Pesničky na ňu mu zložili hudobníci z formácie Umakart Jaromír Švejdík a Dušan Neuwerth. Práve Švejdík je aj jedným z autorov komiksu Alois Nebel. Podľa neho vznikol rovnomenný úspešný film a jeho titulnou skladbou sa stala pieseň Půlnoční, ktorá nový Neckářov album uzatvára a práve vďaka nej slávi spevák comeback. Neckář ju predstavil aj minulý týždeň na svojom jedinom slovenskom koncerte v bratislavskom Istropolise.
Hoci v roku 2002 utrpel mozgovú porážku a musel sa nanovo učiť rozprávať aj texty piesní, v ostatných oblastiach mu pamäť slúži. Na otázky Pravdy odpovedal aj spevákov brat Jan, ktorý je takmer štyri desaťročia aj kapelníkom Václavovej sprievodnej skupiny Bacily.
Spomínate si ešte na to, ako ste pred rokmi tu v Bratislave zvíťazili na Bratislavskej lýre?
Václav: Áno. Bolo to v roku 1981 a Zlatú lýru sme vyhrali práve na tomto javisku s pesničkou Tvým dlouhým vlasům, ktorú napísali môj brat Jan a Zdeněk Rytíř. Okrem toho si rád spomínam aj na to, že vtedy som tu pozýval na javisko Mariku Gombitovú, ktorá prvýkrát po svojej nehode zaspievala práve na tejto Lýre.
Naposledy ste mali hit v osemdesiatych rokoch. Ako vnímate s odstupom času obdobie, ktoré nasledovalo v 90. rokoch?
Jan: Bolo to pre nás asi najťažšie obdobie. V spoločnosti dochádzalo k veľkým zmenám, ktoré samozrejme mali veľký vplyv na kultúrny život nielen v Česku, ale určite aj na Slovensku a politické garnitúry veľmi kultúre nepriali. Obdobie po revolúcii nám zobralo aj manažéra, ktorý zomrel, rozpadol sa agentúrny systém, a teda sme boli akoby bezprizorní. Vraveli sme si: no čo, máme už skoro všetko hotové, tak už nejako počkáme do toho dôchodku a nejako to „doklepeme“. Mali sme tiež pocit, že nemá cenu robiť niečo nové, pretože rádiá to aj tak nechcú hrať. V podstate zámerne sme sa utiahli do ústrania, aj z rodinných a osobných dôvodov, hoci sme napríklad medzitým aj cestovali – asi štyrikrát sme boli v USA a v Kanade za krajanmi.
A potom prišla Václavova mozgová príhoda…
Jan: Keď sa mu to stalo, vyzeralo to, že hudobná kariéra sa pre neho úplne skončila. Nakoniec sa však aj s našou pomocou vzchopil. Dokonca sme v roku 2005 nahrali album Oči koní. Vraveli sme si, že by sme to mohli skúsiť už len kvôli tomu, že má kone rád a podobnú platňu chcel spraviť už roky – nikdy sa však k tomu nedostal. Bohužiaľ, ako som predpokladal, zo strany rádií nebol o album nijaký záujem, a tak to išlo niekam do stratena.
Prešlo šesť rokov a úspech pesničky Půlnoční. Predpokladali ste ho?
Václav: Nikdy sa nedá povedať dopredu, či bude pieseň úspešná. Nemôžete niečo robiť ako kalkul. Takýto hit, to je dar z neba.
Jan: Keď sme robili album Oči koní, na ktorom bolo podľa mňa pár celkom dobrých balád, nemali sme dostatok peňazí, aby sme investovali napríklad do videoklipu. A ten bol podľa mňa v prípade Půlnoční podstatný. Naraz sa prejavila obrovská sila internetu, s ktorým sme predtým nemali skúsenosť, ale dnes vieme, čo dokáže. Je krásne zistiť, že keď sa ľuďom niečo páči, tak si to nájdu. (pozn. red. – klip Půlnoční má na You Tube takmer 2,5 milióna pozretí).
Nakoniec vznikla nielen pesnička, ale celý nový album, ktorý tiež kritika označuje za váš veľký comeback. Mysleli ste si pred časom, že ešte vôbec niekedy nahráte novú platňu?
Václav: To som ani len netušil. Myslel som si, tak ako hovoril brat, že už máme všetko hotové, všetko za sebou a naraz príde takáto záležitosť. Bola to vlastne náhoda, že producent Aloisa Nebela ma oslovil na pesničku Půlnoční. Potom mi Jaromír Švejdík a Dušan Neuwerth priniesli štyri texty, ktoré sa mi veľmi páčili. Nemali síce ešte demonahrávku, ale napriek tomu som si hovoril, že by to mohlo byť celkom zaujímavé. Netušil som, že z toho nakoniec vznikne celá platňa, z ktorej mám veľkú radosť, pretože mám pocit, že oslovila publikum rôznych generácií. Na to som mal vôbec také šťastie. Účinkoval som totiž v rozprávke Šíleně smutná princezna s hudbou Jana Hammera, ktorú pozná už niekoľko generácií detí a pamätajú si aj toho dnes už starého princa.
Okrem nového albumu ste najnovšie nahrali aj pesničku Peciho Uherčíka a Vojta Scherhaufera Pár sladkých múz, ktorá je po slovensky. Prečo slovenčina?
Václav: Tu na Slovensku mám kamarátov aj kamarátky. Na Bratislavskej lýre som dokonca kedysi získal zemiakovú medailu, teda štvrté miesto, so skladbou Maľovanie na plot, ktorú mi napísali Kamil Peteraj a Paľo Hammel. Dodnes sú mojimi kamarátmi. Pár sladkých múz vzniklo tiež náhodou. Producent Valér Doležal mi ponúkol niekoľko pesničiek a ja som si vybral práve Pár sladkých múz. Zatiaľ som sa ju nestihol naučiť spievať aj na javisku, ale trebárs k tomu niekedy príde.
Učia sa vám ťažšie staršie pesničky, nové pesničky, alebo je to jedno?
Václav: Všetky sa musím učiť odznova. Po tej mozgovej príhode nemôžem len tak zaspievať ani žiadnu ľudovú pesničku, pretože všetko je to preč. Je to ťažké.
V repertoári máte okolo 500 piesní, pamätali ste si ich pred príhodou všetky?
Václav: Niektoré pesničky som vlastne len naspieval a nikdy som ich na javisku nerobil. Teraz mám v repertoári takých 20 piesní, ktoré hrám na javisku. Je medzi nimi aj Půlnoční a hádam časom pribudnú ďalšie.
