Ľudmila ovládala od detstva klavír a gitaru, ale vyštudovala bicie: „Je to niečo iné ako klavír,“ hovorí o svojej láske. "Bicie nástroje vyžadujú dobrý rytmus a tempo, aby človek mohol viesť kapelu. Treba byť presný. Klavír je melodický nástroj, pri hre naň ide o melódiu a harmóniu, bicie sú pohybové. Klavír je rozum a cit, bicie sú celé telo. Keďže hrám na vibrafón, mám ho najradšej, lebo to je kompromis medzi klavírom a bicími. Vibrafón má doštičky usporiadané ako klávesy klavíra, ale udiera sa do nich paličkami, ako to robia bubeníci. Niekto si vibrafón mýli s cimbalom, ale cimbal je strunozvučný nástroj, udiera sa na struny. Paličky na vibrafón sú z rôznych materiálov, napríklad z dreva alebo ratanu, jadro hlavičky je z gumy a je omotané bavlnou. Prstom by sa hrať nedalo, to by neznelo. Doštičky sú totiž z kovu.
Hrám však aj na tympany alebo zvony. V klasických orchestroch je tympanista v strede a naľavo od neho sú perkusie, gong, xylofóny, vibrafóny, bicie nástroje, rytmičák, veľký bubon, činely. To všetko ovládam. Doma mám však len vibrafón MalletKAT, ktorý som dostala od jednej firmy v Amerike ako sponzorstvo. Je to elektronický nástroj, ktorý je prenosný a vozím si ho so sebou. Má asi dvadsať kíl a cestujem s ním ako s batožinou. Mám ho už rok, predtým som si nástroj prenajímala. Hrala som v Amerike napríklad v orchestroch rôznych muzikálov a MalletKAT sa mi osvedčil, lebo sa na ňom dá meniť zvuk. Používala som z neho asi tridsať zvukov – tympany, bubny, mariny, glokenšpíl, všetko možné. A s prekvapením som zistila, že aj elektronika má svoju dušu," rozpráva Ľudmila Štefániková.
Z Paríža do Bostonu
Trvalo jej rok a pol, kým sa dostala do Ameriky. Študovala v Paríži a jej škola mala družbu s Berklee College of Music. To Ľudmilu inšpirovalo, aby sa skúsila prihlásiť na túto slávnu školu. Chcela tam absolvovať pár semestrov a nakoniec zostala tri roky.
„Držala som sa tam zubami-nechtami, zarábala som peniažky popri škole, mala som rôzne štipendiá. Jednoducho som bojovala. Mojím pedagógom bol napríklad slávny Phil Wilson, ktorý ma veľmi inšpiroval a podporoval. Hrala som v jeho ansámbli a skladala preňho kompozície. Berklee College of Music je vynikajúca vysoká škola, má štyritisíc poslucháčov, ale triedy sú malé, asi pre 12 – 15 ľudí.A snažia sa ešte o menšie triedy, čo je vynikajúce – vo veľkých aulách sa vôbec neprednáša. Je tam veľa profesorov – kapacít, človek môže stretnúť svoje vzory, učitelia vedia odpovedať na každú otázku. Napríklad hudobné softvéry boli pre mňa celkom cudzím svetom, všetko ma tam však naučili. Študent si musí kúpiť počítač a oni mu doň naprogramujú asi dvadsať softvérov. Pre mňa to bol zázrak,“ opisuje slovenská muzikantka.
V stopách Jakabčica a Valihoru
Počas Ľudmiliných štúdií na Berklee tam bola zo Slovenska jediná študentka, z Česka boli asi piati. Ale hudobníčka pripomína, že pred ňou štúdium na Berklee ukončili napríklad Matúš Jakabčic alebo Martin Valihora. Sama Ľudmila školu skončila v roku 2011, za štyri semestre. Získala rôzne štipendiá, pracovala, ale treba podotknúť, že jediné pracovné povolenie dostanú študenti iba vtedy, keď robia na svojej škole.
„Ja som teda pracovala na Berklee na gitarovom oddelení. Zostala som na tom mieste celé štúdiá – sedela som v kancelárii, dvíhala telefóny a radila študentom. Je to tam veľké a človek má toľko práce, že nevie, čo skôr. Ale aj tak, mohla som mať pri sebe aj na pracovisku počítač a mohla som zároveň študovať. Na iných oddeleniach sa to nedalo, mala som šťastie,“ hovorí.
S bývaním jej spočiatku pomohol profesor z Paríža, Steve Browman, ktorý mal v Bostone známeho. Potom si našla ubytovanie, ktoré však bolo vzdialené od školy a v Amerike je vraj mestská doprava príšerná. Kto nemá auto, ako by nemal nohy. „Mne trvala cesta ku škole električkou hodinu, ale nechcela som stratiť ani desať minút. Zo začiatku som bývala na privátoch, neskôr som si našla ubytovňu pre dievčatá, ktorú viedla nezisková organizácia. Išlo im o to, aby staré prázdne domy nespustli. Bývali tam dievčatá z rôznych krajín. Nájomné bolo veľmi nízke,“ spomína.
Ľudmila promovala vlani. „Bola to veľká promócia v sobotu ráno v Boston University hale Aréna. Predchádzal jej veľký koncert v piatok večer, ale na promócie sme museli prísť na druhý deň už o siedmej ráno. Mali sme tradičné veľké čepce, ktoré sa v Amerike odhadzujú na znak toho, že sa končí študentský život. To je tradičná promočná ceremónia.“
Lokše a halušky pre Američanov
Zvykla si Ľudmila za tri roky v Amerike? "Nie, vždy som sa chcela vrátiť do Európy. Ale teraz, keď som mohla zostať doma, predsa som sa rozhodla vrátiť späť do USA. Je to aj pre mňa veľký paradox, zásadné rozhodnutie. Nechcela by som zostať navždy len v Amerike. Životný štýl je tam iný, ľudia sú iní, jedlo je iné. Nevedia si tak užívať život ako u nás.
Z profesionálneho hľadiska sa mi však v USA dobre darí, mám tam rozpracované projekty, ktoré chcem dokončiť. Dúfam, že budem môcť často vystupovať aj doma. V Amerike mám svoje publikum a myslím, že sa rozširuje. V kluboch je však ťažké dostať termín, je tam totiž veľa muzikantov a vystúpenie v klube treba riešiť aj vyše roka dopredu. Hrávam na rôznych akciách, v orchestri muzikálov, vydala som CD. Momentálne mám kvarteto LSQuartet, v čom je zašifrované Ľudmila Štefániková kvarteto. V súčasnosti hrajú so mnou dvaja Američania, Alex Baboian a Tom Wandell, ktorých som spoznala na Berklee, a jeden Slovák, Martin Kapusník, ktorého som spoznala na konzervatóriu. Sú to veľmi dobrí hudobníci."
Ako sa dali dokopy? Ľudka vymyslela a zorganizovala projekt, im sa páčil. Hrajú jej skladby. Pri príležitosti vystúpenia na Slovensku si Američania Alex a Tom urobili cestu po Európe. Bratislava bola pre nich exotická. „Moja mama im uvarila lokše s kuracou pečienkou – oni pečienku v Amerike vôbec nejedia, a tak len vypleštili oči. Aj bryndzové halušky boli pre nich veľmi zvláštne, knedľa so sviečkovou im však chutila. Tam sa jedia najviac hamburgery. Krajina je vyvinutá, ale nevedia, čo je dobré,“ smeje sa hudobníčka.
Ako by charakterizovala svoju hudbu? „Je určite džezová, ale je v nej veľa improvizovaných častí, je to džez so silnými prvkami folklóru, klasiky, africkej hudby, ale aj popu. Chcela by som sa v budúcnosti venovať vlastnej tvorbe a komponovať hudbu k audiovizuálnym projektom, filmom a podobne. Zatiaľ som si nerobila mediálnu kampaň, a predsa sa mi celkom darí – všetci sa čudujú, kde som sa vzala, a to sa mi páči. Som veľmi šťastná.“
Ľudmila Štefániková
Slovenská hudobníčka vlani promovala na slávnej Berklee College of Music. Žije a tvorí v USA. V lete vystúpila na viacerých miestach v Bratislave (v Galérii SPP, v kluboch British Rock Stars a Hlava 22) a v Prahe (U Staré Paní, v Jazz Time a U Malého Glena). Jej mama je speváčka, bola dlhé roky členkou Slovenského filharmonického zboru, otec pracoval vo filmovom dabingovom štúdiu. Chodila na ZUŠ na klavír, spievala v Bratislavskom detskom zbore a popri tom hrala ako samouk na gitaru. V trinástich začala hrať na bicie pod vedením Pavla Pogánya. Na konzervatóriu študovala orchestrálne perkusie v triede Ondreja Štefaňára. Študovala aj v Paríži a v Bostone (Berklee College of Music). Ľudmila Štefániková, hráčka na MalletKAT, vibrafón, speváčka a skladateľka, je predstaviteľkou mladej generácie moderného džezu a súčasnej improvizovanej hudby. Je držiteľkou viacerých prestížnych ocenení a štipendií. Jej debutový album Be Beautiful, Rainbow Memories for 17-piece Jazz Orchestra predstavuje 60 minút originálnej tvorby, skomponovanej autorkou pre malý džezový orchester. Album pokrstili vo Washingtone, D. C., na pôde slovenského veľvyslanectva. Album bol vydaný pod newyorským labelom Inner Circle Music, ktorý založil svetoznámy saxofonista Greg Osby.
