Richard Müller: Po Filipovi nepríde nikto podobný

Hudobník Richard Müller sa spolu s Andrejom Šebanom rozhodol pripomenúť sebe i publiku jedinečného hudobníka Jara Filipa, ktorý pred pätnástimi rokmi umrel.

12.10.2015 12:00
Richard Muller,koncert potivhu Foto: ,
Richard Müller sa s aktuálnym turné 15 rokov bez Filipa predstaví v pondelok na vypredanom koncerte v Banskej Bystrici a bude pokračovať v ďalších dvanástich slovenských mestách.
debata

Cez víkend vyrazil na turné 15 rokov bez Filipa, aby predstavil ich spoločné skladby v nových aranžmánoch. Zároveň dokončil pôvodný album Sociální síť, na ktorom spolupracoval s gitaristom Michalom Pavlíčkom a textárom Michalom Horáčkom.

V akom duchu budete na Jara Filipa počas turné spomínať, čo ponúknete?
Čo sa týka hudby, deväťdesiatdeväť percent budú tvoriť piesne Jara Filipa a texty minoritne zastúpi Milan Lasica.

Jaro Filip bol pre vás míľnik. Prišiel po ňom ešte niekto, kto by vás tak výrazne "zasiahol”?
Po Filipovi nemôže prísť nikto tak, ani jemu podobný. Bol pozoruhodný človek, humorne založený, veľkolepý pesničkár, ktorý robil tie najlepšie skladby, aké som za svoju kariéru zaznamenal. Bolo mnoho piesní, ale Jarov vklad sa nedá nahradiť.

Čo je vám z Filipovej tvorby najbližšie?
S Jarom Filipom sme urobili štyri moje a dva jeho albumy. Jeho druhý album Ten, čo hrával s Dežom mám najradšej zo všetkých. Vyžiadal si ma preň ako producenta, na čo som hrdý. S nahrávaním sa spája jedna zvláštna situácia. Keď už boli podklady piesní hotové a Jaro začal spievať, automaticky sa naladil o oktávu vyššie, čo bolo charakteristické pre pesničkárenie, ktoré robil s pánmi Lasicom a Satinským. Navrhol som mu, aby to skúsil spievať o oktávu nižšie, a tak vznikla jeho osobitá poloha, pre mňa veľmi prijateľná.

Ako ovplyvňuje vašu tvorbu zodpovednosť voči publiku, ktoré od legendárneho Riša Müllera „niečo“ očakáva?
Stále problematicky akceptujem to, že by som mal byť legenda, aj keď okolie tvrdí, že ňou som. Od prvého momentu, ktorým odštartovala moja kariéra, cítim veľkú zodpovednosť voči fanúšikom. Ak majú ľudia pocit, že som legenda, dávajú mi tým omnoho väčší záväzok, ako by som pociťoval „normálne“.

Sledujete tuzemskú scénu? Máte niekoho vo výhľade na spoluprácu?
Scénu až tak výrazne nesledujem, mám dosť práce sám so sebou. Nechcem vyznieť veľkohubo, ale skutočnosť je taká, že sa nebudem nútiť k nejakej spolupráci len pre spoluprácu samotnú. Urobili sme však nový album s pánom Horáčkom a s pánom Pavlíčkom a som veľmi zvedavý, ako bude prijatý. Momentálne si nikoho na Slovensku a v Čechách na spoluprácu „nehľadám“.

Nechceli by ste si skúsiť niečo nové? Neláka vás napríklad filmová hudba?
Myslím si, že to neviem. Jedna vec je napísať pesničky do filmu alebo inscenácie, to urobím, keď ma niekto osloví. Druhá vec je komponovať hudbu. To som nikdy nevedel. Viem hrať na klarinete z nôt, ale to len preto, že ma rodičia donútili naučiť sa hrať na klarinete z nôt. Takže to viem, ale je to dosť málo na to, aby som hudbu komponoval. (smiech).

Vaše texty často hovoria príbeh. Je zaujímavé, že vy aj Jaro Filip ste vyštudovali filmovú scenáristiku a obaja ste hudobníci. Ako ste sa dostali od filmu k hudbe?
Napísal som na škole absolventský scenár, z ktorého vznikol príšerný film. Bola to hotová katastrofa. Ale hudbe som sa venoval odjakživa. Už od druhého ročníka na VŠMU som šiel „po hudbe“, a tak som sa filmu akosi prirodzene vzdal.

Ale ide vám fotografovanie. Dokonca ikonická fotografka Annie Leibovitzová vám dala na fotografickú knihu Amerika pozitívny feedback. Aké bolo stretnutie s ňou?
Je to veľmi paradoxné, ale s Annie Leibovitzovou som sa vlastne nestretol. Prišla do Bratislavy, pretože tu mala výstavu, tak som zašiel do hotela, v ktorom bola ubytovaná, a priniesol som jej svoju paperbackovú knihu fotografií Amerika. Z vrátnice jej volali do izby, že za ňou prišiel Richard Müller, ale ona nemala potuchy, kto som. Takže som jej nechal na vrátnici moju knihu Amerika a knihu jej fotografií. Potom som asi týždeň ten hotel zoširoka obchádzal, nemal som odvahu stretnúť recepčnú, ktorá Leibovitzovú videla a poznala a mne sa to nepodarilo. Keď som neskôr raz išiel okolo, vybehla za mnou z hotela recepčná a kričala na mňa: „Pán Müller, toto vám tu Annie Leibovitzová nechala.“ Odkaz, ktorý mi napísala, sme s vydavateľom do knihy dali. Takže takto kuriózne sme sa s Annie Leibovitzovou nestretli.

Na koncertoch stále hráte hity staré viac ako dvadsať rokov. Nenudia vás už? Darí sa vám nachádzať nové aranžmány?
To sa dá vždy, najmä ak máte invenčných kolegov ako ja. Na jednej strane dokážu urobiť pieseň podľa jasnej predlohy a na druhej ju dokážu premeniť aj originálne, podľa vlastných predstáv.

Zásadný je teda cudzí pohľad?
Presne tak.

Počúvate hudbu, alebo ste ten typ profesionálneho hudobníka, čo si radšej vypočuje ticho?
Sám seba poteším, keď presedím pol dňa pri muzike, so slúchadlami na ušiach. Veľmi sa z toho teším. A počúvam čokoľvek, džezom počnúc a heavymetalom končiac. Zaujíma ma všetko. Aj nová, aj stará hudba.

Keď tvoríte, je to spontánne? Alebo sa stane, že ide o povinnosť, tlak vydavateľa?
Keď tvorím, je to vnútorné „pnutie“. Čo sa týka vydavateľstva, celý život som mal absolútnu slobodu, ktorá, samozrejme, poteší.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Andrej Šeban #Richard Müller