Foto: Robert Hüttner, Pravda
Sýto červené šaty, k nim žiarivý úsmev a srdečné privítanie… S Marie Rottrovou prichádza na pódium závan elegancie, ale aj mladíckej roztopašnosti, ktorú cítiť hneď, ako sa pri nej ozvú prvé inštrumenty. Tých sa zhostila kapela Neřež, ktorú sprevádzali dve vokalistky. Niežeby ich Marie Rottrová potrebovala. Len čo odzneli prvé slová z piesne Skořápky ořechů, bolo jasné, že sa za tie roky nezmenila nielen jej vizáž.
Divákom už na úvod dala to, na čo čakali. Po hitoch ako Dívka, která spí jen tak či Lásko však vytiahla z rukáva aj menej známu, nie však menej kvalitnú pieseň Patnáct, kde trefne popisuje tínedžerské problémy. Repertoár Marie Rottrovej je zlatá studňa a spolu s prejavom elegánky s hlasom rockerky patrí medzi jej najväčšie výsady. Rovnako ako talent nachádzať okolo seba nadaných ľudí, s ktorými počas kariéry spolupracovala. A tých nemohla na svojej neskorej narodeninovej oslave vynechať.
Prvý sa po jej boku zjavil Pert Němec z kapely Plameňáci (bývalé Flamingo), s ktorým odspievala aj populárnu cover verziu skladby I Can't Stop Lovin' You (Though I Try) s názvom Ranní loučení. S niektorými hosťami si dopriala duet, iných nechala spievať samých, čo mohla využiť nielen na krátky oddych, ale aj zmenu odevu. Tentoraz speváčku zdobil nohavicový kostým.
Ak sa však mal štvrtkový koncert rozdeliť do niekoľkých etáp, nerozhodovali by obmeny šatstva. Rozhodujúcim míľnikom bol príchod Jaroslava Wykrenta, osoby, bez ktorej si koncert Marie Rottrovej už nemožno ani predstaviť. Rovnako ako pred piatimi rokmi sa predviedol ako výborný stand up komik, aj napriek tomu, že celý čas sedel na stoličke. „V roku 2014 ma viac-menej donútili vydať platňu, ktorá nesie symbolický názov Už to prostě není ono,“ vtipkoval na svoj účet Wykrent, keď hovoril o svojom nedávnom návrate na scénu.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Som človek, ktorý nechce žiť z nostalgie. Niežeby som vám rád nezaspieval staré pesničky, že by som vám tiež nedovolil zaspomínať si… Ale hovorím si, že pokiaľ mi bude hlava slúžiť a pokiaľ to len trochu pôjde, chcem ísť stále ďalej,“ povedal divákom přerovský spevák a skladateľ, ktorý sa na koncertné pódiá dokázal vrátiť po mozgovej príhode v roku 1999. O tom, že spravil svojím rozhodnutím naozaj dobre, svedčilo spontánne standing ovation a slzy v očiach stovkách divákov. Vzájomnú rozcítenosť posilnila Marie Rottrová skladbami ako Ten vůz už jel či Máma, ktoré odohrala so sláčikovým kvartetom. Na veselú nôtu však našťastie opäť zahrala s príchodom kapely Neřež.
Jedno pódium hostilo ten večer množstvo interpretov, ako aj Jiřího Pavlicu so skupinou Hradišťan. Išlo sa za pochodu, takže aj menšia prestavba pódia sa konala priamo pred zrakmi divákov. Vtedy sa však prejavil aj speváčkin povestný moderátorský talent. Pri toľkých rôznorodých hosťoch to bola práve ona, kto ich dokázal stmeliť v jeden ucelený zážitok. Nezabudla však ani na správnu dramaturgiu koncertu. Ku koncu prevládali skôr tanečnejšie či rockovejšie rytmy. Tie prinútili niekoľkých odvážlivcov vstať zo stoličiek a zatancovať si pod pódiom. Chvíľku dokonca aj na ňom.
Ľudia vstávali, horlivo tlieskali, Marie Rottrová a hostia sa lúčili… Všetkých však zároveň ubezpečila, že sa ešte vrátia na prídavok. Pred divákmi jednoducho nemá čo skrývať. Všetko sa dialo v reálnom čase vrátane spevu. Ako prídavkovú pieseň zvolila skladbu Kůň bílý, no bolo jasné, že ako čerešničku si necháva svoj najväčší hit. Skladbu od Black Sabbath, ktorú v češtine naspievala ako Lásko voníš deštěm. Išlo by o naozaj dôstojnú rozlúčku, ak by trochu nezanikla v šume ľudí, ktorí zrejme potrebovali stihnúť večerný spoj.
Niektorí diváci si z koncertu zobrali len to, po čo tam prišli. Pesničky a dočasný návrat do mladosti. Nepochopili, že koncert im ponúkol aj pridanú hodnotu. Treba si však vedieť usporiadať priority. A hlavne, ako povedal Wykrent, v srdci zostať „stále mlád“. Marie Rottrová je toho predsa živým dôkazom.
