V tejto časti predstavíme skladateľa, hudobníka, publicistu, ale aj historika slovenskej populárnej hudby Pavla Zelenaya (88). Spolu so skladateľom Jánom Siváčkom sa zaslúžil aj o vznik Medzinárodného festivalu tanečnej piesne Bratislavská lýra, ktorý tento rok slávi 50 rokov od svojho vzniku.
Foto: ARCHÍV PAVLA ZELENAYA
Čo vás pritiahlo k populárnej hudbe? Bola to práve jej prístupnosť?
Ako dieťa som býval s rodičmi na dedine vo Veľkých Kostoľanoch, kde bol môj otec notárom. Brat mojej mamičky bol študent práva v Bratislave, a keďže rodičia im už nežili, tak chodieval k svojej najstaršej sestre, teda mojej mame na Vianoce. Mali sme gramofón, a tak do daru priniesol vždy pár platní. Samozrejme s hudbou, ktorú on ako študent mal rád. Boli to dobové slovenské šlágre. Tak som sa k tejto hudbe dostal prvýkrát a zaujala ma. Doma sme mali platne s vážnou hudbou, ale zaujala ma práve tanečná hudba. Neviem prečo, možno pre svoju rytmickosť a ľahkú komunikatívnosť.
Očaril vás aj dixieland, ktorý nebol po chuti každému, najmä vtedajším pohlavárom.
Dixieland umožňuje hráčom improvizáciu v kolektíve. To hudobníkov vždy baví. Bez ohľadu na to, či sa to pohlavárom páčilo, alebo nepáčilo. Ja by som pohlavárov spresnil na funkcionárov. Išlo o džez, ktorý bol v časoch totality celkovo v nepriazni. A nielen džez, ale aj celá moderná populárna hudba ako potenciálny nosič ideologickej diverzie. Funkcionári na rôznych úrovniach mali k nej diferencovaný, ale v podstate odmietavý prístup. Mnohí hudbe ani nerozumeli, ale pre istotu vždy odmietali radšej viac než menej, aby nepochybili a nemalo to vplyv na ich existenciu.
Džezová hudba teda režimu nevyhovovala. Bol "soc pop“ prijateľným riešením?
Od iniciátorov akcie, ktorá sa skrýva pod názvom soc pop (hudobný projekt pod vedením Maroša Hečka, ktorý oživuje skladby z obdobia socializmu, pozn. red.), som sa dočítal, že nejde o hudbu, že je to výraz pre dobu a pre hudbu, ktorá v tej dobe existovala. Ale v tej dobe existovala rôzna hudba, takže nie som si celkom istý, o čo ide… Ak ide o obnovovanie hudby daného obdobia, je veľmi dôležité vedieť, čo aktérov k tomu motivuje. Lebo nimi označený "refreshment“ poznáme v hudbe už dávno ako návrat k evergrínom, to znamená pesničkám, ktoré sú kvalitné, schopné prezentovať svoje kvality v nových úpravách v aktuálnych štýloch. Ale v tom období vznikli aj piesne podľa požiadaviek oficiálnych politických alebo aj teoreticko-kultúrnych požiadaviek. V tomto druhom prípade mám na mysli, síce v dobrom úmysle, ale s nepodareným výsledkom zrealizované pokusy o uplatnenie Ždanovovej požiadavky, aby piesne mali národnú formu a socialistický obsah. A tie nemajú kvalitu evergrínov. Niektorí skladatelia spájali pojem "národný” s formami z obdobia vzniku slovenskej populárnej hudby. Zamerali sa na vytvorenie svojich tanečných piesní v týchto formách alebo sa pokúšali vnášať do melodiky náznaky intonácií slovenských ľudových piesní. Textári sa usilovali vzbudiť dojem ľudovosti používaním medzičasom už prekonaného slovníka: šuhajko, frajerôčka, pod oblôčkom, zelený rozmarín, furman, klobúčik, salaš, bača, valasi, valaška, fujara a pod. Najmä od nich očakávali skladatelia naplnenie socialistického obsahu. Tí ho hľadali v novinách, predovšetkým v ich politických a hospodárskych úvodníkoch. Čerpali z nich nielen myšlienky, ale aj celé frázy a využívali ich slovník. V týchto prípadoch sa zrejme nedá očakávať refreshment v duchu evergrínov, ale pravdepodobne paródií. Ale aby som sa vrátil k vašej otázke: som – ako sa vraví – "všetkými desiatimi“ za návraty do minulosti. Svedčia o tom všetky moje práce. Verím, že sa iniciátorom akcie soc pop ich práca vydarí na kultúrnej úrovni a držím im v tom palce.
Bratislavská lýra tento rok oslavuje 50 rokov od svojho vzniku. Uvedomovali ste si spolu s Jánom Siváčkom, aký význam v populárnej hudbe bude mať, keď ste ju zakladali?
Odcitujem úryvok z projektu, ktorý sme vtedy predkladali. Festival mal byť "…každoročným verejným fórom, na ktorom by tvoriví pracovníci z oblasti slovenskej tanečnej hudby pravidelne predkladali verejnosti výsledky svojej činnosti za uplynulé obdobie. Predpokladáme, že by tento festival sústredil pracovné úsilie a materiálne prostriedky všetkých významných inštitúcií, podieľajúcich sa na tvorbe a šírení slovenskej tanečnej hudby, najmä Zväzu slovenských skladateľov, Slovenskej národnej rady, Čs. rozhlasu, Čs. televízie, Štátneho hudobného vydavateľstva, Koncertnej a divadelnej kancelárie, príp. ďalších, s cieľom dosiahnutia najvyššej umeleckej, organizačnej a tým aj spoločenskej úrovne podujatia, s perspektívou jeho medzinárodného uznania v budúcnosti“.
Ako sa cíti spoluzakladateľ Lýry, ktorý súťaž dvakrát vyhrá?
Na takto položenú otázku jestvuje jediná, ľuďom uveriteľná odpoveď: Ako zlodej, ktorému sa vydaril dobre naplánovaný lup. K tomu treba uveriť ešte aj to, že sa víťazstvo dá zorganizovať. V skutočnosti som zažil, že popredná česká speváčka mi odmietla zaspievať na Lýre pesničku, bez toho, aby si ju vôbec vypočula. Nepomohlo mi, že som bol spoluzakladateľ. Niektoré moje piesne sa nedostali zo semifinále do finále súťaže. O mojej piesni S tebou (Karol Duchoň) mi povedal riaditeľ írskeho festivalu popových piesní v Castelbare, že je hodná interpretácie Franka Sinatru. Rok predtým mi ju výberová porota ani nevybrala do súťaže o Lýru. Opäť mi raz nepomohlo, že som bol spoluzakladateľ. Ale poteším sa, keď ešte dnes počujem svoju víťaznú pesničku Pár nôt, ktorú priniesla na svet Janka Kocianová. Hrá sa aj po štyridsiatich rokoch – a to je na populárnu pesničku už pekný vek! To sa nedá vybaviť z titulu zakladateľa Lýry. Pocity autora víťaznej pesničky sú porovnateľné s pocitom každého, komu sa v práci niečo vydarí.
Ako vedúci Redakcie populárnej hudby Čs. rozhlasu v Bratislave ste v nej zreorganizovali prácu. Zaviedli ste, aby speváci nemuseli spievať piesne, ktoré im nesadli.
V dávnej minulosti moji predchodcovia prideľovali pesničky spevákom podľa svojho uváženia aj svojich záujmov. Speváci, i keď im pieseň "nesedela“, sa obávali ponuku odmietnuť, lebo hrozilo, že ďalšiu pieseň im už neponúknu. Keď som nastúpil do funkcie, umožnil som spevákom, aby označili nahraté piesne, ktoré nepovažovali za dosť reprezentatívne, s prísľubom, že ich vysielanie upravíme s ohľadom na ich predstavy. V tejto súvislosti som upravil aj ďalšiu prácu. Spevákom sa ponúkali piesne v poradí podľa želania autorov, a tí mohli ponúkanú pieseň slobodne prijať alebo odmietnuť bez možných nepríjemných ďalších následkov. Ja som iba zaviedol normálne postupy v dramaturgii.
Keď prišiel rokenrol, oproti swingu ste ho vnímali ako "primitívnejšiu“ formu hudby. Prečo ste mu nakoniec dali šancu? Skupine Prúdy ste dokonca produkovali album Zvoňte, zvonky, ktorý ponúkol psychedelický rock. V tom čase novinku.
Je veľký rozdiel medzi "rockom“ povojnových až 50. rokov, uvediem napr. Rock Around The Clock (Bill Haley so skupinou Kométy) a rockovou – bigbítovou hudbou 60. rokov, ktorú ovplyvnili The Beatles a zahrali napr. aj Yesterday. Rock päťdesiatych rokov zaviedol isté kodifikácie: "zjednodušenie“ melódie, 12-taktovú harmonickú štruktúru blues, v piesňach opakujúce sa riffy a pod. Stávalo sa, že niektoré kapely takejto tvrdej rockovej hudby v zahraničí rozbíjali na koncertoch gitary a rozvášnené publikum rozbilo potom zariadenie koncertnej sály. To, pochopiteľne, novej hudbe u nás nepomáhalo… Slovo rokenrol dráždilo. Napísal som rockovú pesničku, ale označil som ju ako foxtrot, aby mohla vyjsť tlačou. Rockové skupiny u nás sa označovali ako bigbítové skupiny. Nikde na svete to tak nebolo. Medzi československé špeciality patrilo nazývať rockovú hudbu bigbítom.
Do rozhlasu som nastupoval so zámerom sprístupniť rozhlasové nahrávanie všetkým hudobným žánrom. Prečo Zvonky, zvoňte? Reprezentovali novú éru v našej populárnej hudbe. Osobne, ako autor swingovej hudby, som mal zlé skúsenosti s uplatňovaním mojej tvorby, lebo swing bol reprezentant istej éry džezu a, samozrejme, anglosaskej hudby. Moja generácia mala veľké problémy s rozhlasovým nahrávaním. Vlastnou skúsenosťou poučený som otvoril rockovej generácii dvere do rozhlasu. V Prahe sa ma pýtali: Pavle, jak to můžeš dělat? Odpovedal som, že rozumne a opatrne. Ale produkcia platne Zvonky, zvoňte bola mojím jediným produktom tohto druhu – uvedomil som si, že z titulu svojej funkcie nesmiem nikomu robiť producenta. Išlo o neskôr tzv. konflikt záujmov. Hneď potom som požiadal riaditeľa Supraphonu o rozviazanie producentskej zmluvy.
Aktívne ste sa venovali aj programovaniu hudby, vraj ste si kúpili aj syntezátor, ktorý nebol lacnou záležitosťou. Vedeli ste už vtedy, aký potenciál skrýva elektronická hudba?
Do mojich pracovných povinností patrilo lektorovanie partitúr. S postupom času sa v nich začali objavovať syntezátory, o ktorých som vtedy ešte nič nevedel. Považoval som si za povinnosť oboznámiť sa s týmto novým hudobným nástrojom nielen z titulu svojej funkcie, ale aj vzhľadom na to, že poznatky o ňom využijem aj ako autor a aranžér. Elektronika a technika ma zaujímali vždy a teraz to bolo v súvislosti s hudbou. V mladosti som bol rádioamatér, preto som niektorým veciam rozumel, s mnohými vecami som sa musel postupne oboznamovať. Dnes už ten prudký rozvoj nevládzem sledovať – stal som sa bežným užívateľom vymožeností súčasnej techniky.
Nie ste len hudobník, skladateľ, ale aj teoretik, redaktor. Mali ste vždy ambíciu mapovať slovenskú populárnu hudbu? Na Antológii ste pracovali 40 rokov, mali ste pocit, že vaše poznatky jednoducho musia byť zaznamenané? Nepremýšľali ste, že svoje skúsenosti niekedy odovzdáte ako pedagóg?
Mal som na starosti slovenskú populárnu hudbu nielen v rozhlase, ale aj vo Zväze slovenských skladateľov, kde som bol predsedom pracovnej skupiny pre tento žáner. Musel som ju spoznať, aby som vedel, ako s ňou ďalej narábať. Ako pedagóg by som nemal potrebnú trpezlivosť, ale nevyhýbal som sa školeniam hudobníkov, aranžérov, napísal som štúdie o sprevádzaní spoločenských tancov, o štýle swingovej interpretácie, programovaní swingu s využitím počítača a pod. Vydal som aj nejaké publikácie, ktoré sa dajú použiť v pedagogickej činnosti. Napríklad brožúru Ako hrať do tanca alebo históriu slovenskej populárnej hudby v knižke Hudba, tanec, pieseň a nedávno som napísal štúdiu Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby.
Nevyhľadávate teda kontakt s mladými?
Vždy som bol prostredníctvom populárnej hudby v kontakte s mládežou. Populárnu hudbu považujem za hudbu mladých ľudí. Je to ich hudba. Inak rád pomáham každému, kto ma o to požiada, lebo aj mne mnohí pomohli. História sa nedá napísať bez pomoci iných, najmä pamätníkov. To si nemôžete vymyslieť. V súčasnosti skôr mladí študenti príležitostne vyhľadajú kontakt so mnou za účelom informácie či konzultácie.
Ako vnímate súčasnú slovenskú populárnu hudbu? Čo by mal aj dnes spĺňať kvalitný stredný prúd, aby zaujal a pritom neupadol do gýču?
Mojím odvolaním z funkcie vedúceho pracovníka rozhlasu v oblasti populárnej hudby som bol po 17 zložitých rokoch zbavený ťaživej zodpovednosti ovplyvňovať jej progresívne napredovanie tak, aby to nevyzeralo ako potuteľné zavádzanie ideologickej diverzie do hudobnej kultúry. Ako som už povedal: populárna hudba je hudbou mladých ľudí. Oni si osvoja jej aktuálny štýl a jeho ideál si ponesú až do hrobu. Čo bolo pred nimi, je staré, prekonané a komerčné, čo príde po nich, to neuznajú, bude ich to dráždiť a budú sa čudovať, "kam tento svet dospeje, keď to pôjde takto ďalej“? Celkom samozrejme ich nezaujíma to, že napríklad generácie pred nimi boli kedysi tiež mladé, ešte stále žijú a majú ešte aj dnes radi hudbu svojej mladosti – ale to je práve tá už pre nich stará, prekonaná, a preto im ju nedoprajú. O to horšie, že už nepatria ani do kúpyschopnej vrstvy obyvateľstva, na ktorú sú zamerané všetky hudobné formáty rádií za účelom získania životodarnej finančnej infúzie, ktorú poskytujú reklamy. Ale aby som aspoň čiastočne odpovedal na vašu otázku: Vždy boli aj budú lepšie, aj slabšie piesne. Ich potreba i spotreba je veľká. Sporadicky sledujem súčasnú scénu, ale nevidím dôvod, prečo by som si mal lámať hlavu s jej hodnotením. Navyše patrím do generácie, ktorej táto hudba nie je určená. Žiaľbohu, v rozhlasových vysielaniach ťažko nachádzam hudbu určenú mojej generácii. My už nie sme solventní.
Čo si myslíte o povinných kvótach, ktoré vstúpili do platnosti tento rok?
Celý môj život vedúceho redaktora v rozhlase som riešil kvóty domácich autorov, autorov spriatelených socialistických krajín a takzvanej západnej hudby. Ako hudobník som mal v rukách zahraničné noty, na ktorých bolo tučným písmom napísané percento, do ktorého koša patrí skladba, ak ju zahráte. Neviem, ako dopadli takéto nariadenia, ale ani za totalitných rokov sa nepodarilo splniť požadované, podstatne vyššie normy. Najradšej by som nepovedal, čo si myslím – nerád by som totiž strávil záverečné roky svojho života v nikam nevedúcich polemikách. Isté je, že nik si neotvorí reštauráciu so vznešeným úmyslom, "aby ľudstvo nehladovalo“, ale aby v tomto podnikaní zarobil. To isté možno povedať aj o komerčných rádiách. A neslobodno im to zazlievať, ide o zákonné podnikanie. Nedodržanie nariadení bez účinných sankcií nemá zmysel, a prvá udelená sankcia sa z dôvodov prevencie môže ocitnúť na nejakom európskom súdnom dvore. A verejnoprávny rozhlas? Ten tiež potrebuje peniaze. Dnes je všade všetko najmä o tom.
Pavol Zelenay študoval zememeračstvo na SVŠT v Bratislave, súčasne študoval klarinet v Hudobnom ústave hl. mesta Bratislavy. V rokoch 1958 – 1967 pôsobil ako profesionálny hudobník, aranžér a skladateľ v Tatra kabarete (neskôr Tatra revue). Je autorom swingovej generácie, napísal aj viacero scénických a filmových hudieb, populárnych piesní, šansónov a skladieb pre dychovú hudbu. Bol predsedom a členom pracovnej skupiny autorov populárnej hudby vo Zväze slovenských skladateľov. Spolu so skladateľom Jánom Siváčkom sa zaslúžil o vznik Medzinárodného festivalu tanečnej piesne Bratislavská lýra. V roku 1974 ju vyhral s piesňou Zem pamätá (Karol Duchoň) a v roku 1976 s piesňou Pár nôt (Jana Kocianová). Od roku 1967 bol vedúcim Redakcie zábavnej hudby (neskôr Redakcia populárnej hudby) Čs. rozhlasu v Bratislave. Keď ho v septembri 1984 z politických dôvodov odvolali z jej vedenia, zostal v redakcii pracovať ako hudobný redaktor. Od začiatku šesťdesiatych rokov pravidelnejšie publikoval. Napísal prácu Ako hrať do tanca (1964), s Ladislavom Šoltýsom štúdiu K dejinám slovenskej tanečnej hudby (1964) či publikáciu Hudba, tanec, pieseň (2008). Od roku 1993 autorsky pripravil cyklus 130 relácií o histórii slovenskej populárnej hudby v rozhlasovom cykle Pesničky z pamätníka. V roku 2007 dokončil a vydal poslednú časť desaťdielnej Antológie slovenskej populárnej hudby, v ktorej spracoval prvé tri desaťročia jej vývoja (1934 – 1963).
