Darina Laščiaková: Pieseň sa rodí napoludnie

Najlepšie sa Darina Laščiaková cíti v kroji. Radšej spieva, ako rozpráva, ale to, čo povie, je tiež precítené. Rada používa zdrobneniny a znie to prirodzene. Perie si kroje a udržiava priateľstvá. Jedna kamarátka jej hocikedy večer zavolá až z Košíc: "Darinka, zaspievaj, je mi smutno." A ona spieva do telefónu Hory, hory čierne... Nikdy na nikoho nepovie krivého slova, nemá rada hádky a keď sa niekto rozčúli, radšej sa vzdiali. Z ľudovej piesne, ktorej synonymom sa stala na Slovensku, si navykla na harmóniu a takt.

18.03.2010 19:46
Darina Laščiaková Foto:
Darina Laščiaková
debata

Spievate si doma len tak – pri práci?
Rada si spievam. Ale nie pri práci. Ani naši ľudia pri práci nespievali. Pýtala som sa ich: Tetka, a či si pri hrabaní sena zaspievate? – Ojoj, kdeže tam spievať! Spotené, upachtené, to nie. – Spievalo sa cez poludnie.

Prečo?
Vtedy všetko stíchlo, chlapi odložili kosy, ľahli si, dali si na tvár klobúky a ženy im pripravovali jedlo. Išli ku studničke, naberali vodu a spievali. Cez poludnie vznikali piesne a niektoré to mali aj v názve, napríklad Poludnie, poludnie, veď je ono pravé, kdeže k poludniu je moje srdce drahé? Muži spali, driemkali si, lebo oni ešte ťažšie robili ako ženy. Ženy to mali ľahšie, ale nespievali pri práci. Keď hrabali, zaujúkali si, to hej, ale spievať by nevládali.

Aj vy spievate cez obed?
Ja si vtedy pustím alebo zaspievam Anjel pána. Ale pri práci nespievam. Žijem už sama, ani nemám pre koho spievať, ale občas si spomeniem na nejakú pieseň a zaspievam si ju. Keď idem vystupovať, rozospievam sa, cvičím.

Aký máte pocit po piesni? Je to pocit vyčerpania či novej energie?
Pre mňa je vyčerpávajúci napríklad rozhovor do novín. Rada spievam, ale nerada hovorím. Spev mi dáva energiu.

Stretávate sa dnes aj s tým, že ľudové piesne a tance sú pre mladých neznáme, nepríťažlivé?
Naopak. Na folklórnych festivaloch stretávam stovky a stovky mladých ľudí. Prekrásne spievajú, tancujú. Z mojich piatich vnúčat tri dievčatká boli v ľudových súboroch. Zuzka vo Vienku, Simonka a Kristínka v súbore Čečinka. Vnúčatá Jožko a Darinka sú šikovné, ale spev ich až tak nestrhol. Možno pravnúčatá Ninka a Adamko budú pokračovať… Dnešné deti krásne tancujú, za mojich čias v Lúčnici sa až tak dôkladne netancovalo. Teraz sa mladí vybrúsili.

Ľudové umenie teda nezanikne?
Ľudová pieseň žije tak, ako žije národ. Keď sa treba trošku uchýliť, tak odíde, a potom sa znova vráti. Vidím to – starší na festivaloch prídu, odspievajú a idú preč. Ale naraz sa dovalia mladí, začnú tancovať a je to úžasná energia.

Ale ani vaša generácia sa nedá celkom zahanbiť.
Ďuso Kubánka, ktorý kedysi šéfoval SĽUK-u, nedávno účinkoval na koncerte tohto súboru. Stúpal po schodíkoch a aj sa zaknísal. Pomyslela som si: Ej, veru, ty už nebudeš tancovať. Prišiel na javisko, hovoril o SĽUK-u a zrazu začal krepčiť goralské tance. Krásne! A to ťa, reku, nohy nebolia? – povedala som mu a on: Pri tom ma nikdy neboleli! Troška sa aj tak podkušujeme, lebo bez podkušovania by sme nič neurobili…

Stáva sa vám, že vás rozospievajú veci alebo situácie?
Áno. Stalo sa mi to napríklad v ateliéri výtvarníka Milana Stana. Do Milankovho ateliéru ma došikovala jedna kolegyňa, dovtedy som sa s ním osobne nepoznala. A ja, len čo som tam prišla, začala som spievať a spievala som, spievala… Jeho obrazy majú srdce a dušu a ľudová pieseň má tiež srdce a dušu, to som pocítila. Tie obrazy boli na stene, na stole, na zemi a ich duša sa mi prihovárala.

Čo na to hostiteľ?
Spievala som a potom som si povedala: Dosť, veď treba aj slovom niečo povedať, pochváliť. Pozrela som sa teda na Milanka a on mal slzy v očiach. Už som ani nemusela nič dodávať. Potom ma aj viac ráz maľoval – v kroji.

Koľko máte krojov? Plné skrine?
Nemám veľa krojov, ale mám viacej blúzok, ktoré si obmieňam. Vystupujem iba v goralskom kroji, hoci raz som spievala v myjavskom. Udržiavanie krojov je dosť náročné. Farebné časti musím pri praní odpárať, lebo by popúšťali do bielych častí. Mám kroj z nekrčivého materiálu, to je veľmi šikovné. Aj pri krojoch uprednostňujem jednoduchosť.

Váš kroj pôsobí cudne. Ale piesne majú aj erotický rozmer. Mali ste veľa ctiteľov?
Ale áno, myslím si, že hej. Ale boli to vlastne ctitelia tých piesní.

A vyskytla sa aj opačná situácia, stretli ste sa na koncertoch s výtržníkmi?
Raz som spievala vonku a jeden podnapitý muž mi kričal do spevu. Poznala som ho, vedela som, že je nešťastný. Mala som pre neho pochopenie, ale prišli k nemu dvaja muži, schmatli ho a vliekli preč. A on: Darinka, Darinka! Mne ho bolo strašne ľúto, a tak som povedala: Dobre, len ho dajte trošku bokom, tam sa mu bude lepšie počúvať. A ľudia začali tlieskať.

Aká bola vaša prvá platňa?
Na mojej prvej platničke bola nahratá Tichá noc a Mozartova uspávanka. Vyšla v šesťdesiatych rokoch. Niektorí mi aj zazlievali, že som nespievala Tichá noc, svätá noc, lenže Tichá noc, svätá noc by vtedy nebola vyšla.

Mali ste aj takéto problémy?
Bolo to v časoch, keď sa piesne o Ježiškovi a svätej noci zatrhávali. Chcela som tomu predísť, a tak som rozmýšľala, kto by mi urobil „nezávadné“ slová. Ale také, ktoré by sa blížili pôvodným.

A našli ste?
Mala som kamarátku Olinku Slivkovú, rodenú Čarnogurskú, vzácnu osobnosť, ohromne múdru a zlatú ženu. Tak som šla za ňou: Olinečka, neurobila by si mi text? Idem nahrať Tichú noc, svätú noc a neviem, či by mi vyšla s pôvodným textom. Zamyslela sa a povedala: Dobre, ja ti to urobím. Urobila to šikovne, medzi riadkami cítiť aj oslavu betlehemského dieťatka. To bola jedna strana platne a na druhej strane bola Mozartova uspávanka. Aj tam urobila Olinka slová a aj tam sa dalo čítať medzi riadkami. Táto maličká platnička obehla celé Slovensko a doteraz sa počúva. Nepocítila som výčitku, že sú tam iné slová, lebo tie slová boli veľmi krásne.

Často ste vystupovali na rôznych oficiálnych podujatiach. Niektorí ľudia si možno mysleli, že ste boli vo výhodnej pozícii aj z ideologických dôvodov…
Nikdy som nebola v strane a vždy som chodila do kostola. Tak som bola vychovaná a toho som sa nevzdala ani za komunistického režimu. Rešpektovala som komunistov, keď niečo dobre urobili, tak som nebola za každú cenu proti. Ale za nič na svete by som si nebola dala vziať to svoje. Mňa mali ľudia radi, ja som mala rada ľudí a taký bol môj svet. V ňom som bola slobodná.

Mali ste nejaké vzory?
Dodnes ma inšpiruje Tonko Habovštiak, ktorý veľa-veľa napísal a do poslednej chvíle pracoval. Tonko už zomrel. O jedenástej doobeda mi telefonoval, ešte mi ďakoval a o štvrtej zomrel. Tak sme sa rozlúčili. Jeho žena Katarína Habovštiaková, ktorá pracuje doteraz, ma stále inšpiruje. To sú moje vzory.

V čom?
Keď sa ráno zobudím, pomyslím si, že Katka Habovštiaková už je hore, už dačo určite píše a ja si tu polihujem. Rýchlo teda vstanem a, reku – tiež sa dám do práce. Bol to veľmi vzácny pár, moji priatelia.

Koľko máte v hlave piesní?
Veľmi veľa, lebo som robila v rozhlase cyklus Hory, ľudia a pieseň a chodila som piesne zbierať. Odovzdávala som ich Orchestru ľudových nástrojov a potom ich spracovávali skladatelia Dubovský alebo Stračina. Niektoré som si zas vybrala pre seba.

Ako prebiehal ten zber?
Postupne sa moja práca rozšírila. Vycítila som, že by mi ľudia, od ktorých chcem piesne, radi povedali aj o svojom živote. Vraj, keď nie som zvedavá na ich život, tak by som sa nemala zaujímať ani o ich piesne. Lebo to spolu súvisí. Hovorili mi, kedy ktorú pieseň spievali a kto ju vymyslel, lebo mnohí boli veľkí majstri. Chodili sme za nimi šofér, technik a ja. Moja trasa – to boli hory, horské dedinky a osamotené domy. Niekedy boli tie domčeky len popriliepané k skalám a žil tam jeden človek sám.

Poznáte teda aj životné príbehy, ktoré sa k piesňam viažu. Všeobecne známa je pieseň Zbohom ostávajte, mamičkine prahy, ku ktorej sa viaže príbeh dojímavý ako samotná melódia…
Keď dcéra čítala môj životopis Život s piesňou, našla som ju plakať práve nad touto kapitolou. Hovorí o osude Terézie Žatkuliakovej z Lokce, ktorá ma svadobnú odobierku v mladosti naučila. Inšpirovalo ma aj jej krásne podanie piesne.

V čom sa skrývalo tajomstvo?
Tetka spievala s ozdôbkami, precítene, lebo spievala o svojom živote. Ja som stále chcela ďalšiu a ďalšiu pieseň a rýchlo som si ich zapisovala do nôt. Keď som piesne chcela večer doma zaspievať mamke zo zapísaných nôt, nebolo to ono. Vytratila sa tá nádhera, čo tetka vedela vyčariť svojím hlasom. Na druhý deň som išla zasa k nej a povedala som jej to. Ona sa ani nečudovala, vedela, že pieseň sa nedá tak rýchlo naučiť. Vtedy som u nej bývala celý týždeň. Spievali sme, počúvala som jej príbehy a občas som ju pohladila po ruke… Uvedomila som si, že všetko sa nedá napísať do nôt, že pieseň musí žiť. Dodnes, keď spievam svadobnú odobierku, znie mi ušiach hlas, spôsob, dych aj krásne ozdôbky, ktoré vkladala do piesne Terézia Žatkuliaková.

A jej príbeh?
Tetka Žatkuliaková mala dve deti, muž jej zahynul pri zvážaní dreva z hory a ona, aby uživila deti, odišla sama do Ameriky. Po zlých správach o synovi, ktorý trpel u gazdu, sa však chcela vrátiť domov. A tak musela zamestnávateľke – Poľke povedať o svojom trápení. Tá jej pomohla vrátiť sa. Podvyživeného syna vtedy zachránila, ale potom jej padol vo vojne. Všetko mi o sebe rozprávala, zblížili sme sa a ona ma naučila mnoho piesní, ktoré dodnes spievam.

V Amerike bol aj váš otec Matej Gažo. Pochádzal z liptovskej obce Vavrišovo a v Amerike sa stretol dokonca s Milanom Rastislavom Štefánikom…
Otecko bol v Amerike s liptovskými murármi, hoci potom vystriedal aj iné povolania. Na jednej schôdzi rodákov sa stretol so Štefánikom. Ten už bol dôstojník francúzskej armády a pozýval dobrovoľníkov do légií, aby išli bojovať za novú Československú republiku. Otecko si tam podal ruku so Štefánikom a vstúpil do légií.

A ako sa vaša mama dostala k legionárovi?
Legionári mali najprv výcvik vo Francúzsku, a potom postupovali cez nebezpečné bojové pásma až na Slovensko. Tu potom organizovali život pre novú fázu histórie. Ešte sa vtedy totiž vyučovalo po maďarsky a aj v úradoch a kostoloch sa uprednostňovala maďarčina. Legionári organizovali stretnutia slovenskej mládeže, chodili na predstavenia slovenských ochotníkov a oboznamovali ľudí s novou situáciou. Otecko mal už niekoľko vyznamenaní, bol vyšší dôstojník a nosil peknú belasú uniformu. A ocitol sa aj v rázovitej oravskej obci Podbiel, kde visel plagát, že sa bude hrať ochotnícke predstavenie Strídža spod hája od Ferka Urbánka. Maminka hrala hlavnú úlohu – strídža. A tam sa oteckovi veľmi zapáčila. Ale po predstavení mu zmizla, našiel si ju až na pošte v Trstenej, kde pracovala. Aj on si potom urobil poštársky kurz.

Za čo vďačíte rodičom pokiaľ ide o spev?
Viem sa vžiť do piesne, či ma niekto počúva, či nie. Ja som nikdy trému nemala a ani dnes nemám. Veľmi sa teším spievať. Tak ma nasmerovali rodičia, a to tým, že ma nikdy nekritizovali. Pochválili ma. Trošku mi k tomu povedali: Ešte si mohla to, ešte si mohla tamto, ale celkovo zhodnotili – krásne si spievala. A to je veľmi dôležité. Stojí za to povzbudiť človeka, má to vplyv na celý jeho život.

Darina Laščiaková
Narodila sa 23. novembra 1931 v Tvrdošíne na Orave. Legendárna speváčka slovenskej ľudovej piesne vyštudovala hudobnú vedu a národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom pracovala ako redaktorka Československého rozhlasu. Pripravovala relácie, ktoré mapovali slovenské ľudové tradície, najmä reláciu Hory, ľudia a pieseň. Spomienky na svoj život, rodinu a prácu v oblasti ľudového umenia opísala v knižke Život s piesňou. Nahrala množstvo platní a vystúpila na množstve koncertov. Spievala v Lúčnici. Bola vydatá za Adama Laščiaka, má dve deti Jozefa a Máriu.

debata chyba