Ako nastrojený elegán vo fraku privítal vo štvrtok obecenstvo klavírnym sólom. Postupne sa pridávali ďalší hudobníci. Hudba k filmu Šofér slečny Daisy je ako stvorená na úvodné antré a zároveň ako retrospektíva jeho hollywoodskych začiatkov. Naladeným divákom postupne rozpovedal príbeh o tom, ako Slovensko navštívil. Nemohlo nasledovať nič iné ako pieseň Discombobulate pre film Sherlock Holmes: Hra tieňov, ktorý bol aj dôvodom jeho tunajšej návštevy.
Nenechal nič na náhodu
Zimmer je majster napätia. Komorný úvod sa pozvoľna profiloval ako americká "trojaktovka“ s množstvom postáv. Postupne sa na pódiu odkrývali tri úrovne, od individuálnych muzikantov cez orchester a napokon 20-členný spevácky zbor. Napriek nedostatku miesta bol medzi muzikantmi poriadok. Diváci vďaka šikovne zvládnutej hre svetiel vždy vedeli, na koho zaostriť a komu následne poďakovať za bravúrne zvládnutú pasáž.
Skladby k filmom ako Madagaskar, Gladiátor, Da Vinciho kód či Leví kráľ prelínal Zimmer komentárom, v ktorom často odkrýval pozadie ich vzniku či len vtipné momenty z nakrúcania. Striedal pri tom aj hudobných hostí. "Toto je hlas Levieho kráľa,“ ďakoval za vystúpenie priateľovi Lebovi M, ktorý na koncert pricestoval z Afriky.
Zimmer sa v žiadnom prípade nepredstavil ako statický kráľ za syntetizátorom. Bral do ruky nástroje a vyslovene si ich užíval. Zaslúžená krátka pauza po prvej časti teda prišla vhod. A ako udržať v nálade niekoľkotisícový dav aj počas prestávky? Jednoducho. Pripraviť hudobný zážitok, ktorý ho udrží vo vare. Každý v sále hneď spoznal známy hudobný motív z filmu Piráti Karibiku, ktorý sprevádza obľúbenú postavu kapitána Jacka Sparrowa. Sympatickým gestom boli rôzne autentické doplnky ako papagáj sediaci na pleci či pirátske klobúky. Akoby chcel Zimmer divákom naznačiť: zabávajte sa, pokým môžete, druhá polovica bude z iného súdka.
Temná stránka Hansa Zimmera
Tentoraz už nie vo fraku, ale v ležérnom čiernom tričku Zimmer predviedol aj hru na bubnoch. "Mám rád, keď robím veľký hluk,“ priznal s úsmevom. Prítomným dal hudbou z filmov Pravdivá romanca či Rain Man trochu vydýchnuť, no "veľký hluk“ si naplno užil už pri skladbe k snímke Muž z ocele. Mohutný zvuk valiaci sa z pódia dopĺňali reproduktory v priestore, tromfy, ktoré si skladateľ nechal na záver. Hans Zimmer priznal, že nie je žiadne ranné vtáča, ale skôr nočný vták. Rovnako ako komiksový vykonávateľ spravodlivosti z Gothamu. Aj keď bolo na štadióne počas celého koncertu prítmie, zrazu sa začalo stemnievať akosi viac. Zimmer spomínal na tragickú smrť Heatha Ledgera, alias Jokera, vďaka čomu sa trilógia o Batmanovi stala pre neho oveľa osobnejšou. Hudba a svetelné efekty vyburcované k svojim limitom pripravili hypnotickú šou, od ktorej sa len ťažko dal odtrhnúť zrak.
Superhrdinskú éru vystriedal vesmírny epos Interstellar. Zimomriavky sa v tomto prípade nekonali, ale Zimmerovi to v žiadnom prípade nemožno vyčítať. Organ, ktorý stojí za jedinečnou atmosférou filmu, by sa na pódium zmestil asi ťažko. Kráľovi medzi nástrojmi vzdal česť aspoň tým, že jeho hodnovernú, no nefunkčnú maketu umiestnil za hudobníkov. Za naoko poslednou piesňou nemohlo nasledovať nič iné ako standing ovation. Zimmer ešte chvíľku nadšené publikum naťahoval, no nakoniec sa počas búrlivého potlesku vrátil. Nemohol predsa vynechať hudobný motív megahitu Počiatok. Kto čakal veľkolepé vyvrcholenie, zostal sklamaný. Posledné tóny skladby Time boli rovnako minimalistické ako začiatok koncertu.
Hans Zimmer bol presne taký ako filmy, ktoré hudobne dotvára. V Hollywoode nie je žiadnym nováčikom, priučil sa teda remeslu aj od svojich kolegov. Dokonalo zvláda prácu s napätím, ale rovnako vie, aká dôležitá je aj vizuálna časť. Koncert zahrnul takmer všetko – spomienky, humorné príhody, smrť či dokonca ľúbostný vzťah jeho dvoch hudobníkov. Zatvoriť oči v tomto prípade znamenalo preniesť sa do niektorého z filmov. Kto by to však robil, keď skladateľ v Bratislave ponúkol svoj vlastný príbeh?
