Čo konkrétne pre vás znamená sloboda? Spievate o nej aj v rovnomennom singli.
Jozef Vrábel: Sloboda je určite najvyššia hodnota. Napríklad v umení. Neviem si predstaviť, že by nám niekto, nejaký režim, diktoval, čo môžeme a čo nesmieme. Ale album ani titulný song nie sú o tom, čo znamená sloboda pre nás, nejde o nejakú ódu na slobodu. Je skôr o tom, že často nevieme so slobodou zmysluplne naložiť, o premárnených príležitostiach. Súčasný systém dáva človeku slobodu urobiť takmer čokoľvek. Ide o to, ako sa rozhodne. Nám sa zdá, že dnešní mladí ľudia sa občas nerozhodujú práve najlepšie.
Nie je na rozhodovaní najhoršie to, že človek musí potom prijať jeho dôsledky?
Jozef Vrábel: Určite to nie je ľahké. Ale nechceme moralizovať, sami s tým bojujeme.
Album označujete za osobnejší. Ako ste si na ňom rozdelili autorský vklad?
Juraj Podmanický: Sú tam aj pesničky, ktoré som buď napísal len ja, alebo len Jožko, ale to sú iba dve, maximálne tri skladby, takže väčšinou sme na nich robili spoločne.
Jozef Vrábel: Vždy niekto z nás prinesie prvotnú nosnú ideu, ale ďalej to už robíme spolu. Album je naozaj do veľkej miery autobiografický, osobný. Je tam veľa z Jurajovho života, sú tam momenty aj z môjho života. Tentoraz nefabulujeme, spievame o reálnych veciach.
Prečo posun k takýmto témam?
Jozef Vrábel: Prišlo to absolútne spontánne a prirodzene. Juraj začal už na predchádzajúcom albume Modrý jazyk písať osobnejšie texty a zdalo sa nám, že sa ľudia chytili. Ja som sa teraz pridal. Na prvom albume sme mystifikovali, vymýšľali sme si príbehy a postavičky, teraz je to o nás, o našich životoch.
Vydali by ste sa touto cestou, aj keby ste od fanúšikov nemali priaznivú spätnú väzbu?
Jozef Vrábel: Ťažko povedať. To je hypotetická otázka. Ak by ľuďom naša hudba nič nehovorila, tak by sme to asi zabalili. Ale ten vývoj k osobnejších témam bol prirodzený, žiaden kalkul.
Inšpirácia však prichádzala aj z vonkajšieho prostredia, teda od priateľov a známych…
Juraj Podmanický: Aj preto názov albumu Dýchajúce obrazy – sú to obrazy situácií, ktoré sme zažili. Napríklad k fráze „vyberať peniaze zo steny“ (v skladbe Sloboda, pozn. red.) ma priviedol jeden môj kamarát. Boli sme práve na Urban Markete a on si potreboval vybrať peniaze z bankomatu a vraví mi: „Ďuro, počkaj ma tu, idem si vybrať peniaze zo steny.“ Na albume naozaj znie aj to, čo som za posledné roky okolo seba počul a zapisoval si. Zväčša názory alebo situácie mojich kamarátov a kamarátok.
Môže tak byť váš najnovší album vnímaný aj ako oslava kreatívneho prostredia, v ktorom sa pohybujete?
Juraj Podmanický: Celkovo dávame veľký priestor grafikom, fotografom (v klipoch hrajú napríklad modelky), aby vytvorili všetko okolo nás… Booklet, fotografie, klipy. Jednoducho im do toho príliš nefrfleme. Damián Pastirčák nám napríklad robil booklet Dýchajúcich obrazov. Prvý návrh sa nám síce nepozdával, ale ten druhý sme hneď zobrali celý. Lousymu Auberovi (autor videoklipu k piesni Sloboda a Miletička, producent klipu ku skladbe Mladým chýba vojna, pozn. red.) sa takisto veľmi nemontujeme do toho, keď vymýšľa scenár.
Na novinke často spomínate aj známe bratislavské miesta, napríklad Trhovisko Miletičova, o ktorom máte aj samostatnú skladbu s raperom Vecom, či kultové bistro Vanesa na Nedbalovej ulici.
Jozef Vrábel: Je prirodzené, že spomíname v textoch konkrétne miesta v Bratislave, keďže tu žijeme. Zároveň tie príbehy potrebujeme umiestniť do reálneho kontextu, nemôžu plávať vo vzduchu.
Myslíte si, že dokážete takýmito lokálnymi témami osloviť aj ľudí z iných miest?
Jozef Vrábel: Určite, miesto je iba symbol. Spomíname tam síce konkrétne kluby a podniky, ale také sú v každom meste. Alebo Miletička, trhovisko. OK, možno toto konkrétne je špecifikum Bratislavy, ale práve preto sme o tom urobili song, aby ľudia vedeli, že tu máme taký úžasný a špecifický mikrokozmos. A treba si pozrieť klip, tam je všetko.
Na miestach, o ktorých spievate, sa zvyknú združovať aj mladé komunity ľudí často spájané s tzv. hipsterskou kultúrou. Viete sa s týmto pojmom stotožniť?
Jozef Vrábel: Je to skôr súčasná mestská kultúra. Pre mňa osobne to neznamená nič špeciálne. Je to realita, ktorú žijeme, globálny trend. Na druhej strane je veľmi príjemné, že kreatívni ľudia dávajú pečať tomuto mestu, teraz hovorím o bistrách, bicykloch, trhoch, káve na ulici. Mnohých z nich poznáme osobne a sme radi, že sa vyskytujeme v tejto komunite.
Keď sme pri tejto téme, vnímate sa viac ako alternatívna alebo popová kapela?
Jozef Vrábel: My sme popová kapela. Samozrejme nejde o pop v zmysle Rihanny. Niekto by to nazval alternatívnou hudbou. Ale toto pre nás naozaj nie je dôležité.
Juraj Podmanický: Zaškatuľkovať nás je veľmi ťažké. Ak sa to niekomu podarí, dostane nejakú cenu, pretože takmer každá naša skladba je iná. Teraz to možno posunieme na ďalší level, pretože by som chcel dať každú pesničku robiť inému producentovi alebo DJ-ovi. Ale tak jasné, keby sme hrali napríklad v západnej Európe, pravdepodobne by nás brali ako popovú kapelu, u nás je to skôr alternatíva, ale to je skôr otázka pre dramaturgov slovenských rádií.
Kde je ten rozdiel medzi slovenským popom a alternatívou?
Jozef Vrábel: Hranica je asi to, čo ešte zvládne zahrať Rádio_FM.
Vráťme sa však k albumu. Prečo ste sa na novinke rozhodli vyskúšať aj netradičnejšie štruktúry skladieb?
Jozef Vrábel: Opäť to prišlo úplne prirodzene. Robili sme pesničku Mladým chýba vojna a jednoducho sme mali pocit, že na záver má ešte niečo prísť. Vymysleli sme tému, a tá sa nám trošku neplánovane natiahla na takmer dve minúty, takže to teraz vyzerá ako dve pesničky spojené dokopy, ale nie je to tak. Spojiť viacero tém do jednej skladby pritom nie je nič novátorské, s tým prišli už Beatles.
Čo sa týka nových skladieb, chceli sme to celé niekam posunúť, aj zvukovo. Celý album je temnejší, pomalší. Samozrejme, mali sme obavy, ako to prijmú ľudia. Keď sme išli von so skladbou Mladým chýba vojna, mali sme malú dušičku, ale nakoniec to vypálilo super, a to nás posmelilo a ukázalo nám, že ideme správnou cestou.
Juraj Podmanický: Zmenu si pýtala aj naša kapela. Zažívali sme vtedy obdobie, keď sme tak celkom nevedeli ako ďalej. Čakali sme na takýto impulz. Skladba Mladým chýba vojna bola úplne iná ako všetky ostatné a báli sme sa, ako ľudia zareagujú. A zareagovali veľmi dobre. Myslím, že aj na YouTube sme mali najväčší nárast videní. Určite nás to ovplyvnilo aj v ďalšej tvorbe.
Veľkú zásluhu má určite aj profesionálne spravený videoklip…
Juraj Podmanický: Vidíš, a to my v tom videoklipe ani nehráme.
Neprekážalo fanúšikom, že album Dýchajúce obrazy nie je taký tanečný ako tie predtým?
Juraj Podmanický: Ale on je tanečný. Teraz je takým celosvetovým trendom všetko trošku spomaliť, pri tanečnej hudbe je to napríklad deep house. A to nám vyhovuje. Sme starší, aj srdiečko nám už bije pomalšie.
Ako by ste celkovo zhodnotili minulý rok? A čo chystá kapela Billy Barman najbližšie?
Jozef Vrábel: Rok 2016 bol pre nás dosť náročný. Hrali sme veľa koncertov. Do toho ešte robili aj nové songy, na jeseň sme boli dva mesiace v štúdiu, stihli sme nakrútiť dva klipy. Na naše pomery sme urobili kopu roboty. Teraz si dáme dva mesiace voľno a v marci vyrazíme na turné po Slovensku, azda aj po Česku.
Juraj Podmanický: Minulý rok nám priniesol nového bubeníka. Je to mladý talentovaný chalan, ktorý sa nám, okrem toho, že bubnuje, stará aj o sociálne siete a do značnej miery spoluvytvára názor kapely. Hráme inú hudbu, ako sme hrávali. Viac nás to baví. Vydali sme nový album a teraz ideme s Katarziou na šnúru po Slovensku. A pevne verím, že v októbri či v novembri sa ľudia dočkajú aj nových singlov.
