Foto: Róbert Ragan
Roky 1920 až 1945 neboli v Spojených štátoch amerických poznačené len prohibíciou, veľkou hospodárskou krízou či druhou svetovou vojnou. Práve v tomto období oslavoval rozmach nielen filmový priemysel, ale aj džezová hudba, ktorá si neskôr v rôznych obdobách postupne prerazila cestu do celého sveta. Autentickú atmosféru tohto obdobia priblíži aj tretí ročník Golden Age Festivalu, počas ktorého už 17. septembra v bratislavskom V-klube oživí starý džez trojica štýlových kapiel zo Slovenska, z Česka a Maďarska.
„Keď sme pred tromi rokmi mali možnosť uskutočniť prvý koncert venovaný výlučne tzv. starému džezu s hosťami z Ameriky, uvedomili sme si, že džezových festivalov je na Slovensku pomerne dosť, no ani jeden sa nevenuje autentickému starému džezu z obdobia jeho najväčšej popularity,“ približuje počiatky festivalu jeho organizátorka Jana Dekánková. „My sa snažíme ľuďom predstaviť hudbu raného džezu v jej originálnej, prudko počúvateľnej podobe,“ dodáva Dekánková, ktorá je zároveň speváčkou „hostiteľskej“ formácie Fats Jazz Band. Na festivale nebude chýbať ani tento rok.
Slovensko a raný džez
Deväťčlenný orchester pod vedením klaviristu Ladislava Fančoviča sa okrem pôvodnej džezovej hudby spoza veľkej mláky venuje aj interpretácii jej slovenského ekvivalentu, ktorý sa k nám dostal až neskôr. Pokým sa ešte v 20. rokoch v legendárnom Cotton Clube v newyorskom Harleme každý večer striedal iný džezový orchester, na Slovensku na tancovačkách kraľoval čardáš, polka, valčík či tango.
„Džez k nám postupne prenikal od konca 20. rokov cez študentov vracajúcich sa z Paríža či Mníchova, ale aj prostredníctvom rozhlasových vĺn zo Spojeného kráľovstva. Máloktoré orchestre však mali taký vitálny rytmus ako tie americké. Džez je totiž založený na opačnom rytmickom cítení ako naše ľudové piesne či pochody, na ktorých boli hudobníci často odchovaní,“ približuje Dekánková. Napriek tomu uvádza aj zopár známych československých mien tej doby ako Rudolf Antonín Dvorský, Arnošt Kavka, Inka Zemánková, Jiřina Salačová, František Krištof Veselý, Janko Blaho, trio Včielky či Viera Racková, ktorým to naozaj „swingovalo“.
Orchester Fats Jazz Band si zase spestril repertoár skladbami od najznámejšej autorskej dvojice Gejza Dusík – Pavol Braxatoris, tangom Skôr než odídeš (text Boris Boča, hudba Frank Zemplínsky), ale aj populárnym čardáš-foxom Jaj, Zuzka, Zuzička od Ľudovíta Válku s textom Jozefa Stelibského.
Nájsť vhodné skladby do repertoáru však vôbec nie je jednoduché. Týka sa to nielen amerických, ale aj slovenských piesní. „Noty z tohto obdobia neexistujú. Občas sa nájde vydanie nejakého aranžmánu upraveného pre bežný orchester, takže nie je veľmi zaujímavý. Alebo len melódia s akordmi a textom. Preto, ak chce niekto hrať tie najzaujímavejšie kúsky, musí si pustiť starú originálnu nahrávku a všetky noty ,odpočuť‘ a napísať nanovo. So slovenskými skladbami je to rovnaké. Navyše nie vždy máte v orchestri presne toľko hráčov, koľko bolo na nahrávke, tak si to musíte upraviť na svoje obsadenie. Ale treba dať pozor, aby skladba nestratila štýl svojej doby,“ poukazuje Dekánková na rôzne úskalia.
Foto: Archív FJB
Napriek tomu núdza o obdobné kapely nie je ani u našich susedov. Na festivale sa tento rok okrem Fats Jazz Band predstaví jedno z najlepších európskych zoskupení – maďarský Hot Jazz Band – a česká akustická formácia Lam Trio. Práve autentickosť je hlavným kritériom pre výber účinkujúcich. Podľa Dekánkovej sa v každom susednom štáte okrem Ukrajiny dajú nájsť dva-tri väčšie orchestre a do desať malých zoskupení: „V Poľsku je to asi najslabšie, tam je však veľmi obľúbený moderný džez. Česko sa v tomto smere výrazne vzmáha. Mládež tam prepadla oživovaniu starého džezu a zakladá orchestre a kapely jednu za druhou. Ani Slovensko na tom nie je vôbec zle. Dokonca tu máme svetovú špičku, čo sa hudby 20. rokov týka, v podaní celosvetovo uznávaného orchestra Bratislava Hot Serenaders.“
Zároveň však zdôrazňuje, že nie všetko, čo sa dnes označuje ako swing či retro, tieto pojmy naozaj vystihuje. Niekedy ide skôr o marketingový ťah, ktorý má ľudí nalákať. „Čo sa kapiel týka, chápem, že je ťažké udržať striktne vymedzený štýl, keď už beztak hrajú minoritný žáner džez, aby sa vôbec uživili. Je preto pochopiteľné, že potom do svojich repertoárov vkladajú skladby, ktoré ľudia chcú počuť, a odkláňajú sa od pôvodného zámeru. O to väčšiu úctu mám k tým, ktorí nepoľavia zo svojich nárokov a nenechajú sa strhnúť davom aj za cenu menšieho počtu koncertov,“ dodáva.
Zvuk z originálnych nástrojov
K autenticite festivalu prispievajú aj dobové hudobné nástroje. Dnes už je kúpa originálneho nástroja, napríklad cez internetové aukcie, jednoduchšia ako v minulosti. Keďže však zásielka takmer vždy prichádza z Ameriky, podľa Dekánkovej väčšinou kupujú mačku vo vreci: „Našťastie náš bandleader Ladislav Fančovič má zlaté ručičky. Všetky nástroje rozoberie do posledného kúska, vyčistí, opraví, zalepí, vymení a poskladá dokopy prvotriedny nástroj. Vo Fats Jazz Band hráme len na originálnych nástrojoch z 20. až 40. rokov s výnimkou kontrabasu, ktorý je až z roku 1897.“ Nedávno však museli siahnuť aj hlboko do vrecka, keď im časť dobových bicích ukradli.
Golden Age Festival síce nemá predpísaný dress code, no aj toto obdobie je charakteristické svojou typickou módou. Rovnako ako v prípade rôznych kapiel, aj tu niekedy dochádza k menším „prešľapom“. Záleží na tom, či chcú napríklad ženy vyzerať atraktívne aj pre dnešnú spoločnosť, alebo naozaj dobovo.
„Móda tých rokov bola vo svojej dobe sexi, no dnes by sa nám tie šaty mohli zdať neforemné, pridlhé, nepraktické. Neodsudzujem dámy, ktoré vidím v obtiahnutých šatách so strapcami vysoko nad kolenami, s flitrovou čelenkou uprostred čela alebo pána v trakoch bez vesty s klobúkom na hlave aj v interiéri. Na tančiarňach, ktoré organizujeme v Bratislave, sa snažíme ľudí k dobovo správnemu oblečeniu motivovať skôr pozitívne,“ hovorí Dekánková, ktorá sa okrem spevu venuje aj móde a životnému štýlu práve tohto obdobia.
