame, sme veľmi nedisciplinovaní. Napriek tomu, že kolegovia z kapely majú po päťdesiatke, správajú sa ako deti. Čo je na druhej strane super, lebo pri práci je vždy dobrá atmosféra.

Pred siedmimi rokmi ste si zahrali aj s členmi Gypsy Kings. Aké bolo stretnutie diablov s kráľmi?

Úžasné. Muzikanti zo svetoznámej kapely sa správali ľudsky, nemali žiadne hviezdne maniere. Po večeri si s nami chceli zahrať. Nerátali sme s tým a museli sme si ísť po nástroje, ktoré sme si priniesli do ich hotela.

Je cigánska hudba univerzálna?

Určite. Patrí na rovnocennú priečku s vážnou hudbou, od ktorej poslucháč vie, čo má čakať. Keď niekam prídeme, publikum vie, čo bude počuť.

Ktoré publikum vás najviac prekvapilo?

V Južnej Kórei. Sú to veľmi vyspelí poslucháči klasickej hudby. Poznajú skladateľov, skladby v origináli a úžasne reagujú na naše aranžmány. Kórejci sa neboja zatlieskať a zakričať do skladby. Veľmi radi tam chodíme.