Ešte pred posledným večerom hosťovali tri zahraničné orchestre. Z Prahy, Kazane a Drážďan. Ani v jednom prípade sa síce neprebojovali na čelo pomyselného rebríčka (kde zakotvili amsterdamský Royal Concertgebouw Orchestra či Londýnska filharmónia), dva z nich však patrili k zreteľným pozitívam festivalu.
Husle, čo spievajú aj burácajú
PKF – Prague Philharmonia pricestovala so svojím šéfdirigentom, z bratislavského pôsobenia dobre známym Emmanuelom Villaumom, a francúzsko-kanadským klaviristom Louisom Lortiem. V netypicky komornom Richardovi Wagnerovi, Siegfriedovej idyle E dur pre malý orchester, ansámbel preukázal disciplínu, technické kvality i schopnosť reagovať na niekedy až "atletické“ gesto dirigenta. V Beethovenovom Koncerte pre klavír a orchester č. 4 G dur sa rozprúdil kultivovaný dialóg medzi sólovým nástrojom a inštrumentalistami, kde sa virtuózne vybavený Louis Lotrie nesnažil upriamovať pozornosť na excelentnú techniku, ale túto samozrejmosť skĺbil s plastickosťou a pastelovou eleganciou tónu. Dvořákova Symfónia č. 8 G dur je priam nabitá motívmi prírody a hýri pôsobivými nástrojovými farbami. Emmanuel Villaume ju nasýtil potrebnými výrazovými parametrami a opierajúc sa o vyspelý orchester dosiahol krásny výsledok.
Foto: JÁN F. LUKÁŠ
Drážďanská filharmónia si uctila odkaz Richarda Wagnera (v metropole Saska mali premiéru tri z jeho skorších opier) mladíckou, melodicky efektnou predohrou k Rienzimu. Husľový koncert d mol Arama Chačaturiana má zmysel, keď jeho plytší obsah povýši do sfér bravúry interpret(ka). Julia Fischer takou nepochybne je. Vie čarovať finesami techniky, v najjemnejších dynamických hladinách fascinuje ornamentmi, jej nástroj spieva i buráca. Dirigent Michael Sanderling vo vďačnej Beethovenovej Symfónii č. 7 A dur rozohral kontrastné vety s inštinktom pre štýl diela, využívajúc kompaktne a zanietene hrajúci orchester, ktorému už päť rokov šéfuje.
Vojnové requiem ako výzva
Definitívnu bodku za 52. ročníkom položilo impozantné dielo Benjamina Brittena, reagujúce na vojnu a jej politické i mentálne dôsledky – Vojnové requiem. Monument, ktorý sa nesnaží šokovať masou zvuku, ale do plasticky odtienených vrstiev v obrovskom dynamickom oblúku pretavuje svoj postoj k situácii počas studenej vojny a nádej na zmierenie. Partitúrou sa vinú hlavné línie: religiózna (latinská bohoslužba) a svetská (anglické texty Wilfreda Owena spievajú tenor a barytón), pričom posolstvo zhora vysiela anjelský detský zbor. Napriek komplikovanej štruktúre pôsobí Brittenov opus transparentne a nesmierne apelatívne. Za to, že taký bol aj na BHS, vďačíme exkluzívnemu dirigentovi Jamesovi Conlonovi, skvelo hrajúcej Slovenskej filharmónii, jej excelentnému zboru, Bratislavskému chlapčenskému zboru a zo sólistov najmä tenoristovi Tobymu Spencovi.
Mimoriadne potešilo, že BHS ani v ročníkoch po okrúhlom jubileu nezľavujú v nárokoch na kvalitu a udržiavajú si medzinárodný rešpekt. Päťdesiaty druhý ročník umožnil spoznať a porovnávať najlepšie orchestre sveta (amsterdamský Concertgebouw, Londýnska filharmónia), špičkových dirigentov (nášho Valčuhu, Bychkova, Conlona, Judda, Villaumea), vychutnávať si rozmanitosť naturelov skvelých klaviristov (Berezovsky, Ax, Kholodenko, Lortie) či huslistov (Repin, Fischer, Jackiw). V neposlednom rade v dramaturgii zarezonoval aj Rok slovenskej hudby. Radosť robila vynikajúca návštevnosť koncertov, inteligentné publikum s množstvom mladých tvárí. To je obrovské zadosťučinenie a záruka, že koncertná "klasika“ bude rezonovať aj v budúcnosti.
