Peruánsky rodák a dnes najžiadanejší belcantový tenorista Juan Diego Flórez na štvrtkovom koncerte ponúkol v Opere SND mimoriadnu lekciu. V desiatich áriách odhalil, čo skrýva pojem dokonalosť. Hlasovej techniky, vrúcnosti timbru, štýlu, kultúry prejavu. Po úvodnej ukážke z Cimarosovho Tajného manželstva zasvätil dve čísla vzorkám zo svojho najvlastnejšieho repertoáru.
V Rossiniho Rodrigovi z Otella a árii z Messa di Gloria fascinoval nielen výškami trojčiarkovej oktávy, ale aj perfektnými koloratúrami a vláčnymi frázami. Citovosťou výrazu vrchovato naplnil Georgesa z Boieldieuovej Bielej dámy, aby v závere oficiálnej časti vzdal hold Giuseppe Verdimu (dvakrát Vojvoda z Rigoletta a Jeden deň kráľom), ktorému sa zatiaľ na javiskách vyhýba. Technicky je to preňho „hračka“, ba prieraznosťou a kovom v hlase už k nemu dozrieva. Stále však uprednostňuje party s vysokou virtuozitou a vypätou polohou.
Rozdával nám ju plným priehrštím. No neboli to „strojovo“ bezchybné výšky, ponúkol oveľa viac. Každý tón mal vnútorný obsah, bol zrkadlom postavy, jej duševného rozpoloženia. Taliansky dirigent Alessandro Vitiello sa pre tenoristu stal vnímavým partnerom. V prídavkoch predniesol Juan Diego Flórez resumé večera. Gounodovým Romeom eleganciu, ideálnu frázu a francúzsky esprit, či Donizettiho Toniom sadu deviatich bravúrnych vysokých C. Takto znie nefalšované bel canto, ktoré vo štvrtok večer vtiahlo Bratislavu medzi svetovú opernú elitu.
