„Väčšina toho, čo o mne napísali, je jedna veľká šmuha,“ vravel Sinatra. „Ľudia občas píšu veci, o ktorých veria, že ich chce verejnosť počuť, odhliadnuc od toho, či to je, alebo nie je pravda,“ hovoril spevák, ktorý počas svojej kariéry plnil stránky novín nielen umeleckými úspechmi, ale aj svojimi výbuchmi zlosti či kontaktmi s mafiou. Aj vďaka nim sa vraj do Bieleho domu dostal John F. Kennedy. Podľa Sinatrovej dcéry Tiny požiadala hlava kennedyovského klanu Joseph P. Kennedy speváka o pomoc pri primárkach. Vedel totiž, že Sinatra má prístup k bosovi chicagskej mafie Samovi Giancanovi a on sám, ako otec potenciálneho prezidenta, ho nechcel kontaktovať priamo.
Podľa Sinatrovej dcéry Giancana spevákovi pomoc prisľúbil s tým, že je to záležitosť niekoľkých telefonátov. Keď sa však neskôr Kennedy stal prezidentom a jeho brat Bobby ako minister spravodlivosti začal boj proti mafii, chicagskému bosovi veľkú radosť nespravil. Sinatra bol tiež predlohou pre postavu Johnnyho Fontanu v Puzovom románe Krstný otec.
Sinatra však bol kontroverznou postavou aj vďaka jednej sympatickej veci. Patril medzi prvé superhviezdy, ktoré otvorene vystupovali proti rasovej segregácii. „Nemôžete nenávidieť a zároveň žiť naplnený život,“ vravel o rasizme. „Mať predsudky a byť dobrým občanom jednoducho nejde dokopy,“ hlásal Sinatra, ktorý bigotnosť nazval národnou chorobou Ameriky. „Som mimoriadne optimistický vo veci budúcnosti integrácie, oveľa viac než mnohí politici. Integrácia je neodvratná a bigotní hlupáci jej nemôžu zabrániť.“
Bál sa len dvoch ľudí
Frank Sinatra pochádzal z rodiny prisťahovalcov z Talianska. Jeho rodičia sa usadili v Hobokene pri New Yorku. Mama patrila k vplyvným obyvateľom mestečka, angažovala sa aj v politike. Počas prohibície prevádzkovali Sinatrovci krčmu. Práve vzťah s matkou a jej vplyv na Sinatru bol v začiatkoch jeho kariéry dôležitý. Finančne ho podporovala, ale tiež ho vedela potrestať, keď nesplnil jej očakávania. „Tento mix štedrého odmeňovania a prísnych trestov sformoval spôsob, ktorým sa Sinatra naučil, ako nájsť lásku a ako ju dávať, a stal sa vzorcom, ktorý veľakrát opakoval v súkromí aj na verejnosti,“ napísal po spevákovej smrti magazín Rolling Stone.
Sinatra začínal so spevom v baroch. Aj v jeho speváckych začiatkoch „mala prsty“ matka. Presvedčila lokálne trio, aby ho vzali medzi seba. Tak vznikli Hoboken Four. Písala sa polovica tridsiatych rokov a skupina zažiarila v talentovej rádiovej šou Major Bowes Amateur Hour. Naozajstnú slávu však Sinatra získaval až po odchode z Hoboken Four. Najskôr s kapelou Harryho Jamesa vystupoval v Paramount Theatre, žiadna sláva to však nebola. Potom pôsobil v orchestri Tommyho Dorseya, ktorý ho zlákal do Chicaga. Dorsey bol pre neho veľmi dôležitou figúrou. Sinatra sledoval jeho techniku hry na trombón a aj vďaka tomu sa učil frázovať. Dokonca vraj vyhlásil, že sa bojí iba dvoch ľudí – svojej matky a Dorseya.
V rokoch 1940 až 1942 nahral Sinatra s Dorseyom desiatky skladieb, vrátane piesne I'll Never Smile Again, s ktorou prvýkrát dobyl americký singlový rebríček. A napokon, v Dorseyovej kapele sa zoznámil aj s ďalším trombonistom, Nelsonom Riddleom, s ktorým neskôr často spolupracoval na aranžmánoch svojich piesní.
Triumfálny návrat
Spomínali sme už newyorské Paramount Theatre, kde pred pár rokmi spevák nežal veľké úspechy. Keď sem už ako sólový spevák prišiel koncertovať 30. decembra 1942, mal na konte tituly najlepšieho amerického speváka z viacerých čitateľských ankiet. A sinatrománia naplno prepukla.
„V tom divadle bolo asi päťtisíc ľudí a všetkých päťtisíc jedným hlasom revalo Frankieee. Mladí, starí – všetci do jedného – vstali, tancovali v uličkách a skákali na pódium,“ spomína promotér Bob Weitman v knihe spevákovej dcéry Nancy Frank Sinatra: Môj otec. „Myslel som si, že sa celá tá mizerná budova zrúti. Nikdy som nezažil taký rozruch. A to všetko kvôli nejakému chlapíkovi, o ktorom som nikdy nepočul,“ dodáva ďalší účastník pamätného koncertu, komik Jack Benny.
Sinatra prilákal k hudbe, ktorá sa dovtedy orientovala najmä na dospelé publikum, aj tínedžerky vo veku od dvanásť rokov, ktoré z neho úplne šaleli. Dievčatá, ktoré chodili v typických sukniach pod kolená a zvláštne zhrnutých ponožkách, dostali aj meno – bobby-soxers. Obdiv, ktorý zažíval, prirovnával o pár rokov neskôr americký korešpondent denníka Guardian k davovému obdivu, ktorý zažívali napríklad Charles Lindbergh po prvom prelete Atlantiku či najslávnejší milovník éry nemého filmu Rudolph Valentino.
V tom čase vznikalo po celých USA množstvo Sinatrových fanklubov a Ameriku ovládla sinatrománia ohromných rozmerov. Keď sa spevák 12. októbra roku 1944 vrátil do divadla Paramount, aby tu odohral ďalšie koncerty, vznikol problém. V divadle mal predviesť každý deň niekoľko koncertov od deviatej rána až do polnoci. Z asi 3 500 fanúšikov, ktorí sa dostali už na prvý koncert, však po vystúpení odišlo iba 250 a zvyšní vraj zostali vnútri, aby si pozreli aj ďalšie koncerty, zatiaľ čo pred divadlom podľa niektorých údajov zostalo vyše 30-tisíc fanúšikov, ktorí sa márne snažili dostať dnu.
Magazín New Republic o tom písal ako o „masovej hystérii, ktorú možno v rámci jedného storočia zažiť iba dva- či trikrát“. Dobová tlač dokonca uvádzala, že jedno z dievčat zostalo až na 56 vystúpení – čiže asi osem dní. „Po celom chrbte mi behajú zimomriavky, keď vás počujem spievať, je to také intenzívne, ako keď som mala šarlach,“ písali mu obdivovateľky.
Sinatrovu popularitu premyslene budovali aj ľudia okolo neho. Dokonca najímali dievčatá, aby keď spevák niečo utrúsil, nadšene jačali. „Tucet dievčat, ktoré sme najali, aby jačali a omdlievali, robilo presne to, čo sme im povedali. Ale stovky ďalších, ktoré sme nenajali, kričali ešte hlasnejšie,“ cituje denník Guardian človeka, ktorého by sme dnes nazvali PR manažérom. Sinatra bol vlastne prvou modernou superstar, aj keď aj pred ním už boli na scéne úspešní sóloví speváci.
Vstal z mŕtvych
Statusu superstar zodpovedalo aj množstvo práce. V roku 1957 napríklad vydal sedem albumov a nakrútil tri celovečerné filmy. Debutový album The Voice of Frank Sinatra mu vyšiel v roku 1946. Hoci začínal v ére swingu, jeho tvorba počas desaťročí preklenula mnohé módne vlny. Nevyhýbali sa mu ani krízy. V roku 1952 ho vyhodili z vydavateľstva Columbia Records, lebo o jeho hudbu už nebol taký záujem. V tom čase mal už rozbehnutú aj filmovú kariéru, jeho posledné filmy však boli prepadáky. Navyše verejnosť pobúril, keď opustil manželku Nancy a tri deti kvôli filmovej dive Ave Gardnerovej. Ich vzťah vydržal dva roky. „Je to mŕtvy muž. V tomto meste by ani Ježiš nevstal z mŕtvych,“ komentoval úpadok Sinatrovej kariéry vplyvný hollywoodsky agent Irving Swifty Lazar.
Sinatrovi sa to však podarilo – vďaka vojnovej dráme Odtiaľto až na večnosť (1953) režiséra Freda Zinnemana. Jeden z najúspešnejších amerických filmov dekády mu vyniesol Oscara za vedľajšiu úlohu vojaka Angela Maggia. Sinatrovi sa navyše podarilo podpísať sedemročnú zmluvu s vydavateľstvom Capitol Records a vďaka svojim konceptuálnym albumom bol opäť na vrchole. Podľa viacerých ide o jeden z najveľkolepejších návratov na výslnie v histórii šoubiznisu.
V tomto období Sinatra nahral napríklad staršiu nahrávku Cola Portera I've Got You Under My Skin. V 60. rokoch sa v jeho repertoári objavili klasiky ako Strangers In The Night, slávna My Way či dueto s dcérou Nancy Somethin' Stupid.
Úspešne pokračovala aj jeho filmová kariéra. V snímke Muž so zlatým ramenom (1955) stvárnil drogovo závislého muža, ktorý vďaka pobytu vo väzení abstinoval a po prepustení na slobodu sa snaží žiť inak, lenže… V Dannyho jedenástke (1960) si zase zahral so skupinou svojich priateľov umelcov, ktorých tlač nazývala Rat Pack – Deanom Martinom, Sammym Davisom jr. či Angie Dickinsonovou. So skupinou v rôznych obmenách účinkoval vo viacerých filmoch. A slávny je aj jeho politický triler Mandžuský kandidát (1962). Sinatra mal doma kópie takmer všetkých svojich filmov a púšťal si ich, aby sa zdokonaľoval.
Nielen svojimi vystúpeniami spopularizoval Las Vegas ako mesto zábavy – patril k prvým hviezdam, ktoré podpísali niekoľkoročný kontrakt na účinkovanie v Caesars Palace. V roku 1971, keď mal 55 rokov, ohlásil svoj odchod do dôchodku, o dva roky však bol späť. V roku 1979 nahral pieseň New York, New York, ktorú síce predtým naspievala Liza Minnelliová, patrí však k najslávnejším sinatrovkám.
„Populárne piesne spravil nesmrteľnými,“ zdôrazňuje denník USA Today a pripomína, že podľa Willa Friedwalda, hudobného kritika a autora knihy o Sinatrovom speváckom umení bola populárna hudba založená na idei zmeny a nikto nepremýšľal nad tým, že by sa vracal k starým piesňam Georga Gershwina či Cola Portera. Sinatra to robil a vracal sa aj k vlastným piesňam, ktoré už nahral a s odstupom ich nahrával znovu s novými nuansami a aj tak im zaistil miesto v popovom kánone.
Všetko zmenili mikrofóny
Magazín Rolling Stone pripomína, že dôležitou súčasťou Sinatrovho úspechu bola doba, v ktorej začínal a vedel sa jej prispôsobiť. Rádio bolo v tom čase vplyvným médiom, na vzostupe boli jukeboxy, menila sa aj technika nahrávania a speváci už vo veľkom používali mikrofóny. „Mnoho spevákov nikdy nepochopilo a stále nechápe, že mikrofón je ich nástrojom,“ citujú Sinatru vo svojej knihe o klasickom pope Roy Hemming a David Hajdu.
„V rokoch predtým sa speváci museli spoliehať najmä na silu vlastného výkonu alebo na megafón, ktorý bol cestou, ako prekričať sprievodnú kapelu,“ píše Rolling Stone s tým, že tieto metódy viedli napríklad aj k neprirodzeným tónom. Mikrofóny to zmenili. „Spevák mohol teraz spievať rovnako intímnym tónom, aký sa používa, keď sa chce človek zdôveriť priateľovi alebo milenke v posteli. Na poslucháčov mala táto nová intímnosť elektrizujúci efekt.“ A Sinatra si to dobre uvedomoval. „V momentoch romantických vyznaní si dával mikrofón blízko k ústam. A po celý čas držal jeho stojan jemným, ale neomylne sexuálnym spôsobom.“
