Štvordňové komorné podujatie prinesie operné árie, skladby Mahavishnu orchestra, husľový recitál, hudbu 30. rokov, dychové kvinteto, ale aj tradičnú premiéru pôvodnej skladby, skomponovanej na objednávku festivalu. S myšlienkou založiť medzinárodný festival prišiel v roku 1999 violončelista Eugen Prochác spolu so svojou manželkou Lele Zemanovou, odvtedy sa stal symbolom hudobného leta aj pre Sklené Teplice či Sv. Anton. A organizátor a špičkový virtuóz hry na violončele Eugen Prochác, ktorý tento rok nahral výnimočné CD zostavené z tvorby skladateľa Tadeáša Salvu, nebude ani tentoraz chýbať medzi interpretmi.
Osvedčil sa vám za 13 rokov názov Festival peknej hudby?
Navrhol ho jeden z organizátorov zo Štiavnice, ja som mu na to prikývol, hoci som si uvedomoval, že z toho môže pre niekoho zavievať aj gýč… Dnes ale môžem s radosťou poznamenať – hostia festivalu sa nesťažujú, že by sme im ponúkali hudbu „škaredú“.
Aký je váš osobný poslucháčsky záber?
Počúvam inú hudbu, ako hrám. Zaujímajú ma nové, neznáme veci. Čo sa už prežulo stokrát, vyhľadávam naozaj len výnimočne. Minulý rok napríklad v Štiavnici hosťovala španielska speváčka Rosu Mateu, ktorá predniesla večer katalánskych piesní. Publikum azda očakávalo bežný „pekný koncert“, ale táto umelkyňa nás doslova priklincovala. Hoci som niektoré skladby už poznal, lebo majú úpravy pre violončelo, takže som ich svojho času hral aj sám, bol to veľmi nevšedný, úžasný zážitok. Rozplakal som sa pri tom.
Tento rok prídu hostia z Rakúska – komorné zoskupenie Radio String Quartet v piatok večer 27. júla pripomenie hudbu slávneho Mahavishnu Orchestra. Ako znie elektrická hudba na akustických nástrojoch?
Podobných transkripcií tu už bolo viac, v Nemecku napríklad vznikla nahrávka skladieb Mahavishnu Orchestra v podaní big bandu. Funguje to, ak sa pôvodná energia Orchestra dostane do inej polohy. A podarilo sa to aj rakúskym hudobníkom. Neimitujú to, čo zo svojich nástrojov dostali John MacLaughlin či Jan Hammer, to sa ani nedá. Samotnému Laughlinovi sa páčilo, čo z jeho hudby vytiahli Rakúšania. Nesnažili sa nahrádzať pôvodný zvuk, ale našli v ňom vlastnú rovinu. Je to zaujímavé. A aby to bolo pestré, zahrajú aj Joa Zawinula. Je to veľmi kreatívne kvarteto, ktoré teraz robí veľkú kariéru.
O vás je známe, že ste fanúšikom „elektrického“ rocku a džezu. Neuvažovali ste aj vy robiť podobnú muziku? Čo prevážilo, že ste ostali pri vážnej hudbe?
Asi to bol výber nástroja, ktorý sa príliš nehodil do sveta elektrickej hudby… Violončelo až posledných desať-pätnásť rokov začalo vystrkovať rožky. Nemá totiž agresivitu huslí, ktoré prirodzene dokážu znieť rockovo aj drsne. No ale ukazuje sa, že sa to dá robiť aj s čelom. Dnes by som sa už zrejme odvážil ísť aj týmto smerom, neviem. Mám rád klasickú hudbu, na druhej strane, bol to neopakovateľný pocit, keď sme spolu Jonom Andersonom hrali pred tromi rokmi na Devíne na koncerte Pocta slobode pre 3-tisíc ľudí.
Záleží na počte poslucháčov?
Práveže ani nie… Už som zažil koncert pre dvoch ľudí, ktorých som ani nevidel. Raz sme s mojím priateľom, akordeonistom Rajmundom Kákonim prišli koncertovať do jedného kultúrneho domu, ktorý neurobil žiadnu propagáciu. Dokonca ani oznamovací plagát nikde nevisel. Vystúpili sme na pódium osvetlené ostrým reflektorom a v hľadisku sme nikoho nevideli. Rajmund sa pýta – je tam niekto? A z tmy sa ozvalo – áno, sme tu dve a chceme vás počuť. A bol to úžasný koncert. Ten reflektor nás napokon spojil.
Rozrastá sa publikum v Štiavnici?
Rozrastá. Tým, že sa usilujeme robiť pestrý program, ľudia zistili, že si každý v ňom nájde niečo pre seba. Dokonca vznikla celá základňa Bratislavčanov, ktorí prichádzajú do Štiavnice len kvôli samotnému festivalu. Voláme ich „turisti“.
Festival vstupuje do zaujímavého 13. ročníka a vy ste tento rok oslávili päťdesiatku. Nemáte chuť rekapitulovať?
V tomto nie som príliš zdatný. Niekto mi povedal, že po päťdesiatke už budem taký serióznejší. Zatiaľ som to nezistil, ešte to vlastne neprišlo, hoci iste raz príde. A festival sa určite posunul, dnes je najmä komunikácia lepšia, ako bola na začiatku. Ale ja som dosť konzervatívny, čo mi moja manželka Lele vyčíta. Tvrdí, že nejdem s dobou, lebo vonkajšie veci ma príliš nezaujímajú.
Čo vás teda zaujíma?
Som spokojný, že festival má vlastnú dušu. Iste, má nedostatky, ktoré sa dajú odstrániť alebo zmierniť – niektoré ľahko, iné ťažšie. Ale aj popritom, že nie je možné od ostatných čakať nejakú výraznú pomoc, každý má chuť vrátiť sa na náš festival do Banskej Štiavnice. Nielen diváci, ale aj interpreti, hoci to nie je pre nich vždy finančne zaujímavé. Ale stále ich to tam láka.
Ak sa vrátime k vášmu výročiu – nepovažujete za svoj profesionálny vrchol aj to, aký veľký úspech má vaša tohtoročná nahrávka diela Tadeáša Salvu pre vydavateľstvo Naxos?
V prvom rade je to úspech samotného Salvu – keby jeho hudba nebola originálna a svojská, tak v tom množstve inej hudby by ju ani nevydali, a ak, tak by ostala nepovšimnutá. Ale skutočne je na nej niečo špeciálne, a to ma veľmi teší. Síce neskoro, ale začína sa prebúdzať a objavovať dôležité Salvovo dielo.
Ako je možné, že ustavične tu objavujeme diela, o ktorých sa vie, že existujú a sú kvalitné?
Ľudia sú problematickí, aj autori. A Tadeáš Salva nebol ľahká osobnosť… Sme malý národ, všetci sa tu motáme po tej Bratislave a nerobíme si vždy len to dobré. Salva na Slovensku nemal na ružiach ustlané, nezapadal do normatívneho priemeru. Vždy tu panoval nedostatok odvahy podporiť niečo nové, iné. Napokon Tadeáš Salva odišiel študovať do Poľska, kde už bola avantgarda v plnom prúde, a tam jeho hudobné názory, ani nátura nikomu neprekážali.
Vaša nahrávka sa v polovici júna ocitla na 7. mieste v 40 Top Bestsellers vydavateľstva NAXOS. Jej recenzenti dokonca prirovnávali tvorbu Tadeáša Salvu k Igorovi Stravinskému. Aj vy to tak cítite?
Určite bol ovplyvnený Stravinským, aj keď ide o úplne odlišný typ skladateľa. Hoci čo sa týka technických záležitostí, sa azda dajú nájsť príbuzné paralely… Viem, že mu dokonca Stravinskij odpísal. Veľmi sa tým pýšil, keď z nejakej bezvýznamnej slovenskej adresy mu ani neodpovedali a Stravinskij mu napísal veľmi povzbudzujúci list a že si pozrel jeho partitúry. Tento list potom Salva opatroval ako svätosť.
Akú pôvodnú premiéru ste pripravili pre aktuálny festival?
Skladateľ Jevgenij Iršai napísal pre mňa a Rajmonda Kákoniho Duo pre violončelo a akordeón. Keď sme sa ho pýtali, ako to máme hrať, povedal, že magicky – „musíte sa do toho všetkého tak ponoriť“. Takže sa do toho ponoríme v piatok podvečer na vernisáži výtvarníka Vladimíra Petríka. S Jevgenijom Iršaiom nás spájajú rovnaké mená, takže u mňa vyhráva. No v prvom rade je to dobrý skladateľ, ktorý u nás reprezentuje ruskú školu.
Je to jediný koncert, na ktorom budete hrať osobne?
Ešte si zahrám v sobotu predpoludním s českým husľovým duom Jana Mráčka staršieho a Jana Mráčka mladšieho, ktorý sa stal nedávno laureátom Pražskej jari. V Serenáde Bohuslava Martinů prednesiem violový part. So starším Janom Mráčkom som už viackrát hral, napríklad v súbore Cappella Istropolitana, je to vynikajúci huslista. A očividne má talentovaného syna. Už som ich chcel pozvať dávnejšie, majú zaujímavý program, ktorý človek len tak hocikedy nepočuje. Na našom festivale napríklad odohrajú aj Ježkovu sonátu z 30. rokov, čo je skutočne exkluzívny titul. Bude to taká príprava na večerné vystúpenie Bratislava Hot Serenaders s Milanom Lasicom, ktorí predstavia skladby z najnovšieho CD – Keď zastal čas. Mám ich veľmi rád. Lasicu by som chcel za prezidenta.
Dlhé roky ste pôsobili v Portugalsku, s ktorým ste neprerušili kontakty. No na festivale chýbajú portugalskí hostia. Je to otázka financií?
Iste, ale určite sa k tomu ešte vrátim. Portugalskí umelci už boli kedysi v Štiavnici, ale stále snívam pozvať interpretov fado, ktoré stelesňuje typicky portugalskú tradíciu ľudovej hudby a emocionálnej poézie, plnej melanchólie. Už by u nás mohlo konečne odznieť. Teraz dúfam, že sa nám podarí projekt s mojím bývalým žiakom z Portugalska, ktorý pre mňa píše koncert pre violončelo a akordeón s orchestrom.
Aký je to pocit mať žiaka skladateľa?
Volá sa Tiago de Sousa Derrica. Učil som ho hre na violončele v Lisabone, keď mal 6–7 rokov. Je to veľmi ťažké neodradiť také malé deti od nástroja. Pamätal som si ho dobre, bol z veľmi sympatickej rodiny. Potom ale odišiel s rodičmi do USA a 15 rokov som o ňom nič nepočul, kým sa mi sám odrazu neprihlásil – že je tu, je už dospelý a vyštudoval kompozíciu. Hneď sme sa dohodli, aby pre nás niečo zložil. Aj sme už pár jeho skladieb nahrali na nové CD. Je to iná hudba. Verím, že sa mi pri tejto príležitosti podarí prilákať do Banskej Štiavnice aj symfonický orchester. V Lisabone má Tiagovo dielo úspech.
