Oldřich Janota: Povstanú noví kúzelníci

Tento rok vám vyšiel pozoruhodný archívny komplet 8 CD. Obal i názov Ultimate Nothing, čo v sleevenote prekladáte do slovenčiny ako Kompletné Nič, je nápadný programovou iróniou a sebairóniou. Zároveň však akoby tá irónia zakrývala ešte niečo hlbšie…
Neviem, či za prázdnotou a niktošom sa dá niečo skrývať. Ale povedzme. Napríklad v hebrejčine je nič Ejn. Výraz Ejn Sof, nič bez konca, nekonečné nič, nájdeme v kabale ako jedno z pomenovaní Boha. Takže v prípade človeka dokonalé nič znamená úplnú ničotu, kým v prípade Boha je to úplnosť, večnosť.

Takže Stvorenie z ničoho?
Z ničoho nič…

Keď ste naposledy hrali v Bratislave s kapelou Ora Pro Nobis, v jednom novinovom rozhovore ste na otázku „Čo je podľa vás dnes poslaním médií?“ odpovedali: „Budovanie totality.“ To bola tiež irónia?
Očakávala by sa asi skôr odpoveď, že poslaním médií je budovanie demokracie. Takže áno, bola to istá „drzosť“. Lenže médiá sú totalitné už vo svojej podstate. Marie von Ebner-Eschenbachová v jednom zo svojich aforizmov napísala: „Jasáte nad slobodou tlače, neobávate sa ale jej moci?“ A to bolo, prosím, v čase Rakúsko-Uhorska.

Samotná tlač je však už na ústupe.
Nech žije internet… V Česku v posledných voľbách relatívne zabodovala strana Piráti. Ten názov znie romanticky, ale keď čítate ich názory, skôr ako o romantické ide o technokratické myslenie mladých „ajťákov“. Všetci dnes závisíme od počítačov. Nie je preto čudné, že sa o moc hlási elitná skupina ľudí, ktorí túto technológiu ovládajú. Noví kúzelníci.

Spolu s vami parafrázujúc starú budovateľskú pieseň: „A kdybychom padli všici, vstanou noví kouzelníci?“
Tak akosi. Ale pamätá si túto pieseň ešte niekto?

Možno mnohí, čo v osemdesiatych rokoch chodievali na vaše koncerty do Primafu v Zuckermandli alebo na Vajnorskú ulicu. Ako na vás vtedy pôsobila Bratislava?
Vždy ma zasiahla svojou ľahkosťou, espritom. Čechy sa mi oproti tomu zdali ťažkopádnejšie, aj v hudbe, teda v pop-music. Stýkal som sa však s ľuďmi okolo Janka Langoša, to byli umelci, intelektuáli, muzikanti, takže ten obraz som mal dosť zúžený. Na ulici som občas pociťoval nevraživosť, aká vtedy medzi Slovákmi a Čechmi v spoločnom štáte panovala. Párkrát, keď som sa pýtal na cestu, ma ľudia poslali naschvál opačným smerom. Radšej som sa potom pýtal anglicky.

Do súboru nahrávok Ultimate Nothing ste zaradili aj CD Zrcadlová koza, s podtitulom „levácká opera“. Prečo práve ľavácka?
Bol som, myslím si, posledný ročník, keď ľavákov ešte v škole preúčali na pravákov. Takže keď som sa niekedy pred pätnástimi rokmi začal témou ľavákov zaoberať, bolo to skôr z terapeutických dôvodov, vyrovnať sa s tým, čo mi vtedy táto násilná zmena identity spôsobila. Nečakane sa však ukázalo, že otázka „ľaváctva“ a „praváctva“ otvára množstvo zaujímavých pohľadov na fúru vecí navôkol, asi ako každá dualita. Napríklad to, ako vyzerá antisvet, v ktorom ľaváci žijú. Alebo, povedzme, prečo sa identifikujeme, či už ľaváci, alebo praváci, s našou stranou, ktorá je silnejšia, efektívnejšia, a tú svoju slabú polovicu prehliadame a dokonca ňou aj opovrhujeme.

Súvisí nejako váš záujem o ľaváctvo so súčasným vedeckým výskumom mozgových hemisfér?
Ani nie. Myslím si, že hemisféry tvoria základnú nespochybniteľnú axiómu geometrie ženstva, niečo ako v euklidovskej geometrii bod a priamka, takže k mozgu mi to príliš nesedí. Jazyku vedy navyše ako obyčajný smrteľník už vôbec nerozumiem a vstupovať do vedeckého myslenia laicky, ak nepoviem básnicky, by bola strata času pre obe strany.

„Básnicky bytuje človek," citujete Heideggera na jednom z 8 CD Ultimate Nothing.
Iste. Je to však okrídlený výrok filozofov. A rovnako sa stal okrídleným výrok jedného moderného vedca: „Filozof je chlapík, ktorý je príliš lenivý pracovať v laboratóriu.“

Napriek tomu sa hovorí o tom, že náš tradičný západný spôsob poznávania sveta zažíva okamih prerodu. Vy ste pre epochu, do ktorej vstupujeme po staroveku, stredoveku a novoveku, navrhli názov mimovek. Myslíte tým, že nikto už nevie, „koľká bije“?
To asi nevedel nikdy nikto. Moju predstavu mimoveku dobre znázorňujú plagáty akčných filmov. Býva na nich zobrazený mladý pár bojujúci o prežitie uprostred nejakej katastrofickej až apokalyptickej situácie, ako je povedzme horiace veľkomesto, už takmer celé v troskách. Mladý muž drží laserovú pušku a hľadí odhodlane pred seba, v ústrety neznámemu nebezpečenstvu, zatiaľ čo krásavica po jeho boku tiež akoby hľadí pred seba, ale zorničky má pritom v samom kútiku očí. Na jednej strane to ženám vždy sluší, na druhej – súvisí to aj s intuíciou, ktorá je ženám vlastná, keď takto vidia bokom čosi, čo je možno ešte podstatnejšie ako to, na čo priamo hľadia muži.

A ako to súvisí s tým mimovekom?
Rozdiel medzi zámernou pozornosťou a periférnou pozornosťou. Doteraz sme boli trénovaní v tom, ako používať zámernú, koncentrovanú pozornosť. Ten citovaný lenivý filozof, keby prestal byť lenivý a išiel do laboratória, osem hodín denne by uprene pozeral do mikroskopu. Ale krásna žena po jeho boku, ak by tam nejakú mal, by zároveň periférne a mimovoľne vnímala všetko, čo sa deje ešte mimo mikroskopu, a to ako súčasť vedeckého pozorovania. Mimovek bude zásadne odlišný kultivovaním mimovoľnej pozornosti a jej prepájaním s pozornosťou zámernou.

Pozrime sa, kam nás život doviedol od zlatých časov folku. Vy ste od sedemdesiatych rokov prešli rôznymi hudobnými experimentmi, minimalizmom, meditačnou hudbou. Zahráte v Bratislave aj niečo zo svojich starších piesní „pre pamätníkov“?
Možno áno, ale… ktorých starých?