Váš nový album Take Her Up to Monto tvorí s predchádzajúcou platňou Hairless Toys „pár“ – pesničky na oba totiž vznikli počas toho istého nahrávania. O novinke však tvrdíte, že je extrémnejšia ako predchádzajúca platňa. V čom?
Táto druhá platňa je istým spôsobom emocionálne pravdovravnejšia, hudba je surovejšia a zámerne sme ju takú nechali. Nemyslím tým to, že by sme menej pracovali na produkcii a že by išlo o jednoduchú produkciu, ale v porovnaní s albumom Hairless Toys je Take Her Up to Monto menej uhladenou nahrávkou. Od začiatku sme o nej takto uvažovali, chcela byť presne tým, čím je. Nahrávkou, ktorá bude na začiatku mierne nepochopená a potom bude považovaná za majstrovské dielo. O desať rokov budú ľudia hovoriť: Preboha, ale to Monto predsa len… Presne to sa stane s naším albumom.
Foto: Ľuboš Pilc
Piesne na tento aj predchádzajúci album vznikali počas piatich týždňov strávených s Eddiem Stevensom. Podľa čoho ste sa rozhodovali, ktoré skladby zaradíte na prvý a ktoré na druhý album? Čo bolo kľúčom k ich výberu?
Vyberala som ich inštinktívne. Piesne sme zložili počas piatich týždňov a potom sme ich na nejaký čas nechali ležať ladom. Neskôr sme sa k nim vrátili, aby sme z nich vyprodukovali dostatok piesní na jednu nahrávku. Je to viac akoby o extrémnosti v piesňach, o ich konštrukcii, ich náročnosti. Na tej prvej platni mohli skončiť piesne, ktoré sme sa podvedome menej báli dokončiť. Výsledkom sú v tomto zmysle dve veľmi odlišné nahrávky, ale pri výbere piesní išlo o inštinkt.
Už o predchádzajúcej platni ste povedali, že sa na nej vydávate na miesta, na ktoré sa obyčajne populárna hudba „nepozrie“. Máte rada takéto hudobné výlety do nových teritórií?
Samozrejme, sú vzrušujúce. Je to, ako keď sa vyberiete na prechádzku. Je to ako turistika. Sú ľudia, ktorí sa tomu venujú veľmi vážne a chcú ísť na miesta, kam predtým nikto nevkročil. To je to, čo chcete robiť, lebo je to veľmi zaujímavé.
Foto: Ľuboš Pilc
Hudobná tlač vám dáva viacero prívlastkov a „prezývok“, mne sa napríklad páči kráľovná art popu, lebo popri popovej prístupnosti zahŕňa aj určitú umeleckú originalitu a vyčleňuje vás z hlavného prúdu do „popu pre pokročilých“. Vidíte sa však vy sama niekde v tomto popovom teritóriu?
V tejto chvíli a s týmito nahrávkami sa v tomto teritóriu nevidím. Tieto nahrávky nechápem ako popové nahrávky. Neviem, ale takisto sa nevnímam ani ako country umelkyňa. Iba experimentujem s tým, čo mám, a s tým, čo viem. Nepokúšam sa roztriediť to, čo robím, do nejakých škatuliek. A pravdou je, že keď sa ma už ľudia pokúsia dať do nejakej škatuľky, nemám to rada a som z toho trochu vyplašená. Chcem iba prekvapovať sama seba tým, čo dokážem robiť, pretože to je to, čo som vždy robila, už od začiatku. Najskôr som iba rozprávala. A potom som sa musela naučiť spievať. Albumy som začala nahrávať ešte predtým, ako zo mňa vôbec bola speváčka. Vždy sa musím pustiť do nejakej výzvy a nie je pre mňa potrebné ohraničovať sa popom, indie muzikou či disko hudbou.
Foto: Ľuboš Pilc
Na dvoch posledných albumoch bol vaším producentom dlhoročný spolupracovník Eddie Stevens. V čom bola práca s Eddiem pre vás odlišná napríklad v porovnaní s prácou na albume Overpowered (2007), pod ktorým sú ako producenti a spoluautori piesní podpísaní asi desiati hudobníci?
Spolupráca s Eddiem je úplnejšia, okrem iného aj preto, že je súčasťou môjho koncertného programu. Je súčasťou celku, vecí, ktoré sa spájajú do niečoho komplexnejšieho. Napriek tomu je v porovnaní práce s inými hudobníkmi a práce s Eddiem oveľa viac podobností než rozdielov. Vždy sa to začína tak, že sa v štúdiu ocitnem s jedným mužom. Od toho bodu sa všetko odvíja a do väčšej alebo menšej miery pribúdajú ďalší ľudia. Samozrejme, práca na platni Overpowered zahŕňala mnoho ľudí, ale aj tak keď som skladala piesne, fungovala som v spomínanom rámci – ja a chlapík v štúdiu. A hotovo. To je najdôležitejšia časť, zvyšok nie je až taký podstatný. Akokoľvek, na Overpowerd bol pri mne producent Seiji. Fungoval ako istý „podnecovač“ pre všetko ostatné, čo sa okolo tejto nahrávky dialo. Aj keď som práve nepracovala s ním, tak som mu púšťala veci, ktoré som robila s inými ľuďmi, a podobne.
Na Slovensku je Eddie Stevens známy aj vďaka spolupráci s Janou Kirschner. Ako sa vám páčia ich spoločné albumy?
Milujem ich. Sú jedným z dôvodov, prečo robím albumy s Eddiem. Na tom, že som sedem rokov nekoncertovala, bolo dobré to, že sa po celý ten čas učil, ako byť producentom. Stále pracoval s inými ľuďmi na ich nahrávkach. Keby som robila album každý rok, tak ako predtým, alebo každých pár rokov, musel by sa vrátiť a ísť so mnou na turné (smiech).
Róisín Murphy
Od polovice 90. rokov bola súčasťou elektronického dua Moloko, ktoré tvorila spolu s vtedajším partnerom Markom Brydonom. K ich najúspešnejším skladbám patrili Sing it Back, The Time Is Now, Familiar Feeling či Forever More. Po tom, čo sa rozpadol ich romantický vzťah, skončilo aj duo Moloko, ešte tesne predtým sa však v roku 2004 stihlo predstaviť na Pohode. Róisín Murphy sa vydala na sólovú kariéru. Debutovala albumom Ruby Blue (2005), na ktorom spolupracovala s Matthewom Herbertom. O dva roky prišla s platňou Overpowered, ktorú nahrala pod hlavičkou EMI. Na tejto platni spolupracovala s mnohými producentmi, napríklad aj s Calvinom Harrisom, ktorého piesne sa však na album nedostali. Posledné dva albumy Hairless Toys (2015) a Take Her Up to Monto (2016) jej produkoval Eddie Stevens.
